Zdroj: archív rodiny Válkovej

Skutočný príbeh: Život v karavane

Celé mesiace na cestách s dvoma školopovinnými deťmi. Víťa a Renáta Válkoví sa rozhodli vyskúšať, aké je nechať za sebou „normálny život” a vrhnúť sa na pojazdný model, nad ktorým mnohí neveriaco krútia hlavami. Aké to naozaj je, vyjsť si pred svoj „dom” kdekoľvek v Európe?

Cestovanie bolo vždy Víťovým snom a Renáta začala snívať až s ním. Dovtedy razila neústupný názor „nikdy nebudem žiť mimo Brna“. Neskôr však bývala sedem rokov v Prahe. S Víťom cestovali i pred narodením Majdy a Viktorky, keď im práca dovolila.
Potom prišli deti, no túžba po cestovaní tu bola stále.

A tak nosili – kufre, kočíky a balíky plienok aj dvakrát denne z hotela do hotela. Bolo to tak logisticky náročné, že začali koketovať s myšlienkou zaobstarať si karavan.

„S mužom sme sa vtedy na rodinnom sneme dohodli, že si jeden na skúšku požičiame a vyskúšame, či nám to vôbec pôjde,” spomína Renáta. „Tak jedného dňa Víťa prišiel s tým, že kúpil karavan. Viete si predstaviť moju reakciu… samozrejme som sa ho pýtala, či je normálny, či sa zbláznil a podobne,” smeje sa.

V tej dobe stavali dom a nebolo peňazí na viac. Preto bolo vtedy požičiavať si na karavan, i keď starší a ojazdený, nad Renátine chápanie.
„Nachádzala som sa však vo fáze, ktorá bola pre rozhodovanie ísť týmto smerom ideálna. Mala som dve malé deti a ešte veľkú dobu rodičovskej dovolenky pred sebou. Víťa už v tej dobe pracoval z domu. A tak sme po prvý raz vyštartovali vo svojom vlastnom karavane na cesty... A od vtedy už by sme nemenili.”

A tak plynie čas v karavane
Na cestách sú tak štyri mesiace a po zvyšok roka žijú na Morave. Cestujú väčšinou na jar a niekedy na chvíľu aj na jeseň, ešte sa trošku ťahajú za teplom. Minulý rok vyrazili skôr než obvykle a cestou sa zastavili v chorvátskom kempe Stobreč, ktorý navštevujú vždy, keď tade majú cestu. Je miestom, kde boli s karavanom za hranicami vlastne po prvýkrát.
„Prešli sme Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a Albánsko, kde bolo lacno a nad naše očakávania bezpečne. Grécko sme prešli až po ostrov Thassos.”

Práve teraz sú vo Francúzsku a je to ich posledný kemp na ceste domov do Čiech. Tento rok vyrazili už vo februári. Precestovali Francúzsko, Španielsko a Portugalsko. V Porte doplnili zásoby portského vína a stretli sa s priateľmi. V Španielsku zase navštívili kamoša neďaleko Alicante, v Madride a známych vo Valencii.

„Chceli sme sa stretnúť aj s Víťovým spolužiakom v Barcelone, ale zaparkovanie s karavanom niekde pri centre sa ukázalo ako nemožné,” rozpráva Renáta. „Tohtoročná cesta bola najdlhšou cestou, ktorú sme zatiaľ ušli v jednom kuse. Sme na cestách už štyri mesiace.”

Keď sú na cestách, dni sa od seba dosť líšia. Pokiaľ sú zaparkovaní v kempe, Víťa doobeda pracuje, Renáta sa učí s Majdou do školy a Viktorke ukazuje nové veci. Potom, čo si uvaria obed a najedia sa, idú k vode alebo na ihrisko – podľa toho, čo okolitý svet ponúka. Víťa sa k nim pridá, alebo zasadne k počítaču a pracuje, kým nemá hotovo. Renáta trošku pracuje poobede, alebo doháňa večer, keď deti zaspia.

„Niektoré dni sú prejazdné, vtedy nepracujeme, ani sa neučíme. Po ceste ochutnávame miestne kuchyne,” hovorí Renáta.
Presúvajú sa väčšinou počas celého dňa, teda majú kopu času všetko poriadne prebrať a porozprávať sa počas cesty. V kempoch ostávajú najdlhšie týždeň, takže aj prejazdných dní je pomerne dosť. Neriešia potom pracovné dni v týždni – robia aj cez víkendy. Občas idú na výlet a spoznávajú pamiatky a krásy zeme, v ktorej práve sú.

„Jazdíme na juh a najväčším benefitom je pre nás teplo a svetlo,” rozpráva Renáta. „Väčšinou, keď odchádzame, je u nás zima a niekedy aj sneh. V prvej tretine cesty odhodíme zimné bundy, snehule a užívame si svetla od rána do noci. Na cestách mám pocit, že sme pánmi svojho času. Je mi jedno, čo je za deň v týždni, aký je dátum a v podstate aj to, koľko je hodín,” usmieva sa.
Majú iba dve pevné pravidlá, a to sú: učiť sa doobeda, lebo poobede už to nejde a pracovať tak, aby bol zákazník spokojný. To, či obedujú o 11.00 alebo 15.00, je im jedno. Tak ako aj to, kedy idú spať a kedy vstanú.
„Na druhú stranu veľkí spáči nie sme, takže do desiatej nikdy nespíme. Je to krásny pocit slobody,” opisuje Renáta. „Na cestách mi ale chýba rodina, kamaráti a niekedy trošku záhrada. Niekedy mám strašnú chuť aspoň posekať trávu v kempe alebo presadiť nejaké kvety.”

Bláznivý nápad či splnený sen?
„Všetci by boli radšej, keby sme boli doma a každý raz počúvame „už zas idete?“ „a musíte na tak dlho?“ “vráťte sa skôr“ a podobne,” smeje sa Renáta. „Najprv nás aj strašili, že je to nebezpečné, že máme dve deti, že by sa nám mohlo niečo stať... Teraz už všetci vedia, že zase pôjdeme tak či tak, preto si radšej užívame spoločných chvíľ, keď sme na Morave. To, že nie sme úplne štandardní, vieme. A je to jedna z vecí, ktorá nás nabíja a vytrhuje zo stereotypu,” dodáva.
Samozrejme sa nedá mať úplne všetko a dievčatám je za kamarátmi a kamarátkami smutno, ale cestujú rady. Medzi cestami sa Víťu a Renáty samy pýtajú, kedy už pôjdu zasa na výlet s karavanom. Renáta si myslí, že im tá rovnováha vyhovuje: časť roku v karavane, časť roku doma a v škole s kamošmi.

Keď sa jej opýtate, či si tento životný štýl vie predstaviť navždy, zamyslí sa. „Ja som v tomto ohľade taký zvláštny človek. Keď vyrážame z domu, tak mám milión dôvodov, prečo ešte nemôžeme ísť a čo všetko je treba stihnúť. A keď sme na cestách, tak by som tam pokojne zostala. Asi aj nastálo.” Deti ale potrebujú kamarátov zo školy a ona tiež svojich kamarátov potrebuje vidieť, cítiť ich energiu. „Domov je pre nás rozhodne tam, kde je naša rodina, a tým myslím nás štyroch,” premýšľa nahlas. „Doma nie je dom ani karavan, ani iné obydlie, ale sú to ľudia, ktorých máte radi a je vám s nimi dobre.”

Ak Renátu niečo rozčuľuje, sú to z jej pohľadu skôr veci, ktoré sa dejú, keď sú statickí v Čechách. „Na cestách s teplým južným vetrom a slnečným červeným vínom, ktoré sa dá hrýzť, ani nemôže byť človek naštvaný,” hovorí.

„Oproti domovu nás skoro v ničom netlačí čas. Škola znamená ráno vstávať, stihnúť na čas krúžky, nakúpiť, večera do 18.00 hod., aby sa ešte rýchlo stíhala vaňa, zuby, rozprávka a spať.”
Tento rok prvýkrát zobrali na cesty do karavanu aj mačku. „Je to iné, okrem detí strážiť ešte aj zviera. Označila by som to ako určitý druh trénovania trpezlivosti a sebakontroly,” uškŕňa sa Renáta, „ale tá radosť, čo to prináša... tá je na nezaplatenie.”

Zraz nomadických rodín
Válkovci nie sú jediní. Aktívni cestovatelia s deťmi, ktorých poznajú aj osobne, sú aj Tatranskí, ktorí si tiež vychutnávajú netradičný model. Rodina Tatranských cestuje oveľa viac než Válkovci a v Čechách ich zastihnete len zriedka.
Tento rok sa obe rodiny stretli v Porte. „Najskôr sme o nich počuli a čítali, a tak sme sa na naše prvé stretnutie tešili. Majú tri deti a cestujú trochu iným spôsobom než my,” vysvetľuje Renáta. Tatranskí bývajú zväčša dlhšiu dobu na jednom mieste v prenajatom byte alebo dome a cestujú autom či lietadlom.

„Strašne sme si sadli a aj naše deti si spolu náramne rozumeli,” spomína Renáta. „Nakoniec sme v Porte ostali o deň viac, aby sme spolu mohli pobudnúť trochu dlhšie. Nejako sa od nich nedalo odtrhnúť.”
V Španielsku sa Válkovci stretli ešte s rodinou Doležalových, ktorí si urobili dvojročný výlet so svojimi dvomi deťmi, ale zatiaľ nemajú jasno, či v tomto štýle života budú pokračovať.

Válkovci sa však dlhodobo ostať na jednom mieste určite nechystajú. Skôr to vyzerá, že ich výlety čím ďalej tým viac siahajú do diaľok. Zase si asi užijú v Čechách leto, priateľov, rodinu a budú premýšľať, kam na ďalšiu cestu.
Pohrávajú sa s nápadom ísť mimo Európy? Dá sa to?
„Zatiaľ koketujeme s myšlienkou precestovať Áziu a Víťova obľúbená zem je Amerika,” hovorí Renáta a potmehúdsky dodáva: „Všetko sa dá – keď to naozaj chceš.”

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.