Dieťa
Zdroj: pexels.com

Je dôležité, aby dieťa chápalo dôvody našich zákazov

Dali sme im život, sme s nimi od narodenia, staráme sa o ne a neraz riešime ich väčšie i menšie problémy. Napriek tomu niekedy akoby sme im vôbec nerozumeli... Pochopiť detské správanie a konanie nie je vždy práve najjednoduchšie.

Marek bol od narodenia úplne obyčajný chlapec. Dieťa, s ktorým mali rodičia len bežné problémy a ničím sa výrazne nevymykal z priemeru svojich rovesníkov. „Bol milý, rád sa hral a mal kopu kamarátov. Zmena však prišla po nástupe do školy. Zrazu sa Marek začal správať inak, doma zostával zlostný, hádzal veci o zem. Pripisovali sme to vzdoru. Neskôr však začal byť agresívny na mladšieho bračeka. Najskôr mu bral hračky a hádzal mu ich o zem, akoby ich chcel zničiť. Neskôr na neho začal kričať a napokon ho aj bil. Nevedeli sme si rady. Vôbec sme nechápali, prečo to robí, keď sme sa ho na to pýtali, len sa rozplakal alebo kričal. Sám pritom priznal, že by sa mu takéto správanie od iných nepáčilo,“ rozpráva Jana o problémoch so svojím synom.

Keď sa situáciu rodičom nedarilo zvládať doma, rozhodli sa požiadať o pomoc odborníka. „Rozhodli sme sa navštíviť psychologičku. Tá sa porozprávala s nami a napokon aj s Marekom. Pozerali si rôzne obrázky a rozprávali sa o nich. Napokon nám odborníčka prezradila výsledok – nášho syna v škole šikanovali spolužiaci. Zistila to tak, že Marek na niektorých obrázkoch upozorňoval najmä na osamelé a smutné postavičky. Keď opisoval, prečo by mali byť smutné, rozprával vlastne o svojich skúsenostiach zo školy. Problém sme, samozrejme, začali riešiť so školou. Pre mňa však bolo obrovským prekvapením, že nám o tom Marek doma sám nepovedal. Psychologička nám vysvetlila, že deti sa o niektorých veciach rozprávať nechcú, často aj preto, že im ubližujú, a treba hľadať správnu cestu, ako sa k tomu prebojovať,“ dodáva Jana.

O čom sa nechcú rozprávať?
Detských tajomstiev môže byť mnoho. Niekedy ide o skryté túžby, ktoré deti nechcú nahlas vysloviť, lebo sa za ne hanbia, alebo sa boja, že by sme ich vysmiali či vyhrešili. Z rovnakého dôvodu môžu zatajovať aj svoje strachy, či už z tmy a noci, pavúkov a psov alebo i nedostatku kamarátov, samoty, šikanovania a vysmievania. Odborníčka poukazuje na to, že k takýmto tajomstvám deti vlastne neraz sami vedieme. „Emócie často nedokážeme adekvátne spracovať. Často počujeme – neplač, musíš byť silný. No keď si to premietneme do ríše zvierat, tak zvieratá úplne prirodzene reagujú na stres, keď ich napríklad naháňa predátor, ony sa celým telom otrasú a potom vedia znovu fungovať. Ale ten strach, tá emócia z nich doslova vylezie veľmi intenzívne. U nás deti skôr tlmíme. Emócie treba dať von, samozrejme, adekvátnym spôsobom.

Bolo zistené, že mnohé choroby majú emocionálny základ. Nevieme s emóciami adekvátne narábať a následne z toho vznikajú rôzne ochorenia,“ uvádza PhDr. Andrea Nagyová z Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Nových Zámkoch. Podľa nej je problém aj v tom, akým aktivitám sa deti venujú. „Dnešná doba neumožňuje dostatočné uvoľnenie emócií, mnohé hry spôsobujú iba kumulovanie energie a dieťa stavajú do vyšších levelov, ktoré musia prekonávať. Ale na čo je to dobré? Úplne iné je, keď dieťa napríklad behá vonku, zvládne vyliezť na nejakú preliezačku, ktorá je vysoká, rodič má, samozrejme, byť pri ňom. Je to však niečo, čím si ono preveruje svoje sily, rozvíja si motoriku, má dobrý pocit zo seba, že niečo zvládlo, a je to hlavne bezpečné, keď ho pri tom rodič sprevádza,“ dodáva odborníčka.

Ako preniknúť do detskej mysle? 
Základom každého zdravého a dobrého vzťahu je komunikácia a spoločná interakcia. To, samozrejme, platí aj v prípade rodiča a dieťaťa. S deťmi sa preto treba rozprávať čo najviac a aj s nimi tráviť veľa času, najmä pri spoločných aktivitách. Napriek tomu sa však môžu vyskytnúť veci, o ktorých dieťa rodičovi nepovie. No aj tu sa dá preniknúť do detskej mysle. Psychológovia na to používajú špeciálne techniky, ktoré možno uplatniť aj doma. „V psychologickej praxi hovoríme o takzvaných projektívnych technikách, keď sa predkladá dieťaťu nejaký materiál, obrázok, a dieťa o ňom vypovedá. Tým vypovedá aj o svojich potlačených emóciách,“ vysvetľuje PhDr. Andrea Nagyová, ktorá je aj autorkou knihy Moje zázračné príbehy alebo O čom deti nehovoria, obsahujúcej takéto obrázky aj s odporúčaniami. „Ide o obrázky, na základe ktorých deti majú vypovedať o svojich potrebách, túžbach, potlačených emóciách, a rodič je iba láskavým a trpezlivým sprievodcom. Nehodnotí a neposudzuje dieťa, iba počúva jeho priania. Nejde, samozrejme, o to, aby splnil všetko, čo dieťa tam povie, ale rodičia možno budú milo prekvapení, že v mnohých prípadoch nepôjde len o materiálne statky alebo želania detí, ale naopak, bude to čas, ktorý by si deti želali tráviť s rodičmi,“ dodáva psychologička.

Na základe vyjadrených prianí a strachov následne rodič môže prispôsobiť svoje správanie a vyjsť dieťaťu v ústrety – napríklad ak sa bojí tmy, vyhovieť mu a nechať v noci zapnutú lampu, alebo vytvoriť nejaký ochranný prostriedok, ktorý dieťa navrhne. Ak bude k prianiam patriť aj spoločne strávený čas, treba sa o tom s dieťaťom porozprávať. „Keď dieťaťu povieme a naozaj sa to snažíme dodržať: vidím, že túžiš byť viacej so mnou, je mi ľúto, že teraz ti to neviem poskytnúť, ale budúci víkend si čas určite nájdeme, je to úplne iné, ako keď budeme hovoriť, že raz, nabudúce, zajtra, inokedy. Dieťa tomuto nerozumie, pretože dostalo sľub, ktorý nebol dodržaný, ale často zase chceme, aby dieťa tie sľuby dodržiavalo. Takže určite je dobré vykomunikovať si to. No nejde o to, aby rodič mal pocit, že je zlý rodič, ale aby sa zamyslel nad tým, čo vie on sám zmeniť. Keď je tá zmena možná, tak ju zrealizovať, keď nie, tak si to treba s dieťaťom vysvetliť. A deti ocenia blízkosť a úprimnosť, že aj rodič môže robiť chyby, aj ich robiť bude. Je však dôležité, aby tie vzťahy boli založené na úprimnosti, láske a pochopení,“ vysvetľuje PhDr. Andrea Nagyová.

Nie je komunikácia ako komunikácia 
Ešte dôležitejší ako samotná komunikácia je jej obsah. Práve ten sa v súčasnosti neraz obmedzuje len na to najzákladnejšie a na hlbšie rozprávanie nezostáva čas. „Rodič často robí maximum, ale dieťa to môže vnímať inak. Vždy je dôležité s dieťaťom vedieť komunikovať. Lebo z nášho pohľadu to môže byť naše najlepšie riešenie, ale keď sa o tom s dieťaťom porozprávame, sme v interakcii, tak je to iné. Veľmi často deťom hovoríme – toto nerob, tam nechoď, toto nesprav, ale keď mu povieme prečo, že je to napríklad nebezpečné a teraz potrebujem, aby si ma poslúchal, dieťa vidí, že to nie je len povrchný zákaz, že s ním komunikujeme, že ho neberieme ako niekoho, na kom nám nezáleží a nedávame mu len príkazy, ale vysvetľujeme aj dôsledky, prečo to tak je. Je dôležité, aby dieťa chápalo dôvody našich zákazov,“ myslí si PhDr. Andrea Nagyová. Zároveň však treba dieťa aj vypočuť. „Často sa komunikácia obmedzí len na to, že keď rodič príde a vidí, že dieťa má rozhádzanú izbu, len naň nakričí, čo to má znamenať a že to má upratať, a odíde. A dieťa zostáva nevypočuté, možno to nestihlo, tiež možno bolo unavené. Treba si uvedomiť aj to, čo samotnou komunikáciou vysielam,“ dodáva odborníčka, podľa ktorej v takýchto prípadoch treba dbať na to, aby sme pocity pomenovali a obracali sa s nimi k správnym osobám. Ak nás teda nahnevá šéf v práci alebo iný vodič na križovatke cestou domov, nemôžeme svoje nálady prenášať na dieťa.

Veľa spravia vzory

Hoci si často hovoríme, že sa nikdy nebudeme správať ako niekto z našej rodiny alebo okolia, neraz to nie sme schopní dodržať. Človek totiž neustále preberá vzory správania od ostatných – samozrejme, najmä najbližších ľudí, s ktorými trávi najviac času. Tak je to aj vo výchove, v komunikácii a správaní sa k okoliu. „To, ako zaobchádzame s jedným vzťahom v rodine, ovplyvňuje aj všetky ostatné vzťahy. Napríklad, ak sa mama a otec medzi sebou nerozprávajú s láskou a rešpektom, tak to nemôžu očakávať ani od detí, pretože sú ich vzorom a dieťa opakuje, čo vidí. Stabilita je veľmi dôležitá. Nehovorím, že sa nemôžu pohádať, ale aj vtedy majú dieťaťu ukázať, ako sa riešia konflikty a iné názory,“ uvádza odborníčka, podľa ktorej úprimnosť v rodine aj vo vzťahu k dieťaťu bude samotné dieťa prenášať späť a aj neskôr do vlastnej rodiny. To, samozrejme, neznamená, že by sme nedokázali v niektorých chvíľach konať samostatne, na základe vlastného uváženia. „Vzory fungujú a my ich napodobňujeme, ale neznamená to, že si nemôžeme vytvoriť niečo iné. Máme však tendenciu skĺzavať do poznaného. Ale človek sa môže rozvíjať, vidieť, čo sa mu páči a chce to tak robiť, a aj do výchovy môže vnášať nové prvky,“ uzatvára psychologička PhDr. Andrea Nagyová.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk