Zdroj: matúš lago

Rozhovor s lekárkou Alexandrou Mamovou: Ako vplýva stav našej duše na zdravie?

redakcia EVITA 23.06.2020, 14:00 Zdravie
"Na tele hneď vidno, keď nie sme v poriadku. Vidno to na vlasoch, na nechtoch, na pokožke," tvrdí Alexandra Mamová, lekárka na gynekologicko-pôrodníckom oddelení na Myjave. Pôsobila aj vo vojenskej nemocnici v Sudáne.

Je pravda, že keď sa páru nedarí otehotnieť, môže byť problém aj v psychickej rovine? On je zdravý, ona je zdravá, ale dokopy to nejde...
Iste, že je to tak. Koľko párov príde, preskúmame ich zhora nadol a naopak, výsledky majú v poriadku, vyzerajú byť zdraví, a nič. V žiadnom prípade nechcem znevažovať vedecký prístup, ale máloktorý lekár sa ťa opýta, ako sa máš, aké máš v živote obdobie, čo ťa trápi a či máš problém. Máloktorý sa o ženu v tomto kontexte zaujíma. A hlavne u žien je psychicky podmienených naozaj veľa vecí, pocitovo, intuitívne. A my lekári to ignorujeme, tvárime sa, že to neexistuje, a riešime to, čo vidíme. Nie to, čo môže byť za tým.

Takže na vedomej úrovni žena nemusí vedieť o tom, že má pochybnosti? Možno o partnerovi ako o otcovi, možno o sebe ako o matke, možno o nich dvoch ako o rodičoch?
Áno. Môže to byť o tom, čo si nesie z minulosti, ako vníma to, kým je, aké je jej miesto v živote. Muž môže a nemusí hrať rolu. Ak je ten partner nesprávny a ona to cíti, len si to neprizná, deti neprichádzajú.

Tak to je ten príbeh, kedy sa dvaja, čo nemohli mať spolu deti, rozídu a obaja majú s novými partnermi deti?
Môže byť aj to.

Pýtam sa to preto, lebo keď mala moja priateľka problémy s krčkom maternice, lekár sa jej vzápätí opýtal, či je vo svojom vzťahu šťastná, lebo to s tým môže súvisieť…
Nič také nie je vedecky podložené, ale ako hovorím, v hlave máme toho veľa. Neprebádaného. A o to sa zväčša zaujímajú tí, ktorých baví aj alternatívna liečba, ženy, ktoré si niečím prešli a vedia pomenovať súvis so životným obdobím a s ochorením. Potom ženy lekárky, ktoré majú veľa prežité a z vlastnej skúsenosti vedia, že niekedy sú príčiny ochorenia skryté v duši ženy a zaujímajú sa o ňu viac, ako je bežné. Je veľmi veľa štúdií o tom, čo urobia so ženskou psychikou ochorenia reprodukčného traktu. Ale ako psychika vplýva na zdravie intímnych orgánov, to nenájdeš nikde. To sa asi ani nedá klasifikovať natoľko, aby sa to mohlo zaradiť do konvenčnej medicíny.

Takže žiadny súvis?
Nič vedecky potvrdené. Ale osobne si myslím, z toho, čo som preštudovala, že keď má žena problém s maternicou, s vajíčkovodmi, s vaječníkmi, môže to odrážať fakt, ako vníma samu seba, svoje ženstvo, ako sa cíti komfortne a akú úlohu by chcela vo svojom živote zohrávať... Keď už hovoríme o vzťahoch, veľmi nás ovplyvňuje vzťah s matkou. To, aká bola ona matka, sa odrazí na našom prístupe k materstvu, na tom, či sa vôbec staneme matkami. Máme v sebe zakorenené vzorce. Napríklad, keď hovoríme o vaginálnom výtoku, asi u 30 percent žien sa nikdy nepríde na to, prečo sa im stále vracia. Žiadna baktéria, nič. Tu sa ponúka priestor na to, aby sme odpoveď hľadali sami v sebe. Aby sme to vnímali ako zdvihnutý prst a išli do seba. Lebo na tele hneď vidno, keď nie sme v poriadku. Vidno to na vlasoch, na nechtoch, na pokožke... Treba sa zamyslieť.

Asi by bolo úplne najideálnejšie ísť k lekárovi s tým, nech sa na teba pozrie ako na celého človeka, nie ako na telesnú schránku s problémom…
To by bolo super, ale zas, málokto sa chce rýpať vo svojom vnútri a vo svojej psychike. Aj my sme si zvykli, že ideme k doktorovi a chceme len tabletky, ktoré nám utlmia všetky symptómy. Napríklad, keď máš kvasinky, chceš rýchlo liek. Neviem, či si ochotná odpovedať na otázky, či si v poslednom čase nejedla veľa sladkého, či nezajedáš nejaký problém alebo stres, ktorý nechceš alebo nevieš riešiť.

Chceš povedať, že ľudia nechcú mať nastavené zrkadlo?
Nie je ich veľa. Kto sa rád rýpe vo veciach, ktoré nemusia byť príjemné?

Ja určite áno!
Ono to veľmi súvisí s vekom. S dvadsaťročnou dievčinou je zbytočné rozprávať sa ako so ženou pred štyridsiatkou. Tá druhá si už niečím prešla a vie pochopiť, že symptómy nemusia súvisieť len s telom... V Česku sú ďaleko pred nami. Sú tam kliniky celostnej medicíny, lekári, ktorí sa ťa pýtajú na tvoj životný štýl. Keď vyhľadá ich pomoc 45-ročný vystresovaný manažér, ktorý robí od nevidím do nevidím a bolí ho koleno, neriešia hneď výmenu kĺbu, ale skúsia zmenu životného štýlu. Navrhnú mu oddych v kúpeľoch, bez mobilu, bez stresov… A neprijme to úplne každý. Nie každý je schopný a ochotný pristúpiť na teóriu, že vieme svojím myslením a životom ovplyvňovať kondíciu nášho organizmu. Lebo to nie je jednoduché.

Koľko percent lekárov pripúšťa tento súvis?
Viac ženy ako muži. Sme viac intuitívne. Mám kolegov, výborných operatérov, ktorí sa vedia pod tlakom rozhodovať a zachraňovať životy, no emočná stránka veci im veľmi nejde. Každý je na niečo, niekto je výborný ultrazvukár, niekto chirurg, niekto pôrodník. A niekto dokáže byť viac empatický.

Slovenské ženy stále hovoria o tom, že v pôrodníctve nie je ľudský prístup. Že sa často cítia ako kusy mäsa. Prečo?
Príčin je veľa, každý má svoju verziu, svoj uhol pohľadu. Niekto hovorí o podhodnotených lekároch, o peniazoch, ale ja si myslím, že to, ako vyzerá zdravotníctvo, a teda aj gynekológia, je len odraz celej našej spoločnosti. Slušnosť na úradoch, kdekoľvek inde, je, žiaľ, veľmi nízka.

Kedy je podľa teba žena pripravená na dieťa?
Keď si kúpi psa. Má potrebu sa o niekoho starať... ale to je len taký prvoplánový vonkajší znak. Každá z nás je iná, niektorá potrebuje viac času, iná nemá problém byť matkou po dvadsiatke. Dôležité je mať možnosť rozhodnutia, lebo správne je to, čo cítime my, nie to, čo cítia ľudia okolo nás. Dieťa súvisí s istou stratou slobody a sú ženy, ktoré nie sú ochotné sa jej vzdať.

Možno to súvisí aj s tlakom spoločnosti, od ženy sa čaká, že materstvo zvládne ľavou zadnou a veľmi rýchlo bude fungovať ako predtým.
Tlak spoločnosti sa prehupol do našej vlastnej ambície. My chceme všetko zvládnuť po pôrode ľavou zadnou, my sme na seba náročné, chceme zvládať veci na všetkých frontoch bez toho, aby si niekto všimol, že sme v inom nastavení. A pritom je úplne normálne, že aj pol roka po pôrode je žena v stave, ktorý nie je totožný s tým pred tehotenstvom. Je normálne, že nemá chuť na intímny život, lebo hormonálna hladina v jej tele ešte nie je pôvodná. Jej libido sa prirovnáva k chlapovi, ktorý mal práve sexuálny styk. Ak ešte dojčí, dvojnásobne sa jej nechce. Je to ochrana tela pred ďalším otehotnením, dáva najavo, že nie je pripravené. To len my si myslíme, že by sme mali mať chuť na sex stále, alebo teda hneď po šestonedelí. Ale zas je to všetko individuálne, každá žena prežíva popôrodné obdobie inak. A aj po každom dieťati sa inak cíti. Niekedy je v telesnej kondícii už po troch mesiacoch, niekedy jej po pol roku začnú vypadávať vlasy. Do toho konštantná únava a pocit neatraktívnosti. Veľmi záleží na tom, ako sa o seba starala pred tehotenstvom, telo si pamätá. Tá, čo cvičila a zdravo sa stravovala, sa úplne samozrejme cíti oveľa lepšie ako tá, ktorá na to kašľala.

To isté sa dá povedať aj o psychike.
Do roka by malo byť všetko ustálené. Počas tých 12 mesiacov sa udejú veľké zmeny v živote ženy aj dieťaťa, v tomto čase by už malo byť všetko o. k. Dôležité je, aby ženy mali rady svoj život. Aby si ho tak zariadili. Ak nebudú mať rady svoj život, seba, tak sa odrazí na celom ich správaní a vlastne na celej rodine. Potom hrozí, že sa namotá na dieťa, spraví si z neho stred svojho vesmíru a riešenie vlastného života si na ňu počká, keď dieťa vyrastie. Ale to už bude staršia a bude to boľavejšie.

Asi by bolo fajn toto všetko rozoberať aj s mužmi. Hlavne pri prvom dieťati, keď sú tak trochu zmätení všetci vrátane dieťaťa.
Veľa mužov sa cíti byť odstrčenými, keď sa narodí dieťa. Žena potrebuje čas a priestor, aby sa s bábätkom zžila, a pre neho nie je toľko miesta ako predtým. Je veľmi dôležité, aby sa muž cítil doma potrebný. Aby ho nikto neodstavoval od kúpania, prebaľovania, odgrgávania, uspávania…

Aj keď to často robia nemotorne, treba ich nechať.
Presne tak. Vedome im treba dávať úlohy, lebo sú otcovia a mali by sa vedieť postarať takisto ako mamy. Nehovorím teraz o rozdelení rolí, ale o praktickosti starostlivosti. Vo Švédsku robili svojho času výskum medzi deťmi vo veku 6 rokov, na ktorom mieste je otec, keď majú problém. Kedy za ním idú, koľký je v poradí. A skončil na piatom mieste. Zle. Preto upravili materskú tak, aby ju pol roka mohla čerpať matka a pol roka otec. Lebo je správne, keď má dieťa rovnocennú oporu… A otcovia chcú, tak to naozaj je, len by sme ich nemali demotivovať. Aby rodina prežila a aby vzťah medzi matkou a otcom ostal taký, aký bol predtým.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk