Dieťa
Zdroj: pexels.com

Takto to vyzerá, keď mamy hejtujú!

Mamy vedia, čo je pre ich deti najlepšie. Niektoré mamy vedia aj to, čo je najlepšie pre úplne všetky deti. A nie, že nie!

"Počuj moja, a tvoja malá už jedla rezeň?“ „Nejedla, nie som šibnutá ako NIEKTO, aby som dvojročnej dávala rezeň!“ „A už ho aspoň videla?“ Doberali sa dve kamarátky na veselom priateľskom stretnutí. Síce sa na seba stále usmievali, ale bolo jasné, že tretí pohár vína ich doviedol na tenký ľad k téme, o ktorej sa nežartuje a kde sa názory len tak nemenia. Napriek promile mali obe ešte dosť rozumu, aby netasili kolty a vrátili sa k neškodným spomienkam na študentské časy.

Bio vs. spomienkový optimizmus
Nie vždy sa diskusie na tému „rezeň alebo pšeno“ končia skôr, než sa rozhoria. Naopak, a väčšinou sa strieľa ostrými. Zvláštne je, že kým k vlastným zvykom vieme byť k sebe mimoriadne tolerantné a prajné („Ježiš, daj si ešte jeden krémeš, veď to pri malom vybeháš!“ Alebo „Ja ťa strašne obdivujem, že dokážeš byť bez chleba!“), keď ide o deti, tam sa nás každý komentár dotýka priam bytostne. No a keďže žijeme dobu otvorenú mnohým možnostiam a najnovšie aj takzvanú postfaktuálnu, o témy, pri ktorých sa dá pobiť do krvi, nie je núdza. Prebieha tu zúrivá a nekontrolovaná diskusia o tom, čo je vlastne pre deti ich vývoj a zdravie dobré, pričom sa v tom kriku strácajú fakty a argumenty. Moderná medicína je v tejto diskusii veľakrát hystericky znevažovaná a osočovaná. Honba za zdravými potravinami, ekologickými plienkami, hračkami a oblečením sa stala vďačným nástrojom biznisu a marketingu a informácií (i dezinformácií) je toľko, že nie je v ľudských silách ich rozumne filtrovať a overovať. Zrazu tu deti húfne vyrastajú bez lepku a bez laktózy – nie preto, že by na to bol medicínsky dôvod, ale preto, že ich mamy sú presvedčené, že takto je to najlepšie, nech si pediater tvrdí, čo chce. Na detských ihriskách prebiehajú debatné preteky, koho deti dlhšie nejedli cukor. A mama, čo sa nechtiac priznala, že palacinky robí z obyčajnej, a nie špaldovej múky, sedí za trest sama na trestnej lavici vzadu pri plote. Vlna angažovaných biomatiek zdvihla automaticky protivlnu tých konzervatívnych, s rovnakými sklonmi k extrémizmu.

Podľa hesla „aj my sme tak vyrastali a tu sme“ zas zadubene odmietajú priznať fakt, že veci sa menia a treba sa im prispôsobiť. Jedli sme síce všetko a boli sme zdraví, ale kto si z detstva pamätá paradajky v januári a lososy plné olova chované na farmách v Severnom mori? No nikto. Sladké presvedčenie, že za našich čias bolo detstvo krajšie, svet bezpečnejší, tráva zelenšia a budúcnosť ružová, nie je nič viac než tzv. spomienkový optimizmus. Subjektívny výber krajších spomienok. Babky nás síce od polroka „štopali“ haluškami s oškvarkami, ale prežili sme. Pravda je aj to, že sme cestu do Bulharska preskákali nepripútané na zadných sedadlách a dni trávili s kľúčom na krku voľne vypustené na sídlisku. Prežili sme. Šťastne. Ale riskli by ste si to so svojimi deťmi a vnúčatami aj dnes?

Nehaňte biomatky
Chceme sa ich zastať. Slovo biomatka má dnes nespravodlivo posmešný význam a spolu so zopár čudáčkami, čo pri výchove prekročili hranice zdravého rozumu a často i zákona, hádžeme do jedného vreca aj ženy, ktoré nechcú nič viac, než starať sa o svoje deti najlepšie, ako sa dá – a tých je väčšina. Nie je im jedno, akej kvality je jedlo, ktoré svojej rodine pripravujú. Ani ako svojím životným štýlom ovplyvňujú životné prostredie. Rozmýšľajú nad tým, či náhodou hračku, ktorú deťom kúpili, nevyrábajú v katastrofálnych podmienkach iné deti na opačnom konci sveta. Vysmievať za z toho je hlúpe. Práve také ženy menia svet k lepšiemu. Dôležité je zachovať si vždy nadhľad a zdravý rozum. Hoci to nie je vždy jednoduché.

Aj my, čo sme viackrát rodili v prvej dekáde tohto tisícročia, sa nestačíme čudovať, čo všetko je dnes nevyhnutné, keď sa chystáte priviesť na svet nový život.

Monitor dýchania – must have.
Sterilizátor na fľaše – nevyhnutne.
Vibrovacie kresielko – rozhodne.

Ako sme bez toho vôbec mohli porodiť a priviesť deti živé až k povinnej školskej dochádzke?! Pomyslíme si posmešne. Na druhej strane, keď si spomeniem na svoje druhé dieťa, ktoré dokázalo v prvom polroku života neúnavne premrnčať 12 hodín denne – to jest vydávať zo seba týravé zvuky, ktoré mi mimovoľne spúšťali mlieko, pot, slzy a občas aj iné telesné tekutiny, musím priznať, že také vibrujúce kresielko by nebolo od veci.

Návrat k prirodzenosti, inštinktom a zdravému rozumu určite podporujeme, ale v mene toho a priori odmietať všetok pokrok a aktuálne vedecké prieskumy, je s odpustením hlúpe a ide proti nám i deťom. O čo horší by bol život mamy bez vlhčených utierok? Oveľa! Nobelovu cenu tomu, kto vymyslel jednorazové plienky. Hoci dnes sú už znova v biokruhoch out a fuj! Je to jedna z vecí, pri ktorej sa nevieme jednoznačne postaviť na tú alebo onú stranu. Hromada použitých jednorazoviek všetkých detí na celom svete za jediný deň je určite veľký ekologický problém. Na druhej strane, keď naše mamy spomínajú na vyváranie stovky plátenných plienok denne bez automatickej práčky, majú v očiach ten istý bolestný výraz, ako keď nám prababičky rozprávali o hlade za vojny. Bezplienková metóda od narodenia? Prepáčte, ale tu sme narazili na hranice vlastnej predstavivosti. Ale vraj sa to dá.

Od biomatiek k ezomatkám
A odtiaľ už len do pekla. Úplne iný vesmír sa vám otvorí, keď náhodou dostanete pozvanie do niektorej uzavretej skupiny tehuliek, mamičiek a rodičiek. Tam sa k otázkam všehomíru, ale hlavne k témam o výchove, stravovaní a zdraví detičiek vyjadrujú všetky magisterky z vysokej školy života a doktorky atestované priamo u Mudr Googla, študované na detašovaných pracoviskách typu badatel.net a podobne. Oslabené a otupené permanentným nedostatkom spánku a iných podnetov im môžete ľahko podľahnúť.

Od receptov z organickej zeleniny, bio kozmetiky a plienok z bambusového vlákna vás to nebadane vtiahne do tajomného sveta popôrodnej ezoteriky, kde neradno vyjsť z domu bez červenej šnúrky na zápästí a urieknuté bábo treba obtierať ocikanou plienkou. Týmto sa to však zďaleka nekončí, zato tu sa končí každá „sranda“. Takzvané kritické myslenie tu často eskaluje do úplného odmietania modernej medicíny i serióznych vedeckých výskumov a prejavuje sa totálne nekritickým prijímaním všetkých „alternatívnych“ zdrojov, metód a smerov. Preferovanie domácich pôrodov, úplné odmietanie očkovania, aj toho povinného a šírenie konšpiračných bludov o „zázračných“ liekoch na všetky choroby vrátane rakoviny, „ktoré nám lekári zatajujú“, sa v tom relatívne uzavretom svete stali všeobecne rešpektovanými pravdami a vďaka priepustnosti sociálnych sietí a dostupnosti internetu čoraz viac prenikajú von a sú šírené ďalej. Nepohnú nimi žiadne vedecké argumenty, jednoznačné výsledky serióznych výskumov ani polopatistické vysvetlenia skúsených pediatrov. Najmä vďaka modernej medicíne sa priemerná dĺžka ľudského života za posledných dvesto rokov zdvojnásobila. Dnes zomrie na Slovensku v prvom roku života šesť z tisícky detí. V 19. storočí to bolo číslo niekde medzi 250 až 300!! Bez očkovania a liekov umrelo do roka každé štvrté až piate dieťa. Haló!

Nechajte si svoje rozumy
Ktovie, čo za procesy nám pôrod v mozgu spustí, ale mnohé z nás sa len ťažko ubránia presvedčeniu, že keď porodili, o živote už vedia všetko! No a s týmto požehnaním sa treba podeliť. Keby existoval rebríček najotravnejších komentárov na Facebooku, nevyžiadané rady od matiek všetkého druhu by určite boli v prvej trojke. Stačí pridať jednu nepremyslenú fotku drobca a okrem tradičnej lavíny komplimentov môžete zobrať jed na to, že si nejaká mudrlantka neudrží ruky pod zadkom, ale nepíše vám dobre mienenú pripomienku. „Krásne bábo, ale ten nosič nepoužívaj!“ „Booože, babenky, načo míňate toľko peňazí na drahé a zbytočné kočiare. Ja malú šatkujem a kočík nám nikdy nechýbal.“ „Ty mu dávaš cumlík???!!! No si ma trošku sklamala!“

Real story. Keď si mamička v šestonedelí povzdychla, že je vyčerpaná, nespí a nevie si nájsť režim, hneď jej jedna vychovávateľka podsunula traktát hodný samostatnej prednášky na tému „Som dokonalá a ideálna matka“, čím dotyčnú nešťastnicu len utvrdila v pocite vlastného zlyhania a neschopnosti. V takých chvíľach sa pritom žiada len pár slov pochopenia a podpory. „Po pôrode som prišla definitívne o dve dobré kamarátky,“ spomína mama Monika. „Nevedeli mi odpustiť, že som vlastne neprestala pracovať, keďže mi to moja práca na živnosť umožňovala a ako slobodná mama som ani inú možnosť nemala. Toľko nepochopenia a otvoreného odsúdenia som fakt nečakala.“ Moderné technológie a sociálne siete, našťastie, umožňujú autorky obťažujúcich komentárov a správ zablokovať a dostať ich preč z nášho virtuálneho sveta. V osobnom kontakte s podobne zaťaženými sudičkami sa odporúča poutierať ich ocikanou plienkou. Pekne zostra a medzi oči.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk.