Niežeby emancipácia nezanechala na našej spoločnosti žiadne stopy. Ale všeobecne sa považuje za dávno vyriešenú záležitosť, akúsi nostalgickú spomienku na 80. roky. Máme garantované rovnaké práva ako muži, neexistuje práca, ktorú by sme nemohli vykonávať, a ani post, ktorý by sme nemohli – teoreticky – zastávať. Čo viac by sme chceli? Napríklad dostávať za tú istú prácu tie isté peniaze ako muži. Nerozbíjať si ustavične hlavy o sklenené stropy. Alebo niekedy len tak normálne prísť z práce domov a mať „padla“.
Na peknom predposlednom mieste
Tam sme sa, prosím pekne, prebojovali v rámci krajín EÚ v hodnotení úrovne rodovej rovnosti. Pravidelne sa skúma v šiestich základných oblastiach – práca, moc, peniaze, zdravie, znalosti a čas. Predposledná priečka nie je veľké prekvapenie, na konci rebríčka sa totiž motáme pravidelne. A ešte stále je kam klesnúť – hoci aktuálne nám na päty dýcha už len Rumunsko. Padáme tak nejako všeobecne, ale najhoršie sme na tom v oblasti času. V tejto kategórii sa sleduje čas venovaný domácim prácam, starostlivosti o členov rodiny a naopak, koľko nám ho ostáva na sociálne aktivity a podobne.
A hádajte, ako sme na tom?
No mizerne. Starostlivosť o domácnosť a rodinu je stále výrazne naložená na pleciach žien. Takmer dve tretiny (62 %) z nás sa domácnosti venujú minimálne hodinu denne. Toto o sebe môže s čistým svedomím povedať len 8 percent mužov. Popravde, väčšina z nás, čo máme manžela, deti, domácnosť, prípadne i záhradu, či psa si nad nejakou hodinkou denne len znudene zívne. Hodina? Bodaj by! Zoznamy úloh, ktoré musíme plniť, sú predlhé a väčšinou na nich nové položky pribúdajú rýchlejšie, než tie staré stihneme odškrtávať. Nekonečné požiadavky, pokyny a otázky: „Mamííí, vyprala si mi tú novú mikinu? Miláčik, potrebujem na zajtra vyžehliť modrú košeľu. Mamka, ešte si mi nezaplatila obedy. Mamííí, mám si do školy pripraviť herbár. Do zajtra.“ Večer zaspávate a ráno sa zobúdzate s myšlienkou na svoj „to do list“. Hodiny práce týždenne, ktorú vám nikto nezaplatí. Často vám za ňu nikto ani nepoďakuje. A väčšinou si ju nikto nevšimne – kým je urobená. Hodiny, ktoré uberáme z času pre seba, lebo veď všetko ostatné je priorita.
Cvičiť pôjdem až pozajtra, vlasy si nafarbím sama doma, s kamarátkami si len zavolám a vyspím sa až v hrobe... Ozaj, skúste si jeden týždeň spočítať, koľko hodín práce venujete domácnosti a svojim blízkym. A napísať zoznam, ako inak by ste ich chceli využiť. Chodiť každý týždeň do kina? Stretávať sa vždy v stredu s kamarátkami? Prihlásiť sa na intenzívny kurz španielčiny a trikrát do týždňa cvičiť jogu? Dokončiť alebo urobiť si (ďalšiu) vysokú školu? Uchádzať sa o časovo náročnú, no lepšie podstatne lepšie platenú prácu?
Za veľa roboty málo muziky
Apropo, práca. Ešte v roku 2005 malo na Slovensku vysokoškolské vzdelanie viac mužov ako žien. Dnes už to nie je pravda. Ale pomohli sme si? Rodová segregácia na pracovnom trhu kvitne veselo ďalej. O tom, ako si ženskú prácu (doma i v zamestnaní) naša spoločnosť cení, svedčí aj fakt, že typicky ženské povolania – opatrovateľky, vychovávateľky, sociálne pracovníčky, učiteľky, zdravotné sestry atď. – sú, pokiaľ ide o platy, hlboko pod slovenským priemerom. Ani v ostatných „rodovo neutrálnych“ profesiách sa o rovnosti nedá hovoriť. Že muži dostanú na tej istej pozícii za tú istú prácu vyšší plat, je fakt. V roku 2015 to bolo viac o vyše 22 percent. Táto celospoločenská nerovnováha sa premieta do reality bežnej rodiny. V praxi si žena odrobí svojich osem hodín u zamestnávateľa, iks hodín doma a na konci mesiaca aj tak (v priemere) zarobí podstatne menej ako jej muž. Navyše sa nám tu za posledných dvadsať rokov vytvorila nemalá sociálna skupina mužov – živiteľov. Na vysokých manažérskych pozíciách či s veľkolepými podnikateľskými plánmi. Oboje si vyžaduje neobmedzený pracovný čas, a tak nielen bežné „ženské“ práce, ale v podstate celá agenda okolo rodiny a domácnosti pripadá na ženu. Od rodičovských združení cez servis kotla po výmenu pneumatík. Je to šichta minimálne na pol úväzku, popri ktorej o nejakom rozvíjaní vlastnej kariéry môžete len snívať. Mimoriadne dôležité obchodné rokovania, pracovné večere a stretnutia s klientmi sa často posúvajú do večerných hodín, ale vy musíte pred piatou padať domov, lebo máte rodinu. Muži, ktorí tieto rokovania, večere a stretnutia plánujú, síce majú rodinu tiež, ale o piatej nikam padať nemusia. Majú postarané. Zariadia im to partnerky, ktoré si kedysi vybrali ako vzdelané, schopné a ambiciózne. Tiež mali svoje plány a kým sa stali mamami a manželkami na plný úväzok, často aj dobre našliapnutú kariéru. Je vám to povedomé? Iste, deti raz vyrastú a už si nebudú vyžadovať toľko času. Lenže s ich detstvom bude preč aj vaša štyridsiatka a množstvo príležitostí. Zrazu máte čas aj chuť, ale o skvelé miesto bojujete s 28-ročnou trilingválnou vorkoholičkou s titulom z prestížnej zahraničnej univerzity, ktorá deti najbližších desať rokov neplánuje. Že vy viete robiť tri veci naraz, do pol hodiny zraziť decku štyridsiatky teploty, v rekordnom čase ožehliť naškrobenú košeľu a za večer napiecť výstavné cupcaky pre celú triedu, si môžete strčiť viete kam. Váš vlak už išiel. Sorry.
Musíme si pomáhať
Môžeme si to maľovať naružovo, lebo na jednej strane je veľmi fajn, ak sa nemusíte strachovať o domáci rozpočet. Keď neriešite, koľko stojí mlieko a nepamätáte si sumu za nové topánky. Ale úprimne. Koľko mužov s nadštandardným príjmom sa dokáže držať pri zemi a neodtrhnúť z reťaze? Finančná prevaha je veľká zbraň a silný nástroj manipulácie. Nenápadne, pomaly, ale neústupne sa s ňou mení pomer síl, pomer práv a povinností. Kto zarába, rozhoduje. Kto nezarába (alebo zarába oveľa menej), vykonáva. Slovami klasika: „Neživíš, tak nepřepínej.“ Ľahko sa môžete ocitnúť v nevýhodnej pozícii, kde len plníte priania a potreby toho druhého a o tie vaše sa nikto nezaujíma. Z toho sa veľmi ťažko uniká. Lebo najohrozenejšou ekonomickou skupinou u nás nie sú ani dôchodcovia, ani mladé rodiny, ale osamelé matky s deťmi.
Tam už nejde o to, či vymeníte pekný dom za malý sídliskový byt. Či si namiesto dvestoeurových čižiem kúpite dvadsaťeurové. Tu hovoríme o rátaní v centoch, o tom, že aj nedoplatok za elektrinu môže byť likvidačný a že napríklad ochorieť si jednoducho nebudete môcť dovoliť.
Povedzme si radšej niečo pekné. Nenechajte si svoju rovnoprávnosť vziať. Bojujte o ňu vo svojom vzťahu každý deň. Tam, kde medzi partnermi nie je veľký rozdiel v príjmoch, tam si aj viac pomáhajú. Páry, ktoré sa o povinnosti v domácnosti a pri deťoch spravodlivo delia, sú šťastnejšie, spokojnejšie a stabilnejšie. A majú aj lepší sexuálny život. Rozhodne to robia častejšie – potvrdzujú štatistiky. Pokojne môžeme tvrdiť, že dobrý sex sa začína pri umývaní riadu. O tom by ste mohli dať s partnerom reč, na to muži počúvajú. Lebo je tiež dokázané, že až 73 percent žien, ktoré si našli milenca, tak urobili preto, lebo im muži doma dosť nepomáhali. Keď je žena na všetko sama, je unavená, frustrovaná, nedocenená a časom... neverná.
Politika je PÁNSKE huncútstvo
Aj v tomto prípade ryba smrdí od hlavy. Takmer sto rokov po tom, čo máme volebné právo (v ČSR ho ženy získali v roku 1920), 27 rokov po revolúcii a 24 rokov po vzniku samostatného štátu je politika na Slovensku takmer výhradne mužská záležitosť. Štyri ministerky ešte v 90. rokoch je dodnes slovenské maximum. Najčastejší stav je, že máme ministerky dve, jednu alebo žiadnu. Mali sme tú česť ako jedna z mála európskych krajín zažiť aj ženu na čele vlády – ale príznačne ju nenechali dovládnuť práve jej politickí partneri.
Práve v politike sa na Slovensku asi najvýraznejšie prejavuje syndróm skleneného stropu. Lebo ženy záujem o správu verejného života majú. Ale úspešné dokážu byť najmä v komunálnej politike. Takmer štvrtinu obcí a miest vedú starostky – ženy. Čím menšia obec, tým väčší predpoklad. Na čele krajského mesta je len jedna žena – primátorka Prešova, dosiaľ prvá a jediná lastovička. Na čelo VÚC sa ešte nikdy žiadna žena nedostala. Keď si vlani prvá podpredsedníčka Národnej rady dovolila mať dieťa a zároveň ďalej pracovať v parlamente, išli si jej kolegovia a nadriadení nohy dolámať, aby jej nepomohli a celú situáciu sťažili. Ani jedna z 28 kolegýň v parlamente sa jej nezastala. Na sociálnych sieťach a v diskusiách ju potom najviac opľúvali – ženy. Matky. Rovesníčky. „Nech sedí doma na zadku za dvesto eur ako ja!“ bolo to najjemnejšie. Pritom čím viac žien bude v parlamente navrhovať a prijímať zákony, tým pravdepodobnejšie budú pozitívne ovplyvňovať náš život. Ženy, ktoré vedia, koľko stoja plienky a detské topánky, ako to vyzerá na urgentnom príjme štandardnej štátnej nemocnice, alebo čo pre váš pracovný život znamená, keď máte chorľavé dieťa, také ženy naozaj rozumejú našim problémom a majú záujem ich aj riešiť. Páni, čo blúznia o zákaze buriek a horaliek, prípadne okázalo fárajú do bane a v lete bodro mrvia na poli pšenicu, toho pre nás zatiaľ spravili pramálo. A že mali dosť času!
