stresovana zena
Zdroj: shutterstock.com

Skúste minimalizovať stres. Toto všetko ho v našom tele spôsobuje

Stres je obranný systém nášho organizmu, ktorý má za úlohu vyburcovať nás k adekvátnej reakcii. Napríklad zbystriť naše zmysly, vypnúť v tele v danom okamihu všetko nepotrebné, aj imunitu, pocit hladu alebo sexuálny pud, napumpovať všetku energiu do svalov a pripraviť sa na boj alebo útek. Lenže...

Keď sa to deje príliš často alebo permanentne, organizmu to začne škodiť. „Krátkodobo stres zbystruje zmysly a pomáha nám vyrovnať sa napríklad s následkami zranení, dlhodobo je však ale pre nás v podstate toxický,“ hovorí známy psychiater prof. MUDr. CYRIL HÖSCHL (70), DrSc. Ako teda rozoznať dobrý stres od toho zlého? A akým spôsobom ovplyvnili to, či budete zvládať stresové životné situácie, vaši rodičia?

Stres má v podstate za úlohu chrániť nás pri nebezpečenstve. Napriek tomu má úplne opačnú, hrozivo negatívnu povesť...
Áno, hovorí sa o stresovej dobe, o stresom podmienených chorobách a civilizačných chorobách, ktoré stres ovplyvňuje. Pritom paušálne tvrdenie, že je stres škodlivý, má asi takú logiku ako tvrdiť, že je škodlivý pohyb.
Prečo prirovnávate stres práve k pohybu?
Stres je prevažne zdravý, len ho, aby sme boli poctiví, musíme deliť na „dobrý“, teda eustres (pozitívna záťaž, ktorá v primeranej miere stimuluje jedinca k vyšším alebo lepším výkonom, pozn. red.) a „zlý“, čiže distres (nadmerná záťaž, ktorá môže jedinca poškodiť a vyvolať u neho ochorenie, alebo dokonca aj smrť, pozn. red.). Prirovnanie k pohybu sa mi páči preto, že keď povieme, že pohyb prospieva, tak máme pravdu, ale len do chvíle, než ideme behať, keď je vonku mínus desať stupňov, my máme zápal pľúc a 40-stupňovú horúčku. V takom prípade nás ten beh zabije. A podobne je to aj so stresom.
Ale beh môže byť nebezpečný aj pre zdravého človeka. Keď to jednoducho preženie, keď nemá natrénované a dá si 10 kilometrov z „voleja“ a ešte na doraz. Je aj tu podobnosť so stresom? Čo sa stane, keď sme v živote málo vystavovaní stresovým situáciám?
Po prvé, strácame proti nim odolnosť a strácame tiež schopnosť adaptovať sa v náročných životných situáciách. Potrebujeme si nacvičiť nejaké prispôsobovacie mechanizmy vyrovnávania sa s problémami. Tie sú v psychológii odvodené buď od agresie, teda také to „preliezť, preskočiť, ale nepodliezť“, alebo od úniku. Teda poprieť, vytesniť, strčiť hlavu do piesku. Z tejto garderóby vyrovnávacích techník si v rôznych životných situáciách vyberáme, a čím ju máme pestrejšiu, tým sme v zložitom svete schopnejší sa orientovať a prispôsobiť sa mu. Rad porúch tak môže vyplývať napríklad aj z toho, že máme túto garderóbu zúženú a používame nesprávne prevleky a na nesprávnom mieste.

Napríklad?
Máme zhruba dva typy stresujúcich náročných životných situácií. Jednou je napríklad konflikt medzi dvoma pozitívnymi tendenciami. Zjednodušene povedané, napríklad neviete, či si máte kúpiť zelený alebo ružový sveter. Alebo medzi dvoma negatívnymi stresmi, či si vybrať smrť obesením alebo zastrelením. Alebo medzi kladnou a zápornou možnosťou v tom zmysle, že vždy niečo získate a vždy niečo stratíte. Typickým príkladom je, že mama povie svojej dcére: „Ešte raz sa zídeš s tým Jožom, a viac mi nesmieš do domu!“ A nech dcéra urobí, čo urobí, vždy o niečo príde. Buď stratí mamu, alebo Jožka. To sú asi najhoršie konflikty.
A ten druhý typ stresujúcej situácie?
To sú frustrácie, ako prekážky na ceste k cieľu. Naše správanie je cielené – všetko, čo robíme, slúži nejakému cieľu, ktorý slúži ďalším cieľom a tie slúžia zase ďalším cieľom. A na tejto ceste môžeme na rôznych úrovniach stretávať prekážky. Keď chcem doštudovať medicínu, musím zložiť štátnu skúšku z vnútorného lekárstva. Aby som tú skúšku mohol zložiť, musím na ňu prísť. Aby som na ňu mohol prísť, musím ráno stihnúť autobus. Keď chcem stihnúť autobus, musím si včas zaviazať topánky. Takto je náš život štruktúrovaný, takže tak ako tie prekážky na ceste k cieľu, tak aj tie konflikty sú vlastne stresujúce činitele, a to, že sme im vystavovaní, nás trénuje podobne, ako keď pohybom trénujeme svalstvo, ktoré nám inak ochabne a nakoniec na to zahynieme. Keby sme teda nemali náročné životné situácie, úplne nám zmizne schopnosť ich riešiť a pri najbližšej kríze zahynieme, pretože sa na ňu nebudeme vedieť adaptovať. Náročné životné udalosti nás pripravujú na tie ešte horšie.
Čo teda robí stres nebezpečným?
Okolnosť, ktorá činí stres patogénnym, teda spôsobujúcim rôzne choroby a niekedy až smrť, je nemožnosť mať na udalosti vplyv. Napríklad u zvierat sa ukazuje, že aj menší stres ich poškodzuje viac, keď nevedia, ako s ním zaobchádzať, ako keď sú vystavené väčšiemu stresu, s ktorým sa však naučia zaobchádzať. Predstavte si psa, ktorý je zavretý v koterci rozdelenom priečkou. V jednej časti koterca dostáva do paciek elektrické rany, ktoré sú mu nepríjemné, ale pretože je pes chytré zviera, veľmi rýchlo príde na to, že keď preskočí cez priečku na druhú stranu koterca, nič sa mu nestane. Takže sa naučí zo stresu utekať. Ak však príde diabolský experimentátor a za pochodu začne psovi meniť pravidlá hry, teda dáva šoky v koterci vpravo, vľavo, vpravo, vľavo, vľavo, vľavo, vpravo, tak sa pes, ktorý by sa už mal niečo naučiť, naučí jednu jedinú vec, a to, že sa nedá ničomu naučiť. Hovorí sa tomu „naučená bezmocnosť“ a je to model depresie a celého radu ťažkostí, ktoré sú na stres naviazané, a to aj tých telesných, vrátane žalúdočných vredov, vysokého krvného tlaku a podobne. Takže to, čo je na strese patogénne, je nemožnosť mať na udalosti vplyv.

Môžete tento príklad aplikovať na ľudí?
Môžeme si ho demonštrovať na pracovnom prostredí. Vysoko postavení jedinci, šéfovia, sú spravidla vysoko stresovaní. Ale vzhľadom na to, že majú vplyv na udalosti, tak u nich napriek tomu nie je výskyt stresom podmienených „civilizačných“ chorôb taký vysoký ako v prípade stredného manažmentu. Predstavme si typickú továreň, ktorá má závodného lekára. Robotníci za ním prídu, ak sa zrania alebo potrebujú vypísať práceneschopnosť. Najvyšších predstaviteľov firmy u neho nestretnete. Ambulancia je však plná ľudí zo stredného manažmentu, ktorí majú vysokú zodpovednosť, ale malý vplyv na udalosti. Zhora sa im diktuje, čo majú robiť, ale oni majú len malé právomoci. A to sú tí jedinci, ktorí potom majú hypertenzie, arytmie, diabetes druhého typu a všetky tie poruchy, ktoré bývajú so stresom spájané. Rovnako tak súvisí stres aj s dlhodobým subdominantným postavením (v ňom sa nachádza človek, ktorý nemá dostatok sebadôvery a tak len poslušne vykonáva, čo sa mu nariaďuje, pozn. red.), alebo sa vyskytuje napríklad u detí, ktoré sú šikanované, týrané, zneužívané alebo zanedbané.
Bývajú napríklad „ústretoví“ ľudia, ktorí často nevedia povedať nie a radšej každému všetko sľúbia, viac ohrození depresiou?
Áno aj nie. Predpoklad na neskorší rozvoj depresie tam je, ale záleží aj na tom, akú má človek vrodenú odolnosť proti stresu. Takže môžete mať život pod psa, ale ak ste odolná, nemusí sa vám nič diať. Ak však odolná nie ste, môžu sa u vás rozvinúť niektoré poruchy, a keď ste vyložene zraniteľná, môže na vás aj mierny stres pôsobiť patologicky. Touto interakciou sa vysvetľuje, prečo majú niektorí jedinci život ako v bavlnke, ale pritom sú stále niekde na psychiatrii, prehĺtajú tabletky, pijú a páchajú samovraždy, zatiaľ čo iným ľuďom sa dejú strašné veci, prežijú holokaust, zomrú im deti, ale na psychiatrii neskončia. To sú dva extrémy, ktoré však vysvetľujú onú interakciu medzi vrodeným a naučeným.
S tým súvisí aj štúdia z prelomu 60. a 70. rokov, ktorá skúmala, ako je možné, že bežný stres nezvládajú deti z úspešných a hmotne zabezpečených rodín.
Na túto štúdiu, ktorú robili kolegovia z Bohníc, si pamätám. Mapovala poruchy správania detí úspešných rodičov, kde sa úspešnosť rodičov prejavovala tým, že boli stále v práci alebo na služobnej ceste. Deti zostali bezprizorné s kľúčom na krku, a keď prišli zo školy domov, nikto tam nebol. Deti teda išli na ulicu, pohybovali sa v rôznych partiách, nudili sa a kadečo vymýšľali. Rodičia, ktorí im neboli schopní poskytnúť dostatok vlastného času a pozornosti a nalepiť si napríklad fúzy na Mikuláša, im to kompenzovali hmotným dostatkom, pretože vďaka tomu, že boli úspešní, mali peniaze. Najhoršie, čo môže dieťa počuť, keď žiada o priazeň rodičov, je: „Neotravuj, a choď sa hrať.“ Aby sa dieťa zabavilo, kúpi sa mu lopta, skejtbord alebo aj motorka. Dnes počítač, mobil a podobne. Kontakt s rodičmi sa však ďalej trhá a hlavne, dieťa sa nenaučí rozumieť kúzelnému slovíčku „až“ (myslené v zmysle „až dokážeš toto, kúpime ti počítač ...“, proste odmena za snahu, pozn. red.). Tým sa stane neodolným voči záťaži, pretože tým, že si nenatrénuje odloženie svojich potrieb, sa pri prvom probléme, ktorý príde, totálne zloží. Ohrdnutá láska, sklamanie v priateľstve alebo problém v škole. Kvôli tomu, že dieťa nepozná ono čarovné slovko „až“, snaží sa naplneniu svojich potrieb nadbehnúť úspornou skratkou, a to drogou. Tým vynechá zložitú a prácnu cestu k uspokojeniu. Takto vtedy vyzerala typická rodina mladistvých toxikomanov. Pôvodne totiž nešlo o deti z najnižších vrstiev, ale skôr o deti úspešných rodičov.

Ovplyvňujú rodičia to, akým spôsobom bude ich potomok zvládať stres, už v ich novorodeneckom veku?
Nepochybne áno a dokazujú to aj experimenty Michaela Meaneyho (profesor na McGill University v Montreale, uznávaný expert na biologickú psychiatriu, neurológiu a výskum stresu, pozn. red.), ktorý na laboratórnych potkanoch preukázal, že na odolnosť proti stresu má zásadný vplyv maznanie mamičiek s ich potomkami ihneď po vrhu. Teda intenzita lízania a čistenia kožúška. Hodne lížuce samičky majú potomkov zvedavých, s lepším výkonom v bludisku a odolných proti stresu, zatiaľ čo potomkovia samičiek, ktoré svojich potomkov zanedbávajú a nelížu ich, majú vyššiu hladinu stresu, strachu, menší záujem o veci a horší výkon v bludisku. A tento vzorec sa opakuje, ako by sa dedil. Michael Meaney usporiadal zaujímavú adoptívnu štúdiu, keď všetkým potkaním mamičkám prehádzal potomkov tak, že žiadna z nich nemala tých svojich. Niektoré hodne lížuce matky dostali mláďatá pred tým veľmi lízané a niektoré zasa málo lízané, a niektoré málo lížuce matky zase dostali potomkov hodne lízaných a niektoré málo lízaných. Tým získal štyri rôzne skupiny a sledoval, ako sú na tom s hladinou stresu, strachu, zvedavosťou a výkonom v bludisku. A zistil, že sa tento vzorec oveľa viac odvodzuje od toho, ako sa k mláďatám správala ich biologická matka v prvých sekundách a minútach po vrhu, než od toho, z akej matky pochádzajú.
A dá sa toto poznanie aplikovať aj na ľudí? Je to rovnaké?
To presne nevieme, pretože u ľudí sa takéto experimenty nedajú robiť. Ťažko môžeme ísť do pôrodnice, prehádzať tam bábätká a o dvadsať rokov sa pozrieť, čo z nich vyrástlo. Navyše tiež vieme, že u človeka sú kritické periódy vývoja zrejme o niečo dlhšie ako v prvých minútach po narodení, ale možno nie je ten rozdiel taký veľký. Predpokladá sa teda, že aj u ľudí má fyzický kontakt, teda to maznanie sa mamičiek s bábätkom, zásadný vplyv na neskoršiu odolnosť proti stresu. Rolu, samozrejme, zohráva tiež zaobchádzanie v detstve. To, či sa dieťaťu dostane primeranej odmeny za nejakú snahu a primeraného trestu za jej nedostatok. Ani jedného nesmie byť veľa. Keď je dieťa príliš odmeňované, stráca odmena svoju funkciu. A keď je, naopak, príliš trestané, stresuje ho to a vytvára to u neho vyššiu zraniteľnosť proti negatívnym vplyvom stresu.

Ako to, že sú proti stresu odolnejšie práve maznané bábätká? Nemalo by to byť naopak? Že tá druhá skupina potom nie je rozmaznaná?
U ľudí by som špekuloval, ale pri potkanoch sa to vie. Práve Michael Meaney spoločne s molekulárnym biológom Moshe Szyfom prišli na to, ako sa signál od toho maznania prenáša až k bunkovému jadru buniek, v ktorých sa exprimujú (aktivujú) gény receptorov pre glukokortikoidy, teda stresové hormóny. A zistili, že keď je potomok maznaný, vedie to k vysokej expresii (aktivite) týchto génov, ktoré sú dôležité pre to, aby vypínali nadbytok stresu. Čo človeku umožňuje byť odolným proti stresu. Nemaznaní potomkovia tam tie gény majú tiež, ale nezaktivujú sa. Je to podobné, ako keď dostanete platobnú kartu. Kým ju neaktivujete, tak ju síce máte, ale nemôžete ju používať. V genetike sa tomu hovorí expresia a mamičky tým maznaním už v tých prvých minútach naprogramujú gén svojho potomka na celý život.
Akú úlohu v odolnosti proti stresu hrá genetika?
Tá, samozrejme, zohráva tiež svoju rolu a kombinuje sa s týmito mechanizmami. Na jednej strane hrajú úlohu tieto mechanizmy, na druhej sa tam uplatňuje aj dedičnosť napríklad malých odchýlok v rôznych enzýmoch, ktoré sa podieľajú na regulácii zvládania stresu alebo depresie.
Vieme rozlišovať, či je situácia, do ktorej sme sa dostali, naozaj taká stresujúca, a mať na ňu adekvátnu reakciu?
My to veľmi rozlišovať nevieme, ale rozlíši to za nás pánboh alebo príroda. Hneď ako sa nám začnú diať nepriaznivé veci – stúpa nám tlak, začneme mať arytmie alebo stenokardie, to znamená prejavy zúžených koronárnych ciev na srdci, začne sa nám krátiť dych a cítime nadmernú únavu či slabosť, takže už vieme, že je toho príliš. Na druhej strane, keď nie sme schopní adaptovať sa na zmeny podmienok, neznášame zmenu prostredia, neznášame novosti, tak vieme, že sme nedostatočne vytrénovaní. Ale nie každý o tom takto premýšľa a koná skôr podľa toho, ako sa cíti. To je svojím spôsobom to najprirodzenejšie, čo môžeme robiť, pretože, ako hovoril Ludvík Vaculík, človek nikdy nie je pánom svojho osudu a stokrát si môžeme myslieť, že sme strojvodcovia svojej lokomotívy, ale výhybku nám vždy prehodí niekto iný.

Dokáže telo rozpoznať, či prežívame veľký alebo malý stres, alebo zakaždým reaguje rovnako?
Telo to, samozrejme, rozoznáva a na veľký stres reaguje v tej akútnej fáze adrenalínovou reakciou, čo je sucho v ústach, podlomené kolená, búšenie srdca, zvýšenie tlaku, rozšírenie zreníc. V ďalšej fáze reaguje vyplavením kortikoidov, a to so všetkými dôsledkami. Stresové hormóny ako kortizol alebo hormóny nadobličiek (glukokortikoidy) pomáhajú riešiť rad náročných situácií akútne alebo strednodobo. Keď sme napríklad vystavení nejakému zraneniu a podobne, pôsobia kortikoidy na jednej strane priaznivo v tom, že tlmia prejavy zápalu. Ak však nadprodukcia hormónov kôry nadobličiek (glukokortikoidov) pretrváva, znižuje sa odolnosť organizmu a imunitná odpoveď. Takže krátkodobo pôsobí priaznivo, pomáha nám prekonávať zranenia, následky rôznych zápalov, ale dlhodobo pôsobí nepriaznivo. A pod vplyvom dlhodobej, nadmernej stresovej aktivácie sa hojenie predlžuje a predlžuje sa aj bolesť, čo je ďalší významný stresor. Naťahovaný stres znižuje aj obranyschopnosť proti infekciám. A už tu máme celú sériu medicínskych dôsledkov negatívnych dosahov stresu.
Aké poruchy alebo choroby najčastejšie spôsobuje vystavenie dlhodobému stresu?
Dlhodobý stres vedie v prevažnej väčšine k depresívnej poruche. A to takej, ktorá vyžaduje liečbu a môže sa skončiť samovraždou, čo je smrteľný príznak depresie a najvážnejší dôsledok stresu. Stres však môže vyvolať aj celý rad psychosomatických ťažkostí. Je často spájaný so žalúdočnými vredmi, pretože trochu mení pomery kyslosti štiav, odolnosti sliznice a jej prekrvenie. Ďalšie poruchy sú kardiovaskulárne, ktoré môžu viesť napríklad k infarktu. Ďalším dôsledkom je hypertenzia (zvýšený krvný tlak, pozn. red.), ktorá môže viesť k cievnym príhodám, keď praskne nejaká cieva v mozgu a spôsobí krvácanie, čo je životunebezpečné. Vlečúci sa stres vyvoláva aj úzkostné poruchy a s nimi súvisí vyšší výskyt rôznych srdcových arytmií.
A kožné problémy?
Aj s tými stres nepochybne súvisí. Na celú dermatológiu môže byť nazerané tak, že koža je projekčným plátnom psychiky. Často sa kožné prejavy v súvislosti so stresom zhoršujú alebo zlepšujú. Nemôžem povedať, že vám vyhodenie z práce spôsobí ekzém na ľavom líci, lebo takto to nefunguje. Ak však máte sklon k nejakému kožnému ochoreniu, tak sa pri veľkom strese prejaví. Mal som pacienta s bipolárnou poruchou (predtým označovaná ako maniodepresívna psychóza, pozn. red.), ktorému sa urobili kožné eflorescencie s exkoriáciami, čo je také začervenanie a šupinky, vždy, keď sa dostával buď do výraznej mánie, alebo do depresie. A medzitým, keď bol v remisii (obdobie bez príznakov choroby, pozn. red.), sa mu kožné prejavy upravili. Bol to u neho taký lakmusový papierik toho, ako sa vyvíja jeho psychický stav.

Sám ste spomenuli, že sa hovorí o dobe stresovej. Tiež sa hovorí o tom, že naša spoločnosť znáša bežné stresové situácie oveľa horšie ako naši predkovia v minulosti. Čím to je?
Možno tým, že sme trénovaní na iné mechanizmy zvládania stresu, než aké teraz uplatňujeme. Celý náš mobilizovaný aparát pri strese je vybudovaný na fyzické zvládnutie situácií v zmysle boja alebo úteku. My to však dnes zvládame len na úrovni psychickej a telo zaháľa a uvoľnené energetické rezervy, ako sú cukry a podobne, sa v ňom hromadia, pretože zostávajú neskonzumované, a tým sa zvyšuje škodlivosť stresu. Ďalší dôvod, prečo ho asi zvládame horšie je, že nemáme prirodzené spôsoby odreagovania, ktorým je napríklad fyzický pohyb. Dobrou radou je teda striedať svoje konflikty a psychické frustrácie napríklad rekreačným športom – ten pomáha likvidovať nahromadené energetické rezervy, ktoré neskonzumované pôsobia škodlivo. Inak ja si nemyslím, že by sme zvládali stres omnoho horšie ako predtým, možno sa to tak javí preto, že žijeme v „klipovitejšej“ a rýchlejšej dobe, čiže všetko sa oveľa rýchlejšie strieda a kumuluje. Správa od človeka k človeku cez esemesky alebo internet letí rádovo v sekundách, zatiaľ čo keď ste v 18. storočí niekomu napísali list, ktorý k nemu putoval štrnásť dní a on vám potom týždeň písal atramentom odpoveď, tak sa hormóny upokojili. Aj konflikty prebiehali na dohodnutých bojových poliach v nedeľu, zatiaľ čo dnes bojujeme veľa drobných, každodenných bitiek na mnohých poliach v našich mikrosvetoch, v ktorých sa veľkou rýchlosťou pohybujeme.
Kedy by sa mal vystresovaný človek zveriť do rúk odborníkov?
Najlepšie je začať pri jednoduchších opatreniach. Spestriť svoj životný štýl, a to aj v zmysle stravy. A pestovať hygienu v medziľudských vzťahoch. To znamená meniť prostredie a nezotrvávať dlho tam, kde mi nie je dobre. Mať trojnožku „práca, rodina, zábava“ s tým, že aspoň dve tieto oblasti musia fungovať, aby človek dobre znášal nepohodu v tej tretej. A tiež je dobré pestovať humor, ktorý je veľkým chráničom pred negatívnymi dôsledkami stresu. Ak ani to nepomôže, musíme uvažovať o tom, že sa nám rozvíja nejaká depresia alebo úzkostná porucha. Tie sa prejavujú napríklad úpornou nespavosťou alebo nespavosťou spojenou so skorým budením. Tam už je naozaj namieste navštíviť odborníka.

A spôsoby liečby?
Pri ľahších depresiách psychoterapia, pri ťažších antidepresíva alebo celý rad iných alternatívnych metód, ako je napríklad synchronizácia chronobiologických denných rytmov, ktorá sa môže vykonávať napríklad svetlom, takzvanou fototerapiou (tvorba melatonínu, teda „hormónu spánku“, je riadená biologickými hodinami v mozgu a ovplyvňuje ju práve svetlo. Vnútorné biologické hodiny pritom riadia pochody v celom organizme. Telo má na noc naprogramované zmeny produkcie hormónov, iný je aj srdcový rytmus, krvný tlak a tisíce ďalších vecí. Svoje biologické hodinky, závislé od svetla a tmy, majú aj všetky bunky v tele. Ak sa ich rytmus „rozhodí“, vyvolá to v organizme na seba nadväzujúce problémy. Štatistiky uvádzajú, že 30 % zdravotných problémov má príčinu práve v nedostatočnom, nepravidelnom alebo nekvalitnom spánku. Ten môže vyvolať kaskádu problémov od depresie cez obezitu, cukrovku a choroby srdca až po demenciu. Alebo aj rakovinu prsníka a prostaty, pretože práve hormonálne závislé nádory sú na akékoľvek narušenie hormonálnej rovnováhy veľmi citlivé. Napríklad u ľudí pracujúcich na zmeny je preto riziko nádorového ochorenia zhruba 1,5-krát vyššie, pozn. red.).
Hrá úlohu aj to, či sme škovránky, alebo sovy?
Rozhodne. Keď ide škovránok neskoro spať, je to pre neho rovnako nezdravé, ako keď nútime nočnú sovu vstávať príliš skoro ráno.
Vraj už sa experimentálne používajú aj nové moderné metódy liečby, napríklad hlboká mozgová stimulácia. Ide o elektrošoky?
Nie. Po prvé, výraz elektrošoky dnes nahradil termín elektrokonvulzia, pretože elektrošoky znejú strašidelne, aj keď už zďaleka neprebiehajú tak hrozivo, pretože sa vykonávajú v celkovej anestézii, takže sa pacienti na ne nesťažujú. Navyše sa čím ďalej tým viac nahrádzajú transkraniálnou magnetickou stimuláciou, keď je cez lebku aplikované magnetické pole, ktoré vyvoláva zmeny v mozgu. Hĺbková mozgová stimulácia je zatiaľ stále v plienkach. Používa sa hlavne v neurológii na zvládnutie ťažkého stupňa Parkinsonovej choroby, ale dnes už vieme, že funguje aj pri niektorých afektívnych poruchách. Lenže je pre psychiatriu príliš náročná a drahá. Existujú už napríklad aj experimenty pri ťažkej depresii, ktorá neodpovedá na žiadnu inú liečbu. Cez lebku sa do určitej oblasti mozgu zavedú sondy, pod kožou sa niekde v oblasti kľúčnej kosti vyvedie káblik, kam sa umiestni stimulátor. A ten do mozgu vysiela impulzy. (Pulzy elektrického napätia sa už experimentálne skúšajú aj pri epilepsii, alkoholizme či pri liečbe obezity, ale toto „preprogramovanie“ mozgu má aj svoje mínusy. Bohužiaľ totiž zatiaľ zasahuje aj neuróny, ktoré lekári ovplyvňovať nechcú, pozn. red.)

Môže si človek na stresové situácie zvyknúť natoľko, že ich prestane vnímať?
Hovorí sa, že človek si zvykne aj na šibenicu. Áno, na určité špecifické stresory sa dá zvyknúť. Napríklad keď pracujete v prevádzke, kde je veľký hluk, často sa naň adaptujete, aj keď vás po rokoch zničí tým, že vám poškodí sluch. Keď pracujete s fekáliami, zadaptujete sa na zápach, ktorý by iného človeka zdolal po pár minútach. Chirurg si zvykne, že je vystavený náročným situáciám rýchleho rozhodovania, čiže je to do určitej miery stresové povolanie – všimnite si tiež, že väčšina chirurgov je šedivá už v skorom veku. A psychiater si zase zvykne na to, že mu pacienti nadávajú alebo sa mu vyhrážajú. To všetko je súčasťou adaptácie na prostredie, na ktoré si zvyknúť možno. Na dlhodobý stres spojený s produkciou glukokortikoidov sa však zvyknúť nedá a takisto sa nemožno domnievať, že sa časom zníži jeho škodlivosť. Skôr naopak.
Stres nás väčšinou burcuje k správnym rozhodnutiam. Môže sa však stať, že sa niekedy pod jeho vplyvom, naopak, rozhodneme zle?
Akútny stres zvyšuje bdelosť, a teda aj našu pohotovosť. Mobilizuje úľakovú reakciu. A vždy je lepšie sa zbytočne zľaknúť, než zostať dôverčivý v situácii, ktorá je nebezpečná. Dlhodobo však stres našu rozhodovaciu schopnosť skôr znižuje. V tejto súvislosti je zaujímavé si pripomenúť, že dlhodobé pôsobenie kortikoidov, napríklad pri ich dlhšom užívaní vo vysokých dávkach alebo pri dlhodobom zotrvávaní vo vlečúcom sa strese, ničí náš hipokampus, čo je mozgová oblasť spojená jednak s riadením stresu, jednak je bránou depresie, a tiež je spojená s pamäťou. Pri Alzheimerovej chorobe sú často prvé zmeny práve v hipokampe. Dlhodobý stres ničí hipokampus, kortikoidy sú pre neho toxické a on potom prestáva plniť svoje funkcie, pričom jednou z nich sú práve funkcie kognitívne – to znamená, že sa zhoršuje pamäť a výkon pri riešení problémov. Čo teda opäť znamená, že nám stres krátkodobo naše rozhodovacie procesy zlepšuje, ale dlhodobo nám ich významne zhoršuje.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk