Zdroj: Michal Šula, MAFRA CZ

Psychologička Jiřina Prekopová: Zo žien sú chlapi, otcom chýba autorita, deti sú chúďatká

idnes. cz 12.04.2017, 12:00 Vzťahy
Presne to si myslí svetovo uznávaná psychologička. Žila v Nemecku, prednášala na rôznych miestach sveta, jej knihy sú bestsellermi. Hoci sa jej blíži deväťdesiatka, neprestáva ju zaujímať, kam sa spoločnosť uberá. A jej názory vás možno pobúria.

Vo svojich kurzoch ste spomínala, že my ženy nevieme partnerov „omaminkovávať“. Môžete vysvetliť, čo si pod týmto pozoruhodným výrazom predstaviť?

Tak ja vám to ukážem. Poďte ku mne. Postavte sa tu po mojom boku. Tak, teraz budete robiť chlapa. Ja sa k vám len otočím a takto jemne, láskyplne vás pohladím po tvári. Nič viac, len sa vás ľahko dotknem. Tak som vás práve omaminkovala. Keď muž nechce urobiť to, čo od neho chcete, a je spurný, pohlaďte ho. Uvidíte, čo to s ním urobí.

Nepočujete na to od žien námietky typu: Čo sa mu budem podliezať?

Iste, presne to počúvam. Ženy hovoria, že je to podliezavé, potupné.

A nie je?

Nie je. Je to vrchol prejavu lásky, materstva. Ťažko sa to opisuje, jednoducho to skúste. V poslednej dobe často premýšľam nad tým, čo povedal pápež František. Hovoril o tom, že muž je pevný bod a žena, citujme ho, „žena má tajomnú silu, ktorou muža ovláda“. Veľmi sa mi páči ten jeho výraz tajomná sila. Má totiž absolútnu pravdu. To je tá sila, ktorú používate, keď maminkujete. Lenže mnohé ženy ju nepoužívajú.

Prečo to tak podľa vás je?

Nároky žien na muža sa zvyšujú. Nie sú schopné robiť kompromisy. Hromadia sa mi prípady, keď sa rozpadajú vzťahy vzdelaných, veľmi inteligentných a empatických ľudí. Oni sú empatickí, ale bohužiaľ len sami k sebe. Každý presadzuje to svoje. A ženy, namiesto aby toho svojho dosahovali tajomnou silou, mudrujú, správajú sa ako muži. Nikdy predtým nebolo toľko žien, ktoré sa správajú ako muži.

ŽENA "KECÁ A KECÁ"

Na tom ale nie je nič k údivu, keď zo všetkých strán počujeme, že máme v práci dosahovať rovnaký kariérny postup ako muži, že dokážeme to, čo oni a rovnosť musí byť vo všetkom ...

Každá doba je iná. Nemôžeme tu dnešnú porovnávať s tou, keď žena bola len pri sporáku. Vrátiť sa ku šporákom a nechcieť sa realizovať nie je riešenie. Žena naozaj potrebuje možnosť emancipácie, čo sa týka povolania, možnosťou uplatniť svoje schopnosti. Ale aj keď je významná vedkyňa, lekárka či novinárka, nemalo by to byť poznať doma, vo vzťahu.

Tak by mala byť „puťka“?

Nie. Nemala by ale kvôli svojej práci strácať doma ženskosť. Dôležité je, aby doma zostala ženou a muž mužom. Ono, povedzme si to na rovinu, v tom, ako sa žena chová k mužovi, povolanie nehrá až takú veľkú rolu. Iste, sú ženy, ktoré dosiahli vysokých pozícií a majú náročné zamestnanie. Ale veľa z nich sú predavačky, kaderníčky, učiteľky, úradníčky, zdravotníčky. A všetky sa tvária, že sú v práci nesmierne dôležité, a dávajú to doma manželovi výrazne najavo. Pokiaľ ale žena bude ctiť muža doma ako muža, on ju bude ctiť ako ženu.

Viete o tom, že jazykovedci vyhľadávajú v učebniciach a knihách pre deti situácie, ktoré podľa nich stavajú ženy do podriadenej pozície? Za „chybnú“ označili napríklad rozprávku o Snehulienke.

Nie. Prečo?

Pretože si necháva pomôcť od trpaslíkov. Rodovo správne by to bolo, keby si pomohla sama.

Ja by som na to povedala snáď len to, že trochu blbneme. Viac sa k tomu asi povedať nedá.

Tak kde je hranica emancipácie?

Hranica? Medzi pohlavím predsa. Muž je odjakživa silnejší. Od muža sa očakáva, že keď horí, zasiahne a pomôže. Že nejako vyrieši problém. Muž uvažuje inak, inak mu funguje mozog. To nie sú nejaké filozofické úvahy, to je jednoducho fyziologicky dané. Muži majú iné myslenie. Nie nadarmo sa hovorí, čo muž, to slovo. Kým žena je slovník. Keď muž chce niečo povedať, povie to jednoducho. Žena zložito. Žena „kecá a kecá“, zatiaľ čo mužovi by stačilo jedno slovo. Keď už to muž nemôže zniesť, tak, ak je správny džentlmen, proste ide a uzavrie pery svojej ženy dlhým bozkom. A ona už nekecá. Tak to proste príroda urobila, aby boli každý iný a pritom sa doplňovali.

Prečo sa teda nedokážeme dopĺňať, čím ďalej viac vzťahov končí rozvodmi a čím ďalej viac ľudí žije single?

Je to nevedomosť z blbosti. Ľudia zabudli, že muž a žena sú iní a majú v spoločnom živote prechádzať protivenstvami a prekážkami.

Sú dnešné tridsiatničky a štyridsiatničky iné, než v tom veku bývala vaše generácie?

Pozrite, či máte na mysli emancipáciu, tak ja som bola emancipovaná vždy, bez toho aby som tak bola vychovávaná. Silná žena predsa emancipáciu nepotrebuje.

Bude mať náš súčasný zmätok vo vzťahoch vplyv na generáciu dnešných detí, ktoré v ňom vyrastajú?

No to je jasné. Dnešné deti si myslia, že je normálne sa pri prvom konflikte či nedorozumení rozísť, rozviesť. Keď som napísala v Nemecku knihu Malý tyran, brala som ju aj ako varovanie pre Čechov. Pretože v Nemecku je už v tomto smere dekadencia naozaj pokročilá. Generácia detí, ktorá si v detstve mohla robiť, čo chce, a nevidela v rodinách vzory, sa stala generáciou egoistov. Tá generácia už má deti. Dnes im kolabujú manželstvá, takže ich deti opäť nevidia vzory. A je tu ďalšia generácia egoistov. Dnešné deti sú chúďatá.

Ako to? Veď nikdy neboli deti tak rozmaznané, rodiny sa nikdy predtým toľko neriadili ich názormi.

To je práve ten problém. Keď si predstavíme obrázok rodiny, mal by to byť muž, žena a vedľa nich dieťa. Teraz je to ale muž, žena a dieťa uprostred, medzi nimi. Keď sa dieťa narodí, žena mu začne dávať prednosť pred mužom. Muž sa ocitá na vedľajšej koľaji. Nech sa snaží, ako sa snaží, všetko je zle, všetko málo. Pár by tu mal byť predovšetkým jeden pre druhého a spoločne fungovať pre dieťa. Nie tak, aby dieťa bolo v rodine hlavnou osobou a všetko sa podrobilo jemu. Nie nadarmo bolo skôr bežné, že keď rodina zasadla k spoločnému stolu, vždy dostal jedlo ako prvý otec, hlava rodiny.

Čo ešte by dieťa v rodine malo vidieť?

To, že rodičia sú schopní spoločne dôjsť k zmieru. Dieťa môže vidieť výmenu názorov, konflikt, ale podstatné je, aby sa partneri uzmierili pred súmrakom, než sa odoberú do postele. Aby sa po konflikte dokázali pohladiť, objať. To je potvrdenie zmieru a to by dieťa malo vidieť.

STRIEDAVÁ STAROSTLIVOSŤ?

Bude generácia dnešných detí považovať za normálne, že vzťah nemôže vydržať na celý život?

Veď to už je bežné teraz. Stačí sa pozrieť do škôl. Tri štvrtiny detí v triedach sú v Nemecku z rozvedených rodín a majú striedavú starostlivosť. Útek pred náročnými situáciami a konfliktami sa stáva metódou, a to po celé generácie. Vo veľkých nemeckých mestách, napríklad v Mníchove, je už teraz väčšina obyvateľov single. Z rôznych prieskumov tam jasne vyplýva, že generácia za generáciou klesá ochota uzatvárať sobáše. Kým medzi šesťdesiatnikmi považuje 66 percent ľudí za dôležité, aby partneri zostali v manželskom zväzku, u ľudí medzi tridsiatimi až štyridsiatimištyrimi rokmi je to 42 percent. Podobný výsledok je aj ohľadom plánovania detí.

Aký?

Len devätnásť percent ľudí medzi šestnástimi a štyridsiatimištyrmi rokmi si praje viacpočetné rodiny. Kríza sa bude priostrovať. Keď som žila v Nemecku, písala som o tom, že tureckých obyvateľov bude pribúdať, zatiaľ čo Nemci budú degenerovať. Už je to vidieť. Predovšetkým na severe Nemecka už sú triedy, v ktorých nie je jediný nemecký žiak, ale Turci, Vietnamci a ďalšie národnosti. Tu to bude trošku iné, ale spoločnosť k tomu tiež smeruje.

Spomenuli ste striedavú starostlivosť. Aký máte na ňu názor?

To je hrozná vec. Viete si predstaviť, že každý týždeň či dva bývate inde? Alebo že stále čakáte, kedy a či príde otec? To je úplne popretie pocitu istoty, dôvery, bezpečnosti. Popretie presne toho, čo deti od rodičov potrebujú. Chudáci tí, ktorí to musia vydržať.

Mali by teda rodičia vydržať v manželstve za každú cenu takzvane kvôli deťom? Predstierať, že sa majú radi, aj keď už nemajú?

Ja myslím, že by mali vydržať, než sú deti dospelé. Neodvažujem sa tvrdiť, že je potrebné spoločne žiť do deväťdesiatich rokov. Naozaj neviem, či sa to dá vydržať. Možno áno, možno nie, neviem. Ale pre deti sa to vydržať dá. Do doby, než budú natoľko dospelé, že odídu z domova a založia si ďalšiu rodinu.

Boli skôr ľudia, ktorí sa nerozvádzali, šťastnejší, alebo nešťastnejší než my, ktorí nezhody vo vzťahoch riešime radikálne a rýchlo?

Ja myslím, že boli šťastnejší. Žili vo väčšej istote. Teraz sa z života istoty a jednoznačnosť vytrácajú. To bola tisícročná zásada, že si ľudia pri svadbe povedali, že spolu budú až do smrti. A tak to ctili. Bol to akýsi vyšší zákon, a tak ľudia vedeli, že sa spolu musia nejako vyrovnať, naučiť sa robiť kompromisy, aby tú zásadu dodržali. Oni proste vydržali, pretože im záležalo na tom, aby vydržali. Robili spoločne všetko pre to, aby naplnili ten sľub, zvyk.

Ale mal by život spočívať v snahe naplniť nejaký prastarý zvyk? Nie sú mnohí po rozvode spokojnejší?

Nie sú. Chýba im totiž ponaučenie. Nevedia, že v živote je podstatné vedieť sa dohodnúť a problémy vyriešiť. A nevedia to ani ich deti, pretože nedostali vzor.

MUŽI AKO BEZCENNÍ SLUHOVIA

Pred časom ste vyslovili názor, že muži degenerujú. Zastavilo sa to, alebo to pokračuje?

Často sa hovorí o hyperaktívnych deťoch. Rodičia s nimi chodia po lekároch, tí sa u nich snažia objaviť neurologické poruchy. Ale to sú proste deti súčasného životného štýlu. Na osem hyperaktívnych chlapcov pripadá jedno hyperaktívne dievča. Takmer vždy ide o prípady, kedy v rodine chýba otec alebo tam nemá autoritu. Akí iní majú tí chlapci byť než zdegenerovaní, keď sú často vychovávaní matkou, otca vidia raz za čas a od matky počujú, aký je ten otec nemožný?

Veľa mladých mužov sa teraz zaujíma o deti a chod rodiny oveľa viac, než to bolo bežné u generácie ich otcov, nie?

Áno, to je ohromné, až dojemné. Oni dokonca v tej spolupráci muža a ženy získavajú prevahu. Lenže hlavnú úlohu v starostlivosti o dieťa má mať žena. Veď to začína už pri dojčení.

No, ja myslím, že mnohí dnešní muži, ktorí zásobujú sociálne siete fotkami, na ktorých hrdo pózujú so svojimi potomkami, by aj radi kojili, keby mohli.

Áno. Ale majú pomáhať, zaujímať sa o vývoj dieťaťa, ale stále majú byť tou hlavou rodiny. Nie bezcenní sluhovia snažiaci sa zo všetkých síl, aby hlavou rodiny bolo dieťa.

Patrí muž k pôrodu?

Môže tam byť, ak to vydrží. Záležať by to ale malo na žene, či ho tam chce. To je podstatné. Muž by tam nemal byť len preto, že teraz je normou, že tam chodia. Ale ja som pre. Tá skúsenosť je pre nich dobrá. Oni tam vidia zázrak. Obvykle sú z neho úplne mimo. Žena u nich stúpne, je pre nich naraz kráľovná. A tak to má byť. A sme zase pri tom. Žena má byť pre muža kráľovnou a on má byť pre ňu hlavou rodiny. Ktorú ona nenápadne ovláda svojou tajomnou silou. Vieme, že? Ale nechajme to, nemusíme prezrádzať všetko.

Kam ten svet speje, pani doktorka? Vidíte v budúcnosti niečo dobré, alebo všetko len biedne ?

To, čo sa dialo v Nemecku, došlo do Čiech a práve to tu vrcholí. Tam je súčasná generácia detí absolútne príšerná, učitelia sú z nich úplne vyhorení. Oproti tomu sú české deti ešte úžasné. Takže ja by som, kým mám ešte silu, o tom všetkom chcela hovoriť. Aby som prispela k tomu, že tu takáto situácia nenastane. Aby si mládež uvedomila, čo sa deje, a stala sa z nej generácia, ktorá prinesie určitú obrodu. Tak buďme optimisti.

Zdroj: Michal Šula, MAFRA CZ

Jiřina Prekopová v piatich číslach

1929 Rok, kedy sa 14. októbra narodila v Prostějove.

50  V päťdesiatych rokoch mala ťažkosti kvôli antikomunistickým názorom. Ako absolventka psychológie na Palackého univerzite v Olomouci pracovala napríklad v poľnohospodárstve či ako telegrafistka na železnici.

1970 S manželom Valentinom, bývalým politickým väzňom, opustili Československo a usadili sa v Nemecku. Tam sa stala jednou z najuznávanejších psychologičiek, vznikol aj Inštitút Jiřiny Prekopovej.

1988 Vyšla kniha Malý tyran, preložená do 26 jazykov. Aj ďalšie knihy o vzťahoch a výchove sa stali bestsellermi.

4 Pred štyrmi rokmi ju postihla mŕtvica. Hoci má problémy s vyjadrovaním, ďalej pracuje a prednáša.