Uväznená
Zdroj: evitovky.sk

Prečítajte si úryvok z Evitovky od Evelin Cabánikovej: Uväznená!

Úryvok z novej Evitovky Uväznená. Evelin Cabániková (Červienková) autorka kníh Melónová aféra, Luxusný prešľap a Ďalšia, prosím.

Že sa so mnou niečo deje, som vnímala. Že som v pohybe, že ma niekto zdvihol, vyniesol na čerstvý vzduch, položil na mäkké sedadlo, že zavrel dvere a naštartoval motor.

Najskôr Boris, kto iný?

Vnímala som, no nereagovala.

Bola som vo svojom svete, vzdialená, neschopná pohybu a priamych reakcií na okolie.

Oči stále zavreté, len podvedomie nahrávalo.

Úplne som sa prebrala až neskoro poobede.

Ležala som vo veľkej manželskej posteli, vo voňavých obliečkach, nahá.

Prikrytá ľahkou plachtou, balkónové dvere dokorán roztvorené, záves povieval vo vetre.

Idylka.

Nadvihla som sa na lakte a snažila sa ignorovať závrat, ktorý sa ma zmocňoval. Obzerala som sa okolo seba.

Toto sa tiež nepodobalo na mezonet, ktorý som poznala.

Na nočnom stolíku vedľa postele stál pohár vody a šumivé tablety magnézia. Okamžite som si jednu hodila do pohára.

Zabalená len v plachte som vyšla pomaly na balkón, bublinky vyskakujúce zo šumiaceho pohára ma pichali na tvári.

Ten výhľad bol neskutočný.

Nič, len more, akási zátoka a okolo nej les. Ihličnaté stromy, pínie.

Kamenistá pláž zvažujúca sa do modrých vĺn.

Vlastne to boli len vlnky, tiché, jemné. Šumeli rovnako ako moje magnézium v pohári.

Čľapotali si nerušene vo svojom rytme.

Balkón bol vlastne terasou, z ktorej sa dalo zostúpiť rovno na pláž.

Naokolo nebolo ani nohy.

Odpila som si poriadny dúšok z magnéziového kokteilu, položila pohár na zábradlie, plachtu spustila na zem a nahá som vykročila na slnkom zaliatu pláž.

Kamienky ma pálili na chodidlách, no vydržala som to.

Pomaly som kráčala k vode.

Vánok mi rozvial vlasy, voda príjemne ochladila rozpálené nohy.

Postupne som sa do nej ponorila úplne celá.

Bol to neskutočný pocit.

Uvoľnenie.

Úľava.

Voľnosť.

Ponorila som sa pod hladinu a plávala.

Keď som sa vynorila s poslednými zvyškami vzduchu v pľúcach, bola som pomerne dosť ďaleko od brehu.

Naokolo mňa nebolo nič, len šíre more a stromy vrhajúce tieň. Nad hlavou mi svietilo slnko, nikde ani obláčik.

Ak by som vymazala udalosti ostatných dní, mohla som si pokojne namýšľať, že som na nádhernej letnej dovolenke.

Že toto tu je súkromná pláž v rezorte, a nie mafiánska vila, do ktorej ma zavreli len preto, aby som im neušla.

Plávala som k brehu a zas späť. Hore dole.

Päť, možno šesť dĺžok.

Keď som vychádzala z vody, na terase stál Boris a pozeral mojím smerom.

Kráčala som k nemu, voda mi kvapkala z vlasov, stekala v kvapkách po tele a vpíjala sa do rozhorúčených kamienkov.

Opatrne som našľapovala, až som doskackala k balkónu.

„Vyzeráš oveľa lepšie,“ usmial sa a podal mi uterák.

Ani jeden z nás neriešil moju nahotu, no na Borisove partie mala očividný efekt.

Vôbec sa to nesnažil skrývať. A ja som neskrývala, že to vnímam.

Zabalila som sa do uteráka a dopila pohár magnéziovej vody.

„Pomohlo?“ spýtal sa.

„Ďakujem, že si ma odtiaľ zobral.“

„Myslím, že tu ti bude lepšie. Aspoň trochu.“

Usmiala som sa.

„Von ale nesmiem, že? Myslím opačnou stranou, dverami do ulice.“

„Nie, toto tu ti musí stačiť. Myslím, že to nie je málo, a vonku ťa ani nemá čo lákať. Sme na samom okraji mesta, kde nie je vôbec nič. Najbližšia civilizácia je od nás zhruba šesť a pol kilometra.“

„To by som sa prebehla,“ zažartovala som.

„To teda hej. Ale sme tu veľmi dobre strážení, ďaleko by si nedošla.“

„Podceňuješ moje bežecké kvality.“

„A ty našu ochranu,“ vrátil mi výčitku. „Dáme si obed? Niečo som priniesol,“ ukázal smerom dovnútra.

Nasledovala som ho, mokré nohy mi capkali po podlahe a zanechávali malé mláčky.

V útulnej kuchyni s vysokým barovým pultom, ktorý ju oddeľoval od obývačky, stáli na stole škatuľky s jedlom.

„Čína?“ sadla som si na stoličku a natiahla sa nad stôl.

Lahodné vône mi udierali do nosa a pripomínali môjmu žalúdku, ako dávno sa poriadne nenajedol.

„Môže byť?“

Boris pootváral škatuľky a ponúkol mi bambusové paličky.

„Ja radšej vidličkou. Týmto by som sa veľmi nenajedla.“

„Aj na to som bol pripravený,“ zasmial sa a podal mi ju.

„Tak, čo máme?“ nakukla som do každej škatuľky a nakoniec som si vybrala ryžové rezance s kuracím mäsom a bambusovými výhonkami.

„V chladničke je ešte aj sushi, ak by si mala neskôr chuť.“

„Možno na večeru,“ odpovedala som s plnými ústami.

Jedlo bolo neskutočne chutné, lahodné.

Pchala som sa ním do prasknutia. Svoju porciu som zajedla ešte rolkami z ryžového papiera a bolo vymaľované.

Zvalila som sa na gauč a ani sa nepohla.

Neprekážalo mi, že som stále v osuške, mokré vlasy zlepené na tvári, biele mapy zaschnutej soli všade po tele.

Zavrela som oči a relaxovala. V bruchu mi spokojne grúlilo, na tvári sa rozlial spokojný úsmev.

„Nadnes máš program?“ spýtala som sa smerom k Borisovi.

„Hej. Byť tu s tebou.“ Ešte sedel a dojedal.

„To ma teší.“

„To som rád.“

„A budeš tu so mnou len tak?“

„Ako to myslíš? Čo u teba znamená len tak?“

Stiahla som zo seba osušku a nechala ju spadnúť na zem vedľa gauča.

„Ak sa ideme baviť takto, nebudem tu teda sedieť len tak. Svedomie by mi to nedovolilo.“

Stále som mala zavreté oči.

Zdroj: evitovky.sk

Aj keď si sadol vedľa mňa na gauč, aj keď ma hladil po tele, chladnou dlaňou mi prechádzal po stehne, po bruchu, po prsiach, hladil ma po tvári. Aj keď sa jeho sladké teplé pery dotkli mojich slaných.

Aj keď sa z nás stalo jedno telo.

Aj keď sme sa o pár minút znova rozdelili vo dvoje.

Niekedy je lepšie nechať oči zavreté a nevidieť. Nevidieť všetko to, čo je tak ukrutne blízko, a predsa ďaleko.

Nevidieť nebezpečenstvo, keď vám hľadí priamo do tváre.

A keď sa na vás dokonca usmieva.

Spokojne a šťastne.

A vy ho napriek tomu nevidíte…

O dva dni mi Boris vrátil pas a oznámil, že ideme domov.

Nemám sa však vraj veľmi zabývať, pretože scenár sa zopakuje. Boss dostal skvelé recenzie na moju „prácu“ a vyžiadal si ma na ďalšiu prepravu tovaru.

Nič bližšie som nevedela, no ono to bolo v princípe stále rovnaké.

Seď, čakaj, buď pripravená okamžite reagovať a vyraziť, drž hubu, nepýtaj sa a hlavne nikomu o ničom nerozprávaj.

Menili sa len autá a množstvo tovaru.

A cieľové destinácie. Všetky však boli v Srbsku.

To bol „náš“ trh.

Niektoré autá plné drog pokračovali ďalej do Macedónska alebo Albánska. Mojou úlohou bolo doviezť auto do niektorého zo srbských miest, nechať ho na dohovorenom mieste a vypariť sa.

Potichu, bez veľkých ovácií a hlavne bez akejkoľvek pozornosti.

Inak to nebolo ani teraz.

Dostala som informáciu, že auto je pripravené. Boris ma vyzdvihol doma, našim som znova nabaláchala rozprávku o tom, že idem na ďalší turnus do Talianska.

Videla som na nich, že to už akosi prestali riešiť.

Rezignovali. Zmierili sa s tým.

Otec mlčal ako vždy a čo bolo horšie, mlčala už aj mama.

Nepresviedčala, neprosila ma, aby som ostala doma. Neskúšala nič. Len ma silno objala, popriala mi šťastnú cestu a poprosila ma, aby som si na seba dávala pozor. Obrovský.

Na čelo mi spravila krížik a pobozkala ma.

Materinsky, tak ako to vedia len mamy.

Pobalila som si pár čistých vecí, k už odloženým peniazom pod matracom som šupla ďalšie, ktoré som dostala od Bossa za posledný prevoz, a za domom som počkala na Borisa.

Odviezli sme sa do susedného okresného mesta, kde ma už čakalo auto.

Ešte teplé z montážnej linky od mechanika, dvojité dno, falošné priehradky.

Že je toho veľa, mi bolo jasné. S odrobinkami by ma neposlali.

Koľko toho však v skutočnosti je, mi nikto nepovedal. Nebol dôvod. Čím menej som vedela, tým vraj lepšie.

To som sa dozvedela až neskôr, v deň, keď som spoznala chlapa, ktorý zlyhal na plnej čiare a „vďaka“ ktorému som na tri a pol roka zmizla z povrchu zemského.

„Jagodina,“ oznámil mi Boris, keď som už sedela za volantom.

Prikývla som, hoci som nemala šajnu, ktorým smerom sa mám vydať.

„Sleduj tabule, pozorne. Smer Belehrad.“

Znova som prikývla, nemalo zmysel stresovať sa už tu, na Slovensku.

„Keby niečo, tak nič, jasné?“ zdôraznil a myslel tým, že ak by sa čokoľvek cestou stalo, musím mlčať.

Za každú cenu.

Nesmiem prezradiť nič, žiadne mená, žiadne opisy, žiadne slová.

Len mlčať a čakať, ako sa situácia vyvinie.

A dúfať, že to bude v môj prospech.

„Keď dorazíš, nájdem ťa. Nepôjdem priamo za tebou, postrážia ťa naši chalani, ale v Jagodine sa stretneme. Nemusíš mať strach.“

„To ma malo povzbudiť?“ zazrela som po ňom. „Ja nemám strach!“

„Šťastnú cestu,“ naposledy sa na mňa usmial a zavrel dvere.

O dva kroky ustúpil, naštartovala som a bez pohľadu do spätného zrkadla som vyrazila.

Po hranice som to poznala, rutina.

Dodržiavala som predpisy, nemala som sa kam ponáhľať.

Dôležité bolo v poriadku doviezť tovar, či už za desať alebo dvadsať hodín, no nič sa nesmelo stať.

Tovar sa nesmel cestou znehodnotiť, nemohol z neho chýbať ani gram a v neposlednom rade ma nesmeli chytiť.

Či už colníci alebo konkurencia.

Preto mi bol vždy niekto za chrbtom.

Zvyčajne nás delilo niekoľko obyčajných civilných áut, v ktorých sa viezli nič netušiaci ľudia, ktorým ani na um nezišlo, že sú súčasťou prevozu drog organizovanou skupinou.

Boli sme súčasťou davu, boli sme jednými z vás.

A tak to bolo správne.

Tak to malo byť.

Keď som sa blížila k srbským hraniciam, doprava ako vždy hustla. Tvorili sa kolóny, autá spomaľovali.

Ľudia stále cestovali za dovolenkami, spoznávali svet.

Zaradila som sa dlhého prúdu vozidiel, ktorý čakal na odbavenie colníkmi.

Nepotila som sa, netriasli sa mi ruky, nepanikárila som.

Bola som v úplnej pohode, obyčajná mladá usmiata turistka. Baba na ceste za zážitkami, za letom, plážami, drinkami, mužmi.

Verila som, že tento scenár mi zhltne aj colník, ktorý sa už črtal v diaľke predo mnou.

Videla som, že z áut predo mnou nenechal nikoho vystúpiť, každému len skontroloval pas a nechal ho prejsť do krajiny.

Dúfala som, že nebudem výnimkou.

Približovala som sa, rad predo mnou sa skracoval, colník sa blížil.

Až keď som zastala úplne pri ňom, uvidela som, že mu pri nohách sedí služobný pes.

V tom momente som vedela, že som v totálnej riti.

V úplnej.

Hlbokej.

Tmavej.

Že odtiaľto sa nevyhrabem, že na policajta to možno zahrám, no psa neoseriem.

Nie, nie, nie, nie, nie, nie!

Do šľaka, takto to byť nemalo.

Pozrela som do spätného zrkadla. V rade áut za mnou, asi o štyri autá vzadu, ktosi vystúpil a díval sa mojím smerom.

Na uchu mal telefón, toľko som ešte dovidela.

Očividne môj sprievod. Tiež mu došlo, že veci sa posrali, že sme prišli o tovar a pravdepodobne aj o prievozníka.

O mňa.

Novú Evitovku Uväznená si môžete objednať TU.

Zdroj: evitovky.sk

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.