psychologist
Zdroj: shutterstock.com

Rozhovor so psychológom o poruche pozornosti, hyperaktivite, ale aj agresivite a šikanovaní

Alexandra König 28.04.2020, 19:00 Zdravie
S týmito slovami sa stretla už asi každá mama. Psychológ Matej Štepita je tu na pomoc pre rodiny, v ktorých sa tieto pojmy skloňujú častejšie. Pretože sa týkajú ich detí.

S akými problémami a v akých situáciách sa na vás ľudia najčastejšie obracajú?
Najčastejšie za mnou chodia rodičia s deťmi s prejavmi hyperaktivity a poruchami pozornosti. Je to aj tým, že som v minulosti viedol projekt pre rodiny s týmito deťmi. Teraz už pracujem na voľnej nohe, ale stále je práve toto téma, s ktorou najviac pracujem. Mám dosť detí, ktoré sa správajú impulzívne alebo až agresívne. Odborne sa to tak nepekne nazýva, že majú poruchy správania.
S akou vekovou kategóriou pracujete?
Pracujem s deťmi zhruba od štyroch až do sedemnástich rokov a vnímam to skôr ako prácu s celou rodinou, než iba s dieťaťom. Pretože dieťa je veľmi spojené so svojou rodinou a jeho duševný aj nervový vývoj súvisí s atmosférou doma, so vzťahmi. Často to prebieha tak, že za mnou prídu rodičia a najskôr hovoria o problémoch dieťaťa. Postupne, keď sa trošku spoznáme a vznikne medzi nami dôvera, tak často prinesú aj osobné a partnerské témy, ktoré majú určitý vplyv na dieťa a jeho situáciu. Často to teda nezostane iba pri dieťati, ale postupne, samozrejme, ako má rodič záujem a je tomu otvorený, riešime spolu aj partnerské témy.

Správanie dieťaťa je teda len reakciou na problémy medzi rodičmi – že sa napríklad doma veľa hádajú?
Často je to presne tak, dieťa veľmi vníma situáciu v rodine. Jednak výchovný prístup rodičov a potom aj samotný vzťah medzi nimi. Ak sú doma napríklad hádky, dieťa je v napätí a potom sa to môže prejaviť na jeho správaní v škole. Veľakrát, aby sme pomohli dieťaťu, treba začať pri vzťahu rodičov alebo osobnom prežívaní a duševnom rozpoložení jedného alebo oboch rodičov. Sú to skrátka spojené nádoby. Dieťa má veľmi malú schopnosť na sebe niečo vedome meniť, no dospelý človek túto schopnosť má. Ak aj problémy dieťaťa nevyplývajú z napätia v rodine, aj tak najlepšie, čo môžem rodičom ponúknuť, je naučiť ich s dieťaťom čo najlepšie zaobchádzať, vytvoriť mu nejaké podporné prostredie, ja to často nazývam, že byť mu sám terapeutom. Pretože dieťa oveľa viac čerpá od rodičov než od cudzieho človeka, aj keby to bol ten najlepší psychológ na svete. Gro mojej práce je teda viesť rodičov, aby s deťmi alebo mladými ľuďmi vedeli čo najlepšie zaobchádzať.
Darí sa vám to? Sú rodičia tým zmenám prístupní?
Je to rôzne, mnohí áno a potom sa to darí, pretože v zásade od toho závisí, či sú dospeláci otvorení tomu, niečo na sebe meniť.
Niekedy je pre človeka zrejme veľmi ťažké priznať si, že kvôli nášmu správaniu a našim problémom môže dieťa trpieť.
Nie je to jednoduché, no ja sa to snažím vždy obrátiť konštruktívnym smerom. Mojím cieľom nie je niekoho obviňovať, pretože som si istý, že každý rodič robí veci tak, ako najlepšie dokáže. Ja to vnímam aj v tom kontexte, že súčasnosť skutočne nie je jednoduchá a veľakrát sme pod veľkým tlakom a potom sa nesprávame úplne rozumne a tak, ako by sme chceli. Rodičia často aj vedia, čo by bolo správne, ale pod tlakom a hektikou, v ktorej dnes žijeme, robia veci, o ktorých sami vedia, že nie sú najlepšie. Neberiem to ako individuálne zlyhanie rodičov. Ak chce človek dobre vychovať deti a dať im dobrý základ do života, musí sa s touto dobou veľmi konfrontovať a musí vedieť nepodliehať tlakom a doslova si vybojovať lepšie fungovanie než to, do akého sme tlačení. Ak však rodičia prijmú fakt, že od nich závisí, ako sa ich deti budú na svete mať, tak je to super a môžeme sa pohnúť dopredu.

Venujete sa ADHD. Mám pocit, že tejto diagnózy je čoraz viac. Čo to presne znamená a ako sa odlišuje od hyperaktivity?
Ani medzi odborníkmi nepanuje úplná jednotnosť v tejto téme, takže to, čo teraz poviem, nie je všeobecne prijatý názor, ale môj osobný názor vyplývajúci z mojich skúseností a štúdia. ADHD je skratka z anglického názvu Attention Defecit Hyperactivity Disorder – po slovensky porucha pozornosti a hyperaktivita. Z toho vyplýva, že hyperaktivita je iba jedna časť tejto diagnózy. Dieťa je nesústredené, nepokojné, stále sa „vrtí“, často býva impulzívne, ťažšie pracuje so svojimi emóciami. To sú také základné prejavy. A v čom je tá diskusia a nejednotnosť odborníkov? Polemizuje sa o tom, či sú tieto prejavy viac na biologickom podklade (dedičnosť, životospráva počas tehotenstva...) alebo ADHD závisí aj od prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Ja viac zdôrazňujem práve vplyvy prostredia, pretože sa mi zdajú trochu zaznávané. Mnohým deťom, ktorým je stanovená táto diagnóza, sa ani vyšetrenie mozgu (EEG) nerobí a často sa diagnóza stanovuje len podľa vonkajších prejavov. Ak sa EEG robí, tak okolo 6 – 7 rokov, keď dieťa prichádza do školy a väčšina problémov sa začína prejavovať. Na mozgu a nervovom systéme sú u detí s ADHD viditeľné zmeny, encefalogram ukáže trošku iné výsledky než u detí bez tejto diagnózy. A pod to sa podľa môjho názoru podpisujú aj vplyvy vonkajšieho prostredia. A tie vieme ovplyvniť a pomôcť tak dieťaťu, aby jeho prejavy boli miernejšie, aby sa dokázalo viac sústrediť a ovládať. Ak si povieme, že ide len o genetiku, a budeme dieťaťu napríklad iba podávať lieky, tak zahodíme mnohé možnosti, ktoré máme. A to by bola škoda.
Deti, ktoré sú hyperaktívne, majú automaticky ADHD?
Je to iba jedna časť. Hyperaktívne dieťa nemusí mať ADHD, teda aj poruchy pozornosti. A tiež sú deti, ktoré majú iba poruchy pozornosti, ale nie sú hyperaktívne. A potom existujú ešte deti, ktoré majú iba veľa energie, no nie sú hyperaktívne ani nemajú ADHD. Sú to deti, ktoré veľa vládzu, sú stále v akcii, ľudovo povedané, uštvú aj troch dospelých a ony stále vládzu. No v škole vedia obsedieť aj dávať pozor – vedia tú energiu ovládať, vedia kontrolovať svoj pohyb, na rozdiel od hyperaktívnych detí, ktoré si nedokážu pomôcť. Veľa energie a hyperaktivita, to nie je to isté. Mať veľa energie je v podstate dobré, len to môže byť náročné pre rodičov. ADHD a hyperaktivita prinášajú trápenie dieťaťu aj jeho okoliu.

Čo teda môže rodič pre takéto dieťa robiť?
Najdôležitejšie je, aby v okolí dieťaťa vládol poriadok. Nemyslím tým len poriadok vonkajší (napríklad v izbe), hoci aj ten je dôležitý, ale najmä poriadok a pravidlá, ktoré sa týkajú rytmu dňa, systému a pravidelnosti činností – kedy sa chystáme do školy, kedy ideme spať. Vyváženosť voľného času a povinností. Dieťa by nemalo byť preťažené, ale ani nevyťažené. Mala by sa striedať pohybová činnosť s intelektovou a povedzme umeleckou. Dôležitý je poriadok v medziľudských vzťahoch – v ideálnom stave je to tak, že základ tvoria rodičia, mama a otec, to je základný vzťah, ktorý dodáva rodine stabilitu. Na druhom mieste sú deti, ktoré majú rodičia radi a venujú sa im, no tie sú v rodine tými, ktorí raz vyrastú a odídu. A to, čo môžu dostať, ak sa to podarí, je ten rodičovský vzťah, ktorý je pre nich základ do života. Toto je zdravý poriadok. Často sa však deje to, že partnerský vzťah je niečím narušený. Mne to pripadá tak, že udržať si dobrý vzťah dnes vôbec nie je ľahké. Často sa potom udeje to, že vzťah otca s mamou sa naruší a v dôsledku tohto, že vzťah je oslabený (alebo sa dvojica dokonca rozíde) sa mama pripúta na deti a tento vzťah je príliš tesný. Psychológovia často hovoria o tom, že je zle, ak je väzba k matke príliš chladná, ale aj opačný extrém je zlý a tiež môže vytvárať u dieťaťa napätie. A ono sa potom môže napríklad prejavovať hyperaktívne. Dieťa nemá byť prostriedok na uspokojovanie potrieb rodičov, naopak, rodičia majú uspokojovať potreby dieťaťa. Svoje citové potreby si majú napĺňať inde. Ak to aj s otcom dieťaťa nevyšlo, tak povedzme s novým partnerom, s priateľkami, ktoré môžu byť oporou. Nechcem, aby sa teraz zľakli mamy detí, ktoré sú so svojimi deťmi samy, aj ony môžu mať normálnu zdravú väzbu so svojím dieťaťom. Pretože rozvod nie je koniec sveta.
A čo učitelia?
Je fantastické, ak pedagóg chce takéto dieťa podporiť a začleniť a nedá mu jeho „inakosť“ pocítiť. No sú aj takí, pre ktorých je toto dieťa tŕňom v oku a najradšej by sa ho zbavili a patrične mu fungovanie v škole znepríjemňujú. Čiže je to, tak ako všade, od prípadu k prípadu. Závisí to aj od ľudského postoju pedagóga, či je otvorený tomu, že sú aj deti, ktoré sú náročnejšie, a uvedomuje si, že je jeho úlohou a zdravou výzvou takéto dieťa do kolektívu začleniť, alebo si to predstavuje tak, že v triede chce iba dobré, zdravé a bezproblémové deti.

A čo ak dieťa narúša chod hodiny?
Na to neexistuje jedna rýchla odpoveď. Ja rozumiem aj pedagógom, že mať v triede takéto deti nie je vôbec jednoduché. Je to ťažká situácia. Dnešní učitelia to všeobecne nemajú ľahké, ani platovo, ani spoločensky, ale aj vzhľadom na to, že učiteľ potrebuje mať aj autoritu a mnohí rodičia dnes vychovávajú deti vyslovene antiautoritárne. To znamená, že sa s nimi o všetkom dohadujú, všetko im dovolia, alebo s nimi aspoň vyjednávajú, čo nie je dobré ani pre dieťa, ale potom ani pre učiteľa. Dieťa potrebuje jasnú autoritu, niekoho, kto mu citlivo, ale jasne povie, čo môže a čo už nie. Ak to rodič nerobí, tak s tým jedným dieťaťom to doma ešte nejako vydrží. Ale ak má učiteľ takýchto detí v triede pätnásť a k tomu ešte aj dve, ktoré majú biologicky podmienené ADHD a nevedia sa vpratať do kože, pretože im trošku ináč funguje mozog, tak je to pre toho učiteľa peklo. Prvoradé je však to dieťa chcieť a snažiť sa nájsť si k nemu cestu, pretože dieťa to vníma a podľa toho potom aj reaguje. To neznamená, že nebude robiť problémy, pretože ich nerobí naschvál, ale bude sa viac snažiť. Ďalšia vec je vedieť udržať disciplínu a byť jasnou autoritou. A rodičia by sa túto autoritu mali snažiť podporiť, učiteľ je teda veľmi často odkázaný na rodičov. Tak, ako je potrebná spolupráca medzi rodičmi, či už spolu žijú alebo nie, je krásne a prospešné, ak spolupracujú aj rodičia s učiteľom.
Čo si myslíte o prostriedku „odmena a trest“, ktorý využíva veľa rodičov aj učiteľov? Počula som, že aj učitelia zvyknú rozdávať po hodine napríklad lízanky tým, ktorí boli dobrí, a podobne.
Dnes sú plné médiá toho, že naši politici sú veľmi korupční. Ak tak budem vychovávať dieťa, že celá moja výchova bude postavená na odmenách a trestoch, vychovám človeka, ktorý bude podplatiteľný a zastrašiteľný. Lebo úplne zjednodušene, odmena je podplácanie a trest je zastrašovanie. Vlastne tým krivím charakter dieťaťa. Dieťa sa najviac učí z toho, ako my žijeme a kto sme, či už som učiteľ alebo rodič. Dieťa veľmi vníma, aké máme vlastnosti a ako pristupujeme k iným ľuďom. Podľa mňa „byť vzorom“ je ten najlepší spôsob výchovy. Psychológ Ivan Štúr raz povedal, že „stačí žiť pekne a dieťa sa pridá“, je to trošku zjednodušené, no je v tom veľa pravdy.

Aký má súvis cukor s hyperaktivitou?
Tento súvis je rozhodne reálny. Veľa rodičov hyperaktívnych detí si všimlo, že ak dieťa zje nejakú sladkosť, a najmä z bieleho cukru, ktorý má vysoký glykemický index, je potom ako odtrhnuté z reťaze, doslova ho to vyženie do vysokých otáčok a potom zas prichádza útlm, keď nič nevládze. Cukor je faktor, ktorý prejavy hyperaktivity určite zhoršuje. Tým nechcem povedať, že deti nemajú dostávať vôbec žiadne sladkosti, len treba skôr vyberať tie s nižším glykemickým indexom, napríklad med alebo nerafinovaný cukor. Dôležité však nie je len to, čo jeme, ale aj ako jeme. Ak pri jedle dieťa pozerá do tabletu alebo na televíziu, vôbec nevníma jedlo a jeho pozornosť a celkový pokoj je veľmi narušený.
Práve blikanie televízie, tabletu či mobilu celkovo asi veľmi zle pôsobí práve na tieto deti, však?
Na túto tému už dokonca boli aj robené výskumy, z ktorých vyšlo, že pri deťoch, ktoré už majú problémy s pozornosťou, ich tieto zariadenia ešte zhoršujú, a tie, ktoré ich nemajú, si ich môžu vypestovať. Sledovanie tabletov vyvoláva napätie, ktoré z dieťaťa nijako neodchádza. Deti síce napätie potrebujú, napríklad chalani sa hrávajú na prestrelky, ale pri živej činnosti sa toto napätie zároveň ventiluje. Lenže sledovanie virtuálnej prestrelky je umelé napätie, ktoré len negatívne ovplyvňuje nervový systém. Nehovoriac o tom, že žiarenie displejov narúša hladinu tvorby melatonínu, čo je tesne pred spaním úplne to najhoršie. Ideálne je, ak by do šiesteho – siedmeho roku nedostali deti do rúk žiaden tablet ani telefón. Znie to možno tvrdo, ale stojím si za tým. Jediný problém je, že vzniká aj sociálny tlak, pretože ak bude moje dieťa jediné, ktoré toto zariadenie nemá, môže mu to dať kolektív pocítiť. Ale to je skôr spoločenský problém. Aj pri tejto problematike však treba začať od seba – nemôžem chcieť od dieťaťa, aby nepozeralo na tablet, ak sa ja ako rodič nedokážem vzdať neustáleho kontrolovania Facebooku. Mali by sme sa všetci snažiť, aby technológie boli sluhom, a nie pánom.

Majú to súčasní rodičia zložitejšie, ako to mali tí naši?
V niečom áno a v niečom nie. Každá doba má svoje výzvy. Materiálne sme na tom lepšie, máme väčšiu slobodu ako za totality, ale dnes je oveľa väčší chaos. Chaos najmä v tom, čo je vlastne rola otca a rola matky, kedysi to bolo jednoznačnejšie určené. Často sa otec snaží byť mamou a potom medzi sebou súperia, kto je lepšia mama. Ako som spomínal, dnes je obrovský tlak na výkon a žijeme veľmi rýchlo. Dieťa však potrebuje v prvom rade pokoj, rodičov, ktorí ho vnímajú a do ničoho netlačia. A to je veľmi ťažké, ak musím osem alebo desať hodín byť v práci, kde podávam výkon, kde som pod tlakom a musím byť veľmi rýchly. Zrazu prídem domov a musím prehodiť výhybku, začať byť pokojný, pokojne reagovať na svoje dieťa a nechať mu čas objavovať svet... To je veľmi náročné a ťažšie ako kedysi.
Viem o vás, že ste pracovali s deťmi a triedami, kde sa vyskytovalo šikanovanie. Je tento fenomén v súčasnosti stále výrazný?
Šikanovanie tu bolo vždy a je celkovým odrazom atmosféry v spoločnosti. Keď je v spoločnosti veľa napätia a agresivity, tak aj na školách bude viac šikanovania. Či je jej však viac alebo menej, to si netrúfam povedať, sú len iné prostriedky, ktoré v minulosti neboli. Dnes je napríklad na školách časté kyberšikanovanie. Celý život sa teraz do istej miery odohráva aj v online svete, takže ani šikanovanie sa neodohráva iba priamo.
Vyrastú z detí, ktoré šikanujú iné deti, dospelí ľudia, ktorí budú šikanovať iných dospelých?
Môže sa to stať, ale nemusí. Tendencia ubližovať druhým je niečo, čo ak v sebe dieťa má, tak je väčšia šanca, že sa tak bude správať, aj keď vyrastie. Niekedy agresivita môže len vyplývať z toho, že vyrastá v nezdravom prostredí (napríklad dramatický rozvod), je z toho vnútorne rozhádzané a jeden zo spôsobov, ako môže zareagovať, je to, že bude v škole agresívnejšie voči ostatným. Ak to napätie doma pominie, môže sa upraviť aj tento problém a v dospelosti ho vôbec nemusí mať. Ak sa šikanovanie deje napríklad v škôlke alebo na prvom stupni, tieto deti ešte nemajú vnútorné rozlišovanie toho, čo je dobro a zlo, a ak urobia niekomu niečo zlé, tak to ešte nie je také vážne, ak to urobí staršie dieťa alebo dokonca dospelý. U malého dieťaťa môže ísť „iba“ o akési experimentovanie, napriek tomu je úlohou dospelých to deťom jednoznačne zakázať. Existuje veľmi pekná kniha aj film Pán múch. Je to staršie dielo, ktoré jasne vystihuje, aká katastrofa sa stane, ak deti nemajú vedenie dospelých. Deti potrebujú medzi sebou dospelého, pretože ešte nemajú morálny kompas. Pri šikanovaní sú tri strany: ten, čo šikanuje, obeť a mlčiaca väčšina. Najdôležitejšie je vyburcovať väčšinu, aby to nedopustila. A na to je dospelý človek.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk