Svetovými médiami nedávno prebehla správa o 68 ročnom americkom milionárovi, ktorý pár mesiacov po svadbe zistil, že jeho 24-ročná manželka je zároveň aj jeho vnučkou. Prišli na to vraj pri spoločnom prezeraní rodinného albumu s fotkami z prvého a druhého manželstva ženícha, ktorý sa so svojimi bývalými manželkami ani deťmi vôbec nestýkal. Jeho nastávajúca bola dcérou jedného zo synov a ani ona sa už s rodičmi nestretávala, zanevreli na ňu kvôli skorému otehotneniu. Pár sa zoznámil na internetovej zoznamke a v liste pre Florida Sun Post opisoval, že pri pohľade jeden na druhého mali zvláštny pocit, ako by sa poznali, ale nevedeli odkiaľ. Novomanželia sú údajne trochu prekvapení, ale na ich vzťahu to vraj nič nemení a rozvádzať sa neplánujú, píše idnes.cz.
Neskôr sa ukázalo, že zrejme ide o novinársku kačicu. Masívne a rýchle šírenie príbehu potom poukazuje na údiv našej spoločnosti na incest, ktorý je zároveň jedným z najväčších tabu.
Oidipus a tabu
Pri čítaní podobných prípadov vás možno napadá, ako je to vôbec možné. Veď pre väčšinu z nás je predstava sexuálneho vzťahu s príbuzným prinajmenšom nepríjemná, často až neznesiteľne odporná. Je to dané kultúrou? Ľudské spoločenstvá po celom svete vidia incestné správanie ako zakázané a zlé. Na druhej strane existujú príbehy a legendy podobné tej o Oidipovi a jeho matke. Sigmund Freud tvrdil, že sme všetci podvedome sexuálne priťahovaní rodičom opačného pohlavia. Ako to teda je?
Najpravdepodobnejšiu odpoveď zrejme našiel fínsky antropológ Edvard Westermarck. V knihe o dejinách manželstva rozvíjal hypotézu, že ak spoločne deti vyrastajú v jednej domácnosti prvých 30 mesiacov života (niekedy sa uvádza prvých šesť rokov), nepovažujú sa v dospelosti za vzájomne sexuálne atraktívne. Westermarck neprišiel na mechanizmus tohto javu, ale následne bol pozorovaný v rôznych variáciách po celom svete a zostal pre neho názov Westermarckov efekt.
Kibucový efekt pozorovaný po celom svete
Známe pozorovania boli urobené v izraelských kibucoch. V tychto farmárskych komunitách vyrastali deti pohromade v skupinkách podľa veku, nebývali teda odmalička v rodinách, ale v skupinkách. Keď potom sociológovia skúmali takmer tri tisícky sobášov uzatvorených v kibucoch, zistili, že takmer žiadny sobáš neprebehol medzi ľuďmi, ktorí spolu vyrastali v tej istej skupine. Pri niekoľkých prípadoch, ktoré boli zaznamenané, partneri začali vyrastať spoločne až po svojich piatych či šiestych narodeninách.
K podobným záverom prišli aj sociológovia, ktorí v Pakistane skúmali tradíciu detských neviest. Zatiaľ čo v niektorých dedinách odchádzala nevesta do rodiny budúceho ženícha už ako malé dieťa, inde došlo k zásnubám a dievča naďalej vyrastalo so svojou rodinou. Pre manželov, ktorí vyrastali spoločne už odmalička, bolo v budúcnosti ťažšie nadviazať spolu sexuálny vzťah. Podobné výsledky prinášal aj čínsky systém tchung-jang-si (detských neviest), ktoré rodina ženícha v podstate adoptovala a odmalička vychovávala, aby v puberte došlo k sobášu.
Genetická sexuálna príťažlivosť
Podľa niektorých teórií je Westermarckov efekt spôsobený rôznymi pachmi a vôňami, ktoré naše telo vylučuje a nos dokáže rozoznať. Tvrdí to James Vaughn Kohl vo svojej knihe Vôňa Erosa: Záhadná vôňa v ľudskej sexualite. Iní ale s Westermarckovým efektom nesúhlasia, resp. tvrdia, že ak by deti spoločne nevyrastali v sociálnom prostredí, ktoré na incest pozerajú ako na tabu, deťom by sexuálne vzťahy s blízkymi osobami nepripadali zvláštne.
Faktom ale zostáva, že väčšina známych prípadov incestu nastáva práve medzi osobami, ktoré spoločne nevyrastali a často sa prvýkrát stretnú až v dospelosti. V tej chvíli totiž zrejme začne fungovať iný mechanizmus ľudského správania, tzv. Genetická sexuálna príťažlivosť. Tá bola popísaná najmä v súvislosti so stretávaním adoptovaných detí s ich biologickými rodičmi, pri ktorých práve občas vznikli vzájomné sexuálne sympatie a láska. Vedci odhadujú, že podobne dopadne až polovica súrodencov a nevlastných súrodencov, ktorí sa stretnú až v dospelosti. Príčinu vidí v tom, že ľudia majú tendenciu zamilovať sa do osôb, ktoré s nami zdieľajú niektoré znaky - či už je to vzhľad, povahové vlastnosti alebo koníčky. Príbuzní sú nám potom samozrejme vďaka genetike viac podobní než ostatní ľudia.