Vedela som, že starostka obce Kláštor pod Znievom bude mladá. No určite som na našom stretnutí nečakala vysokú, štíhlu, peknú ženu asi v mojom veku, oblečenú do maskáčového trička a tenisiek. Pôsobila skromne a ako krehké dievčatko, nie ako niekto, kto riadi druhú najväčšiu obec v Turci a rozhoduje o jej vyše miliónovom rozpočte. Po pár minútach v jej prítomnosti však pochopím, že prvý dojem bol poriadne klamlivý a táto mladá žena presne vie, akú funkciu zastáva a čo robí. „Práve idem z baní za obcou, vyrástla nám tam ilegálna
skládka a snažím sa o jej sanáciu. Podarilo sa mi prichytiť jedného obyvateľa, ako tam práve niečo vyvážal. Našla som tam aj bezdomovca v epileptickom záchvate, starala som sa o neho a volala som mu sanitku,“ opisuje Erika Cintulová, ako sa jej začal „bežný“ deň v úrade. Už na úvod búra mýtus, že byť starostom a robiť komunálnu politiku je nuda vyčlenená starším ročníkom tesne pred dôchodkom a znamená iba monotónne vysedávanie na úrade a pečiatkovanie tlačív.
MODELKA
Rodáčka z Kláštora pod Znievom pred povolaním starostky najprv videla poriadny kus sveta, dokonca „hrozilo“, že v cudzine ostane žiť. Keď mala trinásť, na ulici ju oslovila modelingová scountka. Erike sa otvorili dvere do sveta modelingu. Robila pre prestížne značky v Miláne, Grécku, Paríži, New Yorku či na Taiwane. Za túto etapu života je nesmierne vďačná. „Ak by nebolo modelingu, asi sotva by som sa ako šestnásť- -sedemnásťročné
dievča dostala na opačný koniec sveta. Okrem toho to bola skvelá škola. Keď som v sedemnástich priletela na Taiwan, v ruke som mala iba papierik s telefónnym číslom a spiatočnú letenku, na ktorej bol dátum odletu o tri
mesiace neskôr. Na letisku ma nikto nečakal a prestal mi fungovať mobil. Nikoho som tam nepoznala a netušila
som, na koho sa obrátiť. Nakoniec som presvedčila akéhosi pána, aby mi požičal telefón, nech zistím, či ma niekto predsa len príde vyzdvihnúť, alebo strávim tri mesiace v odletovej hale. Našťastie sa ukázalo, že môj ,odvoz‘ uviazol v dopravnej zápche. Vďaka takýmto situáciám som sa však už v mladom veku naučila veľmi rýchlo zorientovať i vynájsť v každej situácii a nepodliehať panike. Keby som vtedy tušila, ako veľmi sa mi to v starostovskom úrade zíde!“
LÁSKA AKO Z FILMU
S modelingom skončila v osemnástich, keď ju domov zaviala zaľúbenosť a svetová hospodárska kríza. Rozhodla sa študovať právo a v poslednom ročníku na vysokej škole sa zoznámila v práci so svojím manželom. Po roku a pol vzťahu sa vzali a najprv žili v Bratislave, ale čoraz častejšie navštevovali Erikinu rodinu v jej rodnej obci. Z hlavného mesta utekali, v malebnej krajine Turca sa, naopak, cítili vo svojej koži. „Po rušnom, ubehanom týždni v Bratislave sme mali pocit, že cez víkendy sme konečne medzi normálnymi ľuďmi, ktorí sa na nič nehrajú. Okrem toho, tento kraj somcelý život považovala za svoj domov a cítila som sa tu najlepšie.“ Netrvalo dlho a dospeli k rozhodnutiu presťahovať sa z Bratislavy natrvalo. Keď sa však nadšení „prisťahovalci“ chceli zžiť s miestnymi obyvateľmi a naladiť sa na život v obci, zistili, že sa tam poriadne nič nedeje. „Trápilo nás, že tu chýbala kultúra a pokrok. Začali sme chodiť na obecné zastupiteľstvá, aby sme zistili, prečo to tak je.“ Erika cítila, že jej rodný Kláštor pod Znievom zúfalo potrebuje zmenu, záležalo jej na tom, aby sa miesto, kde s rodinou býva, rozvíjalo a prosperovalo. A keď sa blížili komunálne voľby, pohrávala sa s myšlienkou, že skúsi kandidovať za starostku. Potom však otehotnela a rozhodla sa, že si radšej naplno užije materskú dovolenku. „Lenže situácia pred voľbami vyzerala dosť biedne. Bol iba jediný kandidát, bez protikandidáta, a vôbec som nebola stotožnená s tým, že by mal byť novým starostom. Najprv som sa usilovala presvedčiť zopár ľudí, o ktorých som si myslela, že by funkciu starostu zastávali dobre a vedeli by obec niekam posunúť. Lenže oni buď mali svoje zamestnanie, alebo sa im do toho príliš nechcelo. Byť starostom nie je práve med lízať, neustále niečo riešite s ľuďmi a nie je možné každému vždy vyhovieť. Vždy sa nájde niekto, kto vás má v zuboch.“ Erika ostrieľaná životom a svetom sa rozhodla, že ak by malo jej rodnej obci hroziť, že bude aj naďalej stagnovať a mrhať príležitosťami, pôjde kandidovať sama. Aj keď je čerstvá mamička. Cítila, že by bola dobrá starostka. „Na rozdiel od práva, ktoré ma až tak nebavilo, som mala pocit, že práca starostky by ma napĺňala a vedela by som byť pre obec prínosom. Videla som v tom veľký potenciál, ako život jej obyvateľov zmeniť k lepšiemu. A tak som zvolala rodinnú radu, vrátane starých rodičov a všemožných potenciálnych opatrovateľov, a spoločne sme diskutovali o tom, či a ako by boli ochotní sa v prípade potreby postarať o pármesačnú dcérku Dorotku.“
KANDIDÁTKA S KOČÍKOM
Keď sa v novembri pred dvoma rokmi konali voľby, Dorotka práve dovŕšila štyri mesiace. Erika ju nadojčila, uspala a vydala sa do ulíc robiť predvolebnú kampaň. „V komunálnej politike je najosvedčenejší osobný kontakt s ľuďmi. Starší obyvatelia ma poznali, ale do obce sa prisťahovalo množstvo nových tvárí, s ktorými som sa musela zoznámiť. A tak som chodila od dverí k dverám a vysvetľovala, kto som, prečo kandidujem a aké mám s obcou
plány. Chcela som, aby aj tí, ktorí sú voči politike nedôverčiví a myslia si, že je to iba liaheň zlodejov, videli, že
sa nájdu aj výnimky, ktoré chcú robiť svoju prácu poctivo.“ Kreslo starostu získala. O tesných devätnásť hlasov.
V LODIČKÁCH NA SMETISKU
Nezriedka ešte o deviatej večer na ulici s plynárom rieši prekládku plynomeru alebo pred zamrznutím zachraňuje
zatúlané šteniatka či mačiatka, ktoré jej prídu občania uprostred noci odovzdať. Lebo veď je starostka. Pevný pracovný čas nepozná. Jeden z účastníkov tohtoročného jarmoku o nej vyhlásil, že pre svoju obec robí viac ako nejeden primátor. Berie to totiž ako svoje poslanie. „Moja práca je podobná ako riaditeľa továrne. Dobrý riaditeľ fabriky nie je ten, ktorý celé dni presedí v kancelárii, pije kávičku a stretáva sa s obchodnými partnermi. Ale ten, ktorý fabriku pozná dôverne odspodu až po vrch. Chodí sa do každého kúta presvedčiť, či stroje fungujú, a ak nastane krízová situácia, napríklad, že fabriku vytápa, obuje si gumáky a pôjde sa do pivnice pozrieť, čo treba urobiť a ako. A taká sa usilujem byť aj ja.“ Niekedy sa dokonca cíti ako stopovací pes, zisťuje, čo kde chýba a nefunguje. Netradičnú náplň práce ešte dopĺňa netradičným zovňajškom, nie je totiž „typická“ starostka ani tým, ako sa oblieka. V upätom kostýmčeku by ste ju rozhodne nestretli a napriek svojej funkcii sa na koncert v pohode oblečie do koženej bundy a roztrhaných džínsov. „Milujem módu, keď sa však konečne odhodlám do práce nahodiť, ako na potvoru musím ísť v ten deň niečo riešiť na smetisko. Viete si predstaviť, ako sa asi kráča po smetisku v lodičkách?“
PÄSŤOU PO STOLE
Erikin manžel Silvo s hrdosťou v hlase o manželke hovorí, že je veľmi optimistický človek. Takmer neustále srší dobrou náladou a ide z nej pozitívna energia. A ňou dokáže zvalcovať svet a dosiahnuť aj to, čo sa na prvý pohľad zdá nemožné. Napríklad ušetriť obci 20-tisíc eur, získať bez protekcie dotácie na materskú škôlku, hoci sa hovorí, že v politike musíte mať známosti, aby ste niečo dosiahli, a poctivo to nejde. Ide. Navyše škôlku v šibeničnom termíne dokázala zrekonštruovať, hoci na
obecnom úrade sa uzatvárali stávky o šampanské, či sa jej to podarí. Alebo vyhrabala spod zeme starý projekt na oveľa energeticky úspornejšie a lacnejšie verejné osvetlenie. Za tri týždne sa jej podarilo zorganizovať veľký jarmok s 240 stánkami, vyhliadkovým vrtuľníkom či kolotočmi a dotiahnuť naň legendy slovenskej hudobnej scény i tisíce návštevníkov. Samozrejme, nie je všetko ružové a stretáva sa aj s predsudkami a ohováraniami. Núdza o ne nebola najmä na začiatku jej pôsobenia v úrade. Keď niekto na obecnom úrade hľadal starostku, pri pohľade na ňu pobavene zošpúlil pery a spýtal sa: „Vy? Odkedy môžu byť maturantky starostkami?“ Erika to však berie ako kompliment. Tí, ktorí sa domnievali, že čerstvá mamička starostovanie nezvládne, ostali poriadne prekvapení. A najmä tí, ktorí si mysleli, že o manažmente nič nevie a budú ju poľahky vedieť opiť rožkom. Práve oni totiž veľmi rýchlo narazili a ani sa nenazdali, už na nich to „jemné žieňa“ kričalo a vyhadzovalo ich z kancelárie. „Mnohí ma mali zaškatuľkovanú ako to milé dievča s jemným hláskom, ktoré kedysi pracovalo ako modelka. Čudovali sa, ako ,takéto dievča‘ dokáže robiť chlapskú robotu, búchať po stole a zodpovedne rozhodovať. Ja som však zo začiatku najmä búchala do stola a robila razantné rozhodnutia. Možno sa zdá, že som k viacerým ľuďom bola zlá, potrebovala som však v prvom rade nastaviť určitý systém. Na prvý pohľad nepríjemné rozhodnutia v konečnom dôsledku obci ušetrili peniaze a pohli veci dopredu. Snažím sa robiť tak, aby som sa o štyri roky na seba dokázala pozrieť do zrkadla bez hanby.“
STAROSTKA MANAŽÉRKOU
Erika tvrdí, že byť starostkou rozhodne nie je súťaž popularity a určite by nemala byť o tom, že sa na každého usmieva, s každým je zadobre a všetkým všetko sľúbi. Práve naopak. Jej krédom je férový manažérsky prístup, ktorý nie je o kamarátšafte, ale snaží sa robiť efektívne a produktívne rozhodnutia s ohľadom na blaho väčšiny. Rozhodla sa, že zbúra predstavu o tom, že politika je špinavá hra, ktorú hrajú len zlodeji, ale ukáže, že ju možno robiť aj nezištne a poctivo. Hoci zároveň úprimne priznáva, že si zvolila oveľa ťažšiu a príkrejšiu cestu. „Riadiť obec je podobné ako riadiť fi rmu. Starosta pracuje s nemalým rozpočtom a musí ho využívať čo najlepšie. Šetriť tam, kde sa dá, uvážlivo a múdro investovať tam, kde treba. Mal by vedieť efektívne vynaložiť peniaze z rozpočtu tak, aby to malo zmysel pre všetkých obyvateľov obce. „Mojou túžbou je prispieť k tomu, aby sa nám žilo lepšie. A nielen v Kláštore pod Znievom, ale v celom kraji a v celej našej krajine,“ uzatvára Erika.
