Zdroj: Instagram/tammy40980

Kde je internet, tam sa mlčí?

Alena Bartošová 16.03.2017, 12:00 Vzťahy
126 Tlač
Sedím si doma pri počítači, keď mi zrazu dôjde, že nikto nič nehovorí, nevykrikuje, nikto sa na nič nepýta. Vládne ticho. Každý sedí pri svojom elektronickom zariadení, na ušiach slúchadla, pohltený virtuálnym svetom. Hmm..v rodinách sa dnes hovorí málo.

A tak, keď už som on-line, naťukám do vyhľadávača "komunikácia v rodine". Zisťujem, že téma, o ktorej vychádza jeden článok za druhým. Veľa textov o rozklade a kríze rodiny. Tiež o negatívnom vplyve informačných technológií. Tisíc dôvodov, prečo je nevyhnutné, dôležité, prípadne úplne kľúčové dbať v rodine na komunikačné rituály a posilňovať spolupatričnosť. Vyvodzujem nasledujúce: Je fajn sa doma rozprávať. Zdieľať. Spoločne veci riešiť, píše Alena Bartošová z idnes.cz.

Po chvíľke hľadania nachádzam schému poľskej psychologičky Braun-Galkowskej.

Zdroj: onaidnes.cz

​Päť modrých koliesok znázorňuje jednotlivých členov rodiny. Na prvom obrázku sú v krúžku okolo stola (rodina kedysi). Na druhom tvoria polkruh pred televíziou (rodina po vzniku TV). Na treťom sú kolieska chaoticky rozosiate a nič ich nespája (rodina dnes). Rozhliadnite sa okolo. Áno, teraz demonštrujeme tretí model. Rodina DNES. Rodinné ticho zrazu znie fatálne a na mňa dolieha alarmujúce posolstvo školometských poučiek.

Mali by ste chuť hovoriť?
Druhý deň vyrážam za psychologičkou Katarínou Szabados Filasovou. Chcem poznať jej názor na to, či je to dnes s tou slávnou komunikáciou naozaj tak neslávne.

"Nie som si istá, či je to horšie ako kedysi. Podľa mňa, keď si celá rodina sadla večer k televízii, tiež sa nerozprávali o nič viac, než keď teraz sedí každý pri svojom prístroji, "začne Katarína. "Lenže akonáhle sa spolu pozeráme na seriál, vytvára to dojem, že niečo robíme spoločne. A keď je každý pri svojom prístroji, vtedy tento dojem nevzniká."

Ale čo keď si poviem, že ma to štve, že to takto nechcem? Mám tablet alebo notebook aspoň v niektoré dni zakázať?

"Nemyslím, že by nejaký zákaz prispel ku kvalitnej komunikácii. Keď niekomu zoberieme niečo, čo má rád, jeho motivácia sa s nami rozprávať pravdepodobne nevzrastie, skôr na nás hodí urazený pohľad, "hovorí psychologička.

Podľa jej názoru je jadro veci v niečom inom ako v prístrojoch. To, čo doma koľkokrát chýba, je ozajstný záujem o druhého. "Mnoho detí má skúsenosť, že keď svojim rodičom niečo hovoria, stretnú sa s odsúdením, nepochopením, hneď dostanú nejakú radu, ponaučenie. Rodič ich „sprdne“ alebo detské problémy bagatelizuje slovami: Ako môžeš niečo také riešiť? To ja v tvojom veku ... "

S Katarínou sa ďalej bavíme o tom, ako spolu doma hovoriť otvorene a dôverne. Odporúča rodičom predstaviť si, že sú v koži dieťaťa - mali by ste chuť sami sebe niečo povedať? Otvoriť sa? Ak nie, skúste na to ísť inak. Čo by ste chceli počuť, aby ste mali dôvod o sebe hovoriť?

"Ak ja ako rodič chcem, aby sa mi moje dieťa otvorilo, musím sa snažiť vytvoriť takú atmosféru, aby sa cítilo bezpečne. A nie čakať, že to vyjde z neho. "Zákazom počítača si dôveru zrejme nevydupeme.

Neriešime to až príliš?
Akoby som počula chronických vyznávačov retro kréda: Dneska sa všetko veľmi rieši. Pred tým sa nejakou komunikáciou nikto nezaoberal, nikto s nami nekonal v rukavičkách. A tiež sme to prežili. Na to má skvelú odpoveď psychológ Adam Suchý: "Áno, iste, prežili. A ono prežívanie je tiež dôvod, prečo najväčší počet klientov a pacientov v mojej ordinácii, ako aj v ordináciách kolegov, je práve z našej generácie. "

Ani Adam nie je zástancom zákazu počítačov, tabletov a mobilov. Páči sa mi citát, ktorým argumentuje: "Moja obľúbená múdrosť hovorí, že všetko môže byť liek a všetko môže byť jed, záleží iba na dávkovaní. Určite preto nie je cesta zabavovať a zakazovať niečo, čo v podstate definuje našu kultúru. Ak máme aj iné záujmy, koníčky a dokážeme tráviť čas spolu, potom nie je rozumne dávkovaný pobyt vo virtuálnom svete problém. "

V opačnom prípade to ale problém je. A potom je podľa Adama Suchého potrebné stanovovať hranice. Nezakazovať, ale vymedzovať. A tiež vychovávať k mediálnej gramotnosti. Z toho sa razom môže stať spoločne strávený čas: môžeme napríklad s deťmi prebrať, že reklama neodráža realitu, že mnohé správy sú vymyslené, že internet je možné využiť na získavanie informácií, nielen k hraniu "onlajnoviek".

"Rodina sa môže prepojiť v nejakej spoločnej zaujímavej veci, môže si stiahnuť napríklad športovú aplikáciu a porovnávať si počet kilometrov nachodených za deň. Teda vziať elektroniku do svojho sveta, ale zároveň sa s ňou naučiť rozumne zaobchádzať. A raz za čas ju vypnúť úplne alebo odísť niekam, kde nie je wi-fi, "radí Suchý. Tiež odporúča praktizovať spoločné rituály, ako je večera pri spoločnom stole, kde preberieme uplynulý deň.

"Dôležitejšie ako kvantita je kvalita. Nemusí ísť o hodiny, aj pätnásť minút spoločného rodinného rozhovoru sa počíta, "zhŕňa.

A čo na to deti?
Nasledujúci deň nachystám doma pascu: schovám všetky počítače ešte skôr, než sa vrátia deti zo školy a krúžkov, a robím akoby nič. Chcem sa baviť, vymieňať si informácie, zaujímať sa o to, ako sa cítia, nepoučovať. Sme zvyknutí sa doma rozprávať, takže nič divného, ​​nič nové pod slnkom. Do doby, než sa pred večerou syn chce "len na niečo mrknúť na YouTube" a dcéra skontrolovať na webe školy, "či nemajú zajtra suplovanú hodinu". Kam zmizli počítače?! visí vo vzduchu zlovestná otázka.

Tvárim sa, ako že asi uleteli, zvolávam celú tlupu a načrtávam model Marie Braun-Galkowské. Po prvej vlne protestov, kedy padali veľké slová o terorizovaní, si zasadneme k stolu a zízame na modré kolieska.

Trinásťročná dcéra: "Nemám rada tieto teórie o tom, že sa nám technika vymyká kontrole a že nám kazia vzťahy. Keby nám fakt škodila, tak už ju dávno zakážu, "rozpáli sa. "Je to jednoducho nová vec, a tak ľudia panikária. Keby sme neskúšali nové veci, žijeme doteraz v pralese. "-" To predsa nemusí byť zlé - žiť v pralese, "utrúsi desaťročný syn. - "Tam by si nemal počítač," dočká sa sestrinho uzemnenia.

"Ja by som celkom chcel žiť v stredoveku," posúva konverzáciu súrodencov o level vyššie. "Musel by si chodiť nie po chodníku, ale v bahne, občas by ti niekto z okna vylial na hlavu splašky a ktokoľvek by ťa kedykoľvek mohol prebodnúť, pretože neplatili žiadny zákony." - "Ale zákon schválnosti platil určite," končí vstup do histórie.

Mám hrozne rada, keď sa spolu rozprávame. Ale mám aj hrozne rada, keď mlčíme. Ticho možno u nás doma docieliť dvomi spôsobmi: a) hádkou, b) civením do počítačov. (Pri čítaní knižiek nie, pretože to stále niekto vykrikuje a chce sa podeliť o napínavý moment.)

Prvú možnosť nepreferujem. Skôr dám na oboch odborníkov, ktorých som sa pýtala na názor, a verím, že naša rodina je v poriadku. Ale viem si predstaviť, že v niektorých rodinách sa to už možno vymklo spod kontroly. Že sa už vážne odcudzili. Že tam je nielen ticho, ale aj prázdno.

Adam Suchý mi povedal: "V medziľudskom kontakte nemožno nekomunikovať. Takže aj keď spolu nehovoríme a pozeráme do počítača, komunikujeme, a bohužiaľ nie moc pekne, pretože oznamujeme niečo v zmysle: Toto je mi prednejšie než ty. Nemám na teba čas, nezaujímaš ma. "

A Katarína to zhrnula takto: "Keď rodina funguje len na takej tej prevádzkovej úrovni a rodičia s deťmi nenadviažu osobný vzťah, neprejavujú o nich skutočný záujem bez hodnotenia a odsudzovania, nemôžu sa potom čudovať, keď  ich potomkovia v dospelosti navštívia sotva raz ročne na Vianoce."