Zlatica Bartíková
Zdroj: Lenka Imrichová

Psychologička Zlatica Bartíková: Vo vzťahu má byť rovnováha

Nehrajme sa na roly obete a predátora, dobrého a zlého. Každý máme v sebe obe z nich. Je len na nás, ktorá preváži. O sebeckosti, sebaúcte, sebaláske, ale aj o dávaní a dostávaní nám porozprávala psychologička Zlatica Bartíková.

Z každej strany sa na nás valia články o tom, ako myslieť hlavne na seba, na svoje osobné záujmy, ako byť trochu sebecká – vo vzťahu k partnerovi, ale aj k deťom. V akej miere je sebectvo ešte v poriadku?
Bez toho, aby sme dostávali, nemôžeme dávať. A sebeckosť je hlavne o tom, nevidieť prepojenie medzi ja a ostatnými. Ak ubližujem svojmu bytostnému ja, ubližujem aj ostatným, ak ubližujem ostatným, ubližujem aj svojmu najvnútornejšiemu ja. Veľmi to závisí aj od toho, ako sme boli vychovávaní, ako nás rodičia viedli. Žijeme v zemepisných šírkach, kde je stále prítomné kresťanstvo, a teda aj jeho zásady, dávať a starať sa. To sa od nás už akoby očakáva. Najmä od žien. Že ženy budú robiť to, čo robiť musia a už menej času im zostane na to, čo robiť chcú. Dôležité je teda udržať rovnováhu medzi tým, čo musím a čo chcem. Aby nedošlo k vyhoreniu, vyprahnutiu. Aby tá žena nemala pocit, že je v role obete.

Žena bola odjakživa tá, ktorá sa starala o teplo domova, o domácnosť. No dnes už to funguje trochu inak. Muži si sami varia, perú, žehlia, ženy zas zvládajú chlapské práce a nie sú ochotné sa potom partnerovi prispôsobovať. Nemám však pocit, že by to bolo v poriadku, mali by sme sa snažiť žiť spolu, a nie vedľa seba, alebo sa mýlim?
Dobre to cítite. Je to však o skreslenej predstave toho „starať sa“. Inak to vníma žena a inak muž. A žiaľ, v dnešnej dobe to v tom „staraní sa“ majú prevrátené obidve strany. Muž, ak sa nestará o rodinu, o dedinu, o krajinu, tak to nedopadne dobre. Žena, keď sa nestará o svoje deti, o svojho muža a nestará sa o to, aby v nej a jej krbe nevyhasol oheň, tak to nedopadne dobre. Odniekiaľ sa však ten pocit, že som ukrátená, berie. Že robím všetko len pre druhých, a nie pre seba. Moja otázka by potom znela, ako tá žena využíva čas, ktorý má len pre seba? Má ten čas vôbec?

Čo keď si žena zrazu uvedomí, že len ona sa stará o deti, len ona chodí na nákupy potravín, len ona varí, len ona upratuje, len ona je v kontakte so svokrou, len ona si odopiera výlety či kávu s kamarátkami? Jej manžel si popri tom veselo chodí aj päťkrát za rok na pánske jazdy a tvrdí jej, že keď si zarobí, tak nech ide aj ona...
A ja sa pýtam, kde vznikla tá nerovnováha, prečo sa deje to, že sa muž takto správa a tá žena mu to dovolí.

Takže je to vlastne vina aj tej ženy?
Viete, delenie na dobrého a zlého, zodpovedného a nezodpovedného, sebca a obeť, vytvára určitý vzorec správania, ktorý umožňuje tak jeden, ako aj druhý partner. Žena sa nechá využívať a väčšinou sa nechá využívať preto, lebo očakáva, že to, čo robí, bude ocenené a že rovnako bude dávať do toho vzťahu aj partner. A keď sa to neudeje, je nahnevaná, ale pritom si myslí, že je lepšia ako muž, lebo ona dáva. Ale vo vzťahu nikto nie je lepší a horší. Vzťah je o tom, či a ako dovolím tomu druhému robiť veci, ktoré mi ubližujú. Celé to súvisí so sebaúctou a žiaľ, to nie je otázka sto rokov, ale otázka tisícročí, že ženské sebavedomie, ženská sebaúcta trpí. Byť mužom je už niekoľko tisícročí viac ako byť ženou. No toto uvedomovanie si rozdielov nesmie ísť do extrému. Nesmie to prerásť do toho, že muži sú zlí a ženy sú dobré. Potrebujú sa navzájom, aby sa mohli vyvíjať k radostnejším bytostiam. Žiadna vojna nikdy nič dobré nepriniesla, ani vojna medzi mužmi a ženami.

Keď si však žena uvedomí, že ona je tá, ktorá sa stále prispôsobuje, stále ustupuje, len ona dáva, dá sa to aj po rokoch zmeniť? Aj keď už si partneri vytvorili nejaký vzorec fungovania?
Dá, ale nie je to jednoduché a často to nedokáže sama. Preto ženy potrebujú, aby ich sprevádzal odborník, aby im pomohol znova nájsť stratenú sebaúctu, ale aj sebadôveru, že dokáže prežiť bez muža, ktorý nevidí, čo on musí zmeniť a jeho doterajšie riešenie je vidieť problém inde. Prejaví sa to v nespokojnosti a kritike ostatných, a najmä vlastnej ženy. Žena však od neho nemusí hneď odchádzať a často ani neodchádza. Podľa odborníkov, ktorí sa venujú rodinným systémom, iniciátorom zmeny je žena. Zmena sa môže udiať, ale aj nemusí. Záleží, či je muž ochotný vypočuť si ženu a pochopiť, že má vlastný problém, ktorý za neho nik nevyrieši, iba on sám . Šancou pre vývoj oboch vo vzťahu je uvedomenie si toho, čo je predstierané, hrané, falošné a zneužívajúce. Ten, kto je vývojaschopný, napokon zo zadrhnutého vzťahu odíde.

A ak nie?
To závisí od súhry okolností. Žena väčšinou dokáže urobiť takéto rozhodnutie až vtedy, keď už je to naozaj zlé a keď ju aj okolie podporí. Tak môže nadobudnúť dôveru, že môže odísť a nič zlé sa nestane. Paradoxne tak pomáha nielen sama sebe, ale aj mužovi, s ktorým žije a ktorý útočí na jej sebaúctu.

Ak muž fyzicky svojej žene ubližuje, môžeme tiež povedať, že sa to deje pre nedostatok jej sebaúcty, sebalásky, sebavedomia?
Vo svojej podstate áno, ale je to omnoho zložitejšie. Ak žena dovoľuje mužovi páchať na nej násilie, zrejme bola už ako dieťa emocionálne zneužívaná. Teda už vstupuje do vzťahu s vedomím, že si lásku musí zaslúžiť a ak nebude dobrá, môže jej byť odoprená. Tento vzorec sa má šancu zmeniť a ona nemusí zostať celý život obeťou. Učí sa starať o seba. Učí sa prijímať príjemné veci, nielen kritiku. Učí sa prežívať samu seba ako cennú bytosť, a tak si môže pritiahnuť k sebe niekoho, kto je starostlivý a láskavý. Už nepotrebuje nespokojného kritika, aby sa musela stále zlepšovať.

Povedzme, že je žena týraná a dôvodom toho, prečo zostáva, sú len deti. Čaká, kým vyrastú, a možno dúfa, že sa počas tých rokov niečo zmení, že sa ten jej muž spamätá, zmení... Prečo neodíde hneď?
Rozhodnutie je na nej. My všetko vidíme len zvonka, nie sme v jej koži. Nevieme, prečo koná tak ako koná a kde je jej hranica, kedy vzťah ukončí, aký je ten skutočný dôvod, prečo nemôže odísť, prečo ten vzťah neukončí. Keď dozrie čas, ona to spraví a ak nie, bude niesť následky. Stali sa aj prípady, keď sa už dospelé deti pýtali svojej mamy: Mama, prečo si vtedy neodišla? Prečo si neodišla skôr? Ale ona vie, že nemala kam odísť. Ísť k rodičom? To by brala ako prehru. A nie všetci rodičia podporia rozvedenú ženu s deťmi. Ešte stále sa to berie tak, akoby tá žena niečo nezvládla. Nehovorí sa, že muž niečo nezvládol, žena niečo nezvládla. Žiaľ, je to tak.

Dieťa preberá správanie svojich rodičov, nasáva atmosféru. Vidí, ako to doma funguje. Ako to naň vplýva?
Závisí to od toho, s ktorým z rodičov si vybuduje vzťah, ktorého z nich bude považovať za svoj vzor. Takže sa môže stať, že chlapec bude chrániť mamu, alebo sa k nej môže správať rovnako agresívne ako jeho otec. Dcéra môže byť na strane otca, hoci mame je ubližované, alebo môže byť na strane mamy, no zároveň sa na ňu môže hnevať a pohŕdať ňou preto, že neodišla. Je to veľmi individuálne, s kým sa dieťa v rodine bez vzájomnej úcty rodičov, identifikuje. Ak sa identifikuje s osobou, ktorá je silnejšia, potom bude mať problém v hľadaní partnera. Je veľmi pravdepodobné, že si bude hľadať niekoho silného, ale zároveň ho bude chcieť ovládať. Čiže existuje riziko, že bude vytvárať nerovnocenný, kontrolujúci, závislý vzťah.

Nerovnováhu, ktorú ste už spomínali.
Áno. Čiže to, čo je nejakým spôsobom nedokončené, alebo tam chýba úcta, bude pokračovať ďalej. Či už je to úcta voči sebe alebo úcta voči druhým, voči partnerovi. Buď žena bude pokračovať v úlohe obete, ako jej mama, alebo sa z nej stane opačný extrém, bude veľmi direktívna a bude mať tendenciu ovládať. To je minca, ktorá má dve strany, byť obeťou a byť predátorom.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk.