young mother
Zdroj: shutterstock.com

Diana (33): Popôrodnú depresiu som prežila, ale dodnes beriem lieky a mám fóbiu z nespavosti

redakcia EVITA 03.11.2019, 13:00 Zdravie
Vedeli ste, že až 50-80 percent žien upadá po pôrode do stavu, ktorý nazývame baby blues? Väčšina sa z neho za pár dní dostane, iné sa dostanú do ťažkej depresie, ktorú musí liečiť psychiater. Stalo sa to aj Diane.

Máloktorá mamička sa na pôrod pripravuje s predstavou, že ju po ňom neraz čaká realita, o ktorej ani nesnívala: výkyvy nálad, plačlivosť, únava a vyčerpanie ju môžu doviesť až do stavu, keď sa o svoje dieťatko nevládze starať. Kam sa stratilo šťastie a všetka radosť? Tak trochu za to môžu hormóny, ale aj prepínanie vlastných síl či priveľké očakávania. Z maličkostí ako jedna-dve prebdené noci, zle nadojčené bábätko alebo kritické poznámky okolia, sa môže dostaviť zlá nálada, zo zlej nálady, spojenej s nespavosťou a vyčerpaním, môže vzísť až depresia. Približne po 6 – 8 týždňoch od pôrodu by sa režim dieťaťa i komunikácia s mamičkou mala „utriasť“ natoľko, že v ich vzájomnom vzťahu nastáva väčšia pohoda a harmónia. Ak sa tak nestane, je najvyšší čas na odbornú pomoc.

„Keď sme sa spoznali, ja som mala 17 a môj budúci manžel 22. Medzi nami vzbĺkla láska na prvý pohľad a dodnes nás spája tak, že nám ju mnohí závidia. Päť rokov po svadbe sa nám pošťastilo splodiť dieťatko a ja som bola šťastná, keď tehotenstvo i všetky testy prebiehali bezproblémovo. No a potom, pred dva a pol rokom, prišiel na svet náš vysnívaný synček. Rodila som v klasickej pôrodnici. Na príchod bábätka som sa nijako špeciálne nepripravovala, aj keď som párkrát zašla na cvičenie pre „tehuľky“, kde nás učili, ako pri pôrode správne dýchať. Avšak v deň, keď prišiel synček na svet, prekvapil ma chladný prístup lekárov i sestier, ktorý nás sprevádzal po celý čas pobytu v nemocnici. Bábätko sa narodilo bez komplikácií a pri pôrode bol aj môj manžel, no hneď nám synčeka vzali, neukázali nám ho, pretože ho šli merať, vážiť a umývať. Vrátili mi ho zabaleného do perinky, pričom som z neho videla len hlávku, a k prsníku mi ho priložili iba na zlomok sekundy, „aby sa nepovedalo“. Znova som ho videla až na druhý deň ráno. Laxne mi ukázali, ako treba dojčiť, nepomohli s priložením, nechali ma, nech si poradím sama. Priznávam, že nám dojčenie od začiatku nešlo. Maličký stále plakal, bradavky som už mala celé doráňané a mliečko nie a nie sa spustiť.

Prišla úzkosť

Všetky mamy okolo veselo dojčili, no mňa už vtedy zachvátila úzkosť, či svoje bábätko dokážem nakŕmiť. A tak plakal maličký, plakala som ja, a keď sa už na to sestričky nedokázali pozerať, začali mi ho prikrmovať. Po príchode domov sa situácia nelepšila, malého som stále mala na prsníku, no iba plakal a plakal. Zovšadiaľ sa na mňa valilo len to, že dojčiť treba, žiadna z priateliek s tým nemala problémy a ja som už vyskúšala aj laktačnú poradkyňu, rôzne polohy, prikrmovanie cez cievku – a nič. Manžel mi bol veľkou oporou, hovoril, aby som sa na dojčenie tak neupínala, vraj musí zvíťaziť zdravý rozum a aj deti na umelom mliečku sú zdravé... Neposlúchla som a keď mal synček asi tri mesiace, všetko sa zlomilo. Bola som nevyspatá, mala som pocit, že som zlyhala, celé noci som bdela a mala som strach, že sa oňho nedokážem postarať, že mi spadne... Keď som si konečne ľahla do postele, srdce mi búšilo ako divé. Dodnes si pamätám, ako už všetci spali, len ja som premýšľala, že už hádam nikdy nezaspím a určite zomriem. Kto sa však potom bude starať o malého?! Hneď na druhý deň som vyhľadala odbornú pomoc psychiatričky, ktorá mi vysvetlila, čo sa so mnou deje, a ja som sa konečne trochu upokojila. Dostala som slabý liek na spanie, taký, aby október som popri ňom mohla aj dojčiť (dodnes si však myslím, že mi radšej mohla dať silnejšie lieky a zastaviť laktáciu, možno by sa moje trápenie skrátilo...).

Fóbia z nespavosti

Jednu noc som spala, ďalšie štyri som prebdela, raz to bolo lepšie a potom zase horšie. V každom prípade sa tento stav vliekol ešte tri mesiace a počas nich sa u mňa začala prejavovať strašná fóbia z nespavosti. Stále vo mne rástla úzkosť a strach, nebola som schopná ostať so synčekom sama. Nie kvôli tomu, že mu ublížim – také myšlienky som nikdy nemala – ale preto, že sa oňho azda nebudem vedieť postarať. V tom období mi veľmi pomohla aj moja mamina, no hlavne manžel, ktorý so mnou solidárne prebdel nejednu noc, alebo ma držal za ruku, keď sa mi konečne podarilo zaspať. Napokon som sa rozhodla opäť zájsť za doktorkou a oznámiť jej, že končím. Že musím normálne fungovať, lebo ma malý potrebuje, že dojčenie ide bokom a nastupuje umelé mliečko. Lepšie som sa začala cítiť, až keď mal malý 15 mesiacov, dodnes beriem lieky (ich dávku postupne znižujem) a bojujem s fóbiou z nespavosti, ale cítim, že všetko je na dobrej ceste. Verím, že o nejaký ten rok by som už mohla byť zo všetkého vonku. Ten, kto to neprežil, asi nikdy nepochopí. Popôrodná depresia je hrozný stav a najhoršie je, že sama od seba neodíde. Nie je to „baby blues“, ktoré po pár dňoch odznie, práve naopak, všetko sa po odchode z pôrodnice iba zhoršuje. Aj preto radím každej mamičke, ktorá prežíva čosi podobné, aby nečakala a urýchlene vyhľadala pomoc. Dnes z mnohých strán počúvam otázky, kedy bude druhé dieťatko, ale ja neviem, či si na to ešte niekedy trúfnem. Neviem, či by som dokázala to peklo prežiť ešte raz. Možno neskôr, oveľa neskôr, keď spomienky trochu otupejú.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.