Kde presne sa nachádzate, ako dlho ste už v karanténe a prečo ste vôbec v Taliansku?
Milí čitatelia, prijmite moje pozdravy na Slovensko. Keď teraz čítate tieto riadky, verím, že z pohodlia domovov, vedzte, že ja som od toho môjho rodného domova vzdialená vyše 900 kilometrov. Pred necelým mesiacom sa moja osobná sloboda obmedzila na pohyb na pár metroch štvorcových. Dôvod vám pravdepodobne vysvetľovať nemusím a tak ozrejmím len miesto. S Talianmi zdieľam už štvrtý rok severnú časť ich apeninskej čižmy. Som totiž v epicentre, v meste Bergamo, kde zúri náš najnovší neviditeľný nepriateľ- koronavírus. Zavialo ma sem kvôli intuícii a najmä kvôli vysokej škole. Mám ukončené bakalárske štúdium v marketingovej komunikácii a rozrobené aj to magisterské zaoberajúce sa právami ľudí, migrácie a medzinárodnej kooperácie. Tento školský rok som sa však na študentskej stoličke príliš dlho nezohriala, a to presne z toho istého dôvodu, prečo už skoro štyri týždne žijem minimalistickú realitu v mojom talianskom byte. Aké šťastie, že nám táto doba umožňuje výučbu na diaľku. Myslím, že práve v tomto období si uvedomujeme vymoženosti nášho storočia viac ako kedykoľvek predtým.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Ako to zvládate, ako to zvláda vaša rodina, ktorá vám nie je na blízku? Snažíte sa, zachovať si chladnú hlavu?
Pravdupovediac som prekvapená sama zo seba. Akosi som si to v hlave nastavila tak, aby som nerozmýšľala nad vecami, ktoré momentálne nedokážem zmeniť. Znamená to, že neuvažujem nad tým, čo bude o mesiac či o dva, s pokorou som prijala vedomie, že najbližšie dni budú moje kroky smerovať maximálne do obchodu, ktorý je odo mňa vzdialený asi 300 metrov. Keby mi dni, ktoré práve žijem, niekto opísal pred dvomi mesiacmi, zobrala by som to ako zlý vtip, ktorý sa aktívnej a rozlietanej mne, ani našej spoločnosti predsa nemôže stať. Naša generácia je banda svetobežníkov, ktorí chcú všade byť a všetko počuť, preto som naozaj zaskočená nielen mojou, ale aj reakciou ľudí v mojom okolí. Akoby sme sa všetci mentálne nastavili na udalosti, ktorým musíme neodkladne čeliť. Bez reptania, disciplinovane a vyrovnane. Je to pre mňa veľké poznanie a zároveň utvrdenie sa v tom, že človek nemá ani tušenie, čomu všetkému sa dokáže prispôsobiť, pokiaľ neexistuje iné riešenie. Prirodzene, počas dňa sa v mojom vnútri vystrieda mnoho nálad. Priznám sa, že si aj poplačem, no nariekanie ma rýchlo prejde. Stačí, keď si spomeniem na všetky tie hrdinské výkony, ktoré prebiehajú vonku, za mojimi oknami. Netrúfam si ani len predstaviť, čo za boj sa musí odohrávať v životoch tých, ktorí sa nachádzajú na tom skutočnom mínovom poli. Odporúčam to aj vám. Vždy, keď vás prepadne strach, spomeňte si na našich pravých hrdinov a na úlohy, ktorým sú dobrovoľne vystavení. Kvôli nám, kvôli nášmu zdraviu. Ostať doma vám potom príde v porovnaní s ich realitou naozaj minimum. Hoci veľmi nevyhnutné minimum. Zdržiavať sa doma je taká novodobá soľ nad zlato, ha-ha. Na mojich najbližších som veľmi prepojená a naviazaná. Máme krásny vzťah, sme v intenzívnom kontakte a ich virtuálnu silu, ktorú mi posielajú, cítim všetkými bunkami v mojom tele. Je to skúška pre nás všetkých, chýbame si, no rovnako si uvedomujeme, že proti vetru sa momentálne nepohneme. Takisto ich dennodenne ubezpečujem, že moje zdravie nie je ohrozené. Bude to znieť možno paradoxne, no naozaj sa cítim byť vo väčšom bezpečí tu, uprostred rozvíreného mora. Vonku síce zúri búrka, no ja som poslušne schovaná v kajute. Myslím, že by som sa vystavila väčšiemu ohrozeniu, keby som sa musela všemožnými komplikovanými spôsobmi repatriovať na Slovensko. Čo som si navarila, to si aj zjem a ja sa budem snažiť zachovať si popritom všetku príčetnosť aj naďalej.
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
Ako hodnotíte situáciu od začiatku koronavírusu v Taliansku až po súčasnosť? Sú Taliani už o niečo disciplinovanejší?
Nechcem im robiť žiadne alibi, ani si ich zastávať, no treba zobrať do úvahy aj fakt, že táto krajina bola prvou v Európe, ktorá bola hodená do vriacej vody. Teraz je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom, samotní predstavitelia dokonca priznávajú, že stav na začiatku podcenili a urobili aj niekoľko chýb, no v hre bolo mnoho iných prekážok. Celková situácia a v súvislosti s ňou aj nálada celého národa sa stále vyvíjala a gradovala. Keby bolo keby, boli by sme v nebi, ale chcem veriť tomu, že všetky autority konali v najlepšom vedomí a svedomí. Nový vírus nepoznáme, aj keď to je momentálne jedno z najviac používaných slov vôbec, a dokonca vedci, ktorí sa zaoberajú podobnými pliagami celý život, nevedia rozlúsknuť tento tvrdý oriešok, nakoľko je v neustálej evolúcii. Najprv sa hovorilo o ľahkom priebehu tejto choroby. Ľudia v Taliansku sa tým pádom aj podľa toho zariadili. Srandičky sem, srandičky tam, no určitý rešpekt obyvateľov prepadol už v prvých dňoch. Vzápätí sa s číslami z ničoho nič roztrhlo vrece a už nešlo len o obyčajnú chrípku. Odrazu sa vyhlásil krízový stav a v priebehu 24 hodín bola v pohotovosti celá krajina. Zistili sme, že v hre je niečo silnejšie, niečo, čo napáda pľúca a stále sa nevie s presnou určitosťou nájsť všeobecne platný model na porazenie tejto hnusoby. Takže odpoveď na otázku je, že Taliani sú disciplinovaní. Musia byť. Každý, minimálne tu na severe, totiž pozná niekoho, kto tejto nešťastnici podľahol alebo sa nakazil. V Lombardii už dlhé dni nikto nevtipkuje. Vonku nie je okrem zvuku sirén a talianskych vlajok nepočuť a nevidieť skoro nič a nikoho. Väčšina obyvateľov sa zakuklila vo svojich domčekoch a vychádzajú, len keď sa im minú zásoby. Samozrejme, exotov búriacim sa pravidlám, by sme našli aj tu. Prvé dni ich bolo viac než dosť, teraz sa však pomaly stiahli aj oni.
U nás, na Slovensku, sa síce zaviedli opatrenia, no niektorí obyvatelia stále nedodržujú nariadenia vlády, ako napríklad nosenie rúška. Čo by ste takýmto ľuďom odkázali, aby sme nedopadli ako Taliansko, kde momentálne zomiera niekoľko stoviek ľudí denne?
Viete, ja môžem len dôkladne opísať to, čo sa odohráva v Taliansku, pretože nariadenia vlády sú síce podobné, no vo veľa veciach aj odlišné. Momentálne je tu alfou a omegou vychádzať len v nevyhnutných prípadoch. Nosenie rúška je sprievodný jav, ktorý má človeka sprevádzať na jeho krátkej ceste za nákupom potravín či liekov. Zo všetkých mediálnych kanálov nám je prízvukované, že jediná šanca na porazenie tohto vírusu je obmedzenie vychádzania a sociálneho fyzického kontaktu. Osobne ma veľmi teší, že Slovensko prijalo opatrenia, kým ešte ostatné krajiny sladko spali. Možno by som len podčiarkla fakt, že nosiť rúško neznamená môcť tráviť vonku hodiny, ako tomu bolo prednedávnom. Vírus sa šíri rýchlosťou svetla, som toho svedkom. Pevne však verím, že našu krajinu nečaká scenár podobný tomu talianskemu. Je to ale na zodpovednom prístupe jednotlivcov.
Ako teraz vyzerá váš bežný deň? Môžete byť vôbec vonku a ako a kto vás kontroluje? Rozdávajú sa pokuty za nedodržiavanie nariadení?
Sama sa tomu čudujem, ale roboty mám ako na kostole. Zlievajú sa mi dni, neviem, či je sobota alebo utorok, a ani sa nenazdám a už je osem hodín večer. Snažím sa byť neustále zamestnaná, aby ma nepochytili nepokojné myšlienky. Tie ma zvyknú navštíviť vo večerných hodinách, no rýchlo ich zaženiem modlitbou. Mám to šťastie, že som ešte študentkou, a tak sa venujem veciam do školy a práci na reportážach. Okrem toho varím, telefonujem s rodinou a priateľmi a ako som už spomenula, snažím sa zachovať si príčetnosť. Tento týždeň boli prijaté ešte prísnejšie opatrenia, veľa fabrík a firiem dostalo dočasnú stopku a pohyb po vonku je už úplne limitovaný. Hliadky kontrolujú vozidlá aj občanov. Na presun je potrebný doklad, v ktorom je jasne špecifikovaný dôvod opustenia bydliska. Minulý týždeň sa ešte našlo niekoľko jednotlivcov, ktorí si išli von zabehať, no dnes už niečo také nie je povolené. Pri porušení pravidiel hrozí pokuta vo výške od 400 do 3 000 eur. Každý si teda dvakrát zváži, či má v týchto časoch peniaze nazvyš a chce ohrozovať druhých.
Čo by ste odkázali všetkým ľuďom, ktorí sú v podobnej situácii ako vy, nemôžu byť so svojimi blízkymi a majú strach?
Ak si myslíte, že ste na celé toto komplikované obdobie, ktoré nás zastihlo nepripravených a uprostred našich zaužívaných aktivít, sami, nezúfajte. Sme v tom totiž všetci spolu, hoci sa momentálne musíme držať od seba. Trpezlivosť ruže prináša a ja viem, že hoci svet čaká menší estetický zákrok, my sa práve podrobujeme tomu vnútornému, omnoho zmysluplnejšiemu a podstatnejšiemu. Som presvedčená o tom, že ako spoločnosť vyjdeme z tejto šlamastiky posilnení a začneme si vážiť veci, ktoré sme mali rovno pod nosom. Nebudeme chcieť ísť za každú cenu na cestu okolo sveta, hoci áno, aj to znie lákavo, ale budeme si vychutnávať aj to, že budeme môcť vybehnúť k susedom, zájsť si na dobrú večeru alebo objať našich starých rodičov. Neviem ako vy, ale ja sa už neviem dočkať! Preto si poplačte, ak potrebujete. Uľaví sa Vám, ale hneď potom dajte hlavu hore. A nebojte sa, ste silnejší a statočnejší, než si myslíte!
Pozrite si tento príspevok na Instagrame
