A tak, keď už som on-line, naťukám do vyhľadávača "komunikácia v rodine". Zisťujem, že téma, o ktorej vychádza jeden článok za druhým. Veľa textov o rozklade a kríze rodiny. Tiež o negatívnom vplyve informačných technológií. Tisíc dôvodov, prečo je nevyhnutné, dôležité, prípadne úplne kľúčové dbať v rodine na komunikačné rituály a posilňovať spolupatričnosť. Vyvodzujem nasledujúce: Je fajn sa doma rozprávať. Zdieľať. Spoločne veci riešiť, píše Alena Bartošová z idnes.cz.
Po chvíľke hľadania nachádzam schému poľskej psychologičky Braun-Galkowskej.
Päť modrých koliesok znázorňuje jednotlivých členov rodiny. Na prvom obrázku sú v krúžku okolo stola (rodina kedysi). Na druhom tvoria polkruh pred televíziou (rodina po vzniku TV). Na treťom sú kolieska chaoticky rozosiate a nič ich nespája (rodina dnes). Rozhliadnite sa okolo. Áno, teraz demonštrujeme tretí model. Rodina DNES. Rodinné ticho zrazu znie fatálne a na mňa dolieha alarmujúce posolstvo školometských poučiek.
Mali by ste chuť hovoriť?
Druhý deň vyrážam za psychologičkou Katarínou Szabados Filasovou. Chcem poznať jej názor na to, či je to dnes s tou slávnou komunikáciou naozaj tak neslávne.
"Nie som si istá, či je to horšie ako kedysi. Podľa mňa, keď si celá rodina sadla večer k televízii, tiež sa nerozprávali o nič viac, než keď teraz sedí každý pri svojom prístroji, "začne Katarína. "Lenže akonáhle sa spolu pozeráme na seriál, vytvára to dojem, že niečo robíme spoločne. A keď je každý pri svojom prístroji, vtedy tento dojem nevzniká."
Ale čo keď si poviem, že ma to štve, že to takto nechcem? Mám tablet alebo notebook aspoň v niektoré dni zakázať?
"Nemyslím, že by nejaký zákaz prispel ku kvalitnej komunikácii. Keď niekomu zoberieme niečo, čo má rád, jeho motivácia sa s nami rozprávať pravdepodobne nevzrastie, skôr na nás hodí urazený pohľad, "hovorí psychologička.
Podľa jej názoru je jadro veci v niečom inom ako v prístrojoch. To, čo doma koľkokrát chýba, je ozajstný záujem o druhého. "Mnoho detí má skúsenosť, že keď svojim rodičom niečo hovoria, stretnú sa s odsúdením, nepochopením, hneď dostanú nejakú radu, ponaučenie. Rodič ich „sprdne“ alebo detské problémy bagatelizuje slovami: Ako môžeš niečo také riešiť? To ja v tvojom veku ... "
S Katarínou sa ďalej bavíme o tom, ako spolu doma hovoriť otvorene a dôverne. Odporúča rodičom predstaviť si, že sú v koži dieťaťa - mali by ste chuť sami sebe niečo povedať? Otvoriť sa? Ak nie, skúste na to ísť inak. Čo by ste chceli počuť, aby ste mali dôvod o sebe hovoriť?
"Ak ja ako rodič chcem, aby sa mi moje dieťa otvorilo, musím sa snažiť vytvoriť takú atmosféru, aby sa cítilo bezpečne. A nie čakať, že to vyjde z neho. "Zákazom počítača si dôveru zrejme nevydupeme.
Neriešime to až príliš?
Akoby som počula chronických vyznávačov retro kréda: Dneska sa všetko veľmi rieši. Pred tým sa nejakou komunikáciou nikto nezaoberal, nikto s nami nekonal v rukavičkách. A tiež sme to prežili. Na to má skvelú odpoveď psychológ Adam Suchý: "Áno, iste, prežili. A ono prežívanie je tiež dôvod, prečo najväčší počet klientov a pacientov v mojej ordinácii, ako aj v ordináciách kolegov, je práve z našej generácie. "
Ani Adam nie je zástancom zákazu počítačov, tabletov a mobilov. Páči sa mi citát, ktorým argumentuje: "Moja obľúbená múdrosť hovorí, že všetko môže byť liek a všetko môže byť jed, záleží iba na dávkovaní. Určite preto nie je cesta zabavovať a zakazovať niečo, čo v podstate definuje našu kultúru. Ak máme aj iné záujmy, koníčky a dokážeme tráviť čas spolu, potom nie je rozumne dávkovaný pobyt vo virtuálnom svete problém. "
V opačnom prípade to ale problém je. A potom je podľa Adama Suchého potrebné stanovovať hranice. Nezakazovať, ale vymedzovať. A tiež vychovávať k mediálnej gramotnosti. Z toho sa razom môže stať spoločne strávený čas: môžeme napríklad s deťmi prebrať, že reklama neodráža realitu, že mnohé správy sú vymyslené, že internet je možné využiť na získavanie informácií, nielen k hraniu "onlajnoviek".
"Rodina sa môže prepojiť v nejakej spoločnej zaujímavej veci, môže si stiahnuť napríklad športovú aplikáciu a porovnávať si počet kilometrov nachodených za deň. Teda vziať elektroniku do svojho sveta, ale zároveň sa s ňou naučiť rozumne zaobchádzať. A raz za čas ju vypnúť úplne alebo odísť niekam, kde nie je wi-fi, "radí Suchý. Tiež odporúča praktizovať spoločné rituály, ako je večera pri spoločnom stole, kde preberieme uplynulý deň.
"Dôležitejšie ako kvantita je kvalita. Nemusí ísť o hodiny, aj pätnásť minút spoločného rodinného rozhovoru sa počíta, "zhŕňa.
A čo na to deti?
Nasledujúci deň nachystám doma pascu: schovám všetky počítače ešte skôr, než sa vrátia deti zo školy a krúžkov, a robím akoby nič. Chcem sa baviť, vymieňať si informácie, zaujímať sa o to, ako sa cítia, nepoučovať. Sme zvyknutí sa doma rozprávať, takže nič divného, nič nové pod slnkom. Do doby, než sa pred večerou syn chce "len na niečo mrknúť na YouTube" a dcéra skontrolovať na webe školy, "či nemajú zajtra suplovanú hodinu". Kam zmizli počítače?! visí vo vzduchu zlovestná otázka.
Tvárim sa, ako že asi uleteli, zvolávam celú tlupu a načrtávam model Marie Braun-Galkowské. Po prvej vlne protestov, kedy padali veľké slová o terorizovaní, si zasadneme k stolu a zízame na modré kolieska.
Trinásťročná dcéra: "Nemám rada tieto teórie o tom, že sa nám technika vymyká kontrole a že nám kazia vzťahy. Keby nám fakt škodila, tak už ju dávno zakážu, "rozpáli sa. "Je to jednoducho nová vec, a tak ľudia panikária. Keby sme neskúšali nové veci, žijeme doteraz v pralese. "-" To predsa nemusí byť zlé - žiť v pralese, "utrúsi desaťročný syn. - "Tam by si nemal počítač," dočká sa sestrinho uzemnenia.
"Ja by som celkom chcel žiť v stredoveku," posúva konverzáciu súrodencov o level vyššie. "Musel by si chodiť nie po chodníku, ale v bahne, občas by ti niekto z okna vylial na hlavu splašky a ktokoľvek by ťa kedykoľvek mohol prebodnúť, pretože neplatili žiadny zákony." - "Ale zákon schválnosti platil určite," končí vstup do histórie.
Mám hrozne rada, keď sa spolu rozprávame. Ale mám aj hrozne rada, keď mlčíme. Ticho možno u nás doma docieliť dvomi spôsobmi: a) hádkou, b) civením do počítačov. (Pri čítaní knižiek nie, pretože to stále niekto vykrikuje a chce sa podeliť o napínavý moment.)
Prvú možnosť nepreferujem. Skôr dám na oboch odborníkov, ktorých som sa pýtala na názor, a verím, že naša rodina je v poriadku. Ale viem si predstaviť, že v niektorých rodinách sa to už možno vymklo spod kontroly. Že sa už vážne odcudzili. Že tam je nielen ticho, ale aj prázdno.
Adam Suchý mi povedal: "V medziľudskom kontakte nemožno nekomunikovať. Takže aj keď spolu nehovoríme a pozeráme do počítača, komunikujeme, a bohužiaľ nie moc pekne, pretože oznamujeme niečo v zmysle: Toto je mi prednejšie než ty. Nemám na teba čas, nezaujímaš ma. "
A Katarína to zhrnula takto: "Keď rodina funguje len na takej tej prevádzkovej úrovni a rodičia s deťmi nenadviažu osobný vzťah, neprejavujú o nich skutočný záujem bez hodnotenia a odsudzovania, nemôžu sa potom čudovať, keď ich potomkovia v dospelosti navštívia sotva raz ročne na Vianoce."