S Borisom sme svojimi už desať rokov. Od nášho prvého zoznámenia síce ubehol už nejaký čas, no napriek tomu sme si nepripadali starí, práve naopak. Mali sme pocit, že sme v našich najlepších rokoch, kedy na nás deti neboli už tak naviazané a bez problémov trávili čas u babiek a zároveň máme dostatok energie na to, aby sme si z času na čas niekam vyšli. Ostalo to však len v teoretickej rovine.
,,Poďme dnes niekam von,'' navrhla som mu jedného dňa, no ešte skôr, ako som mu ponúkla nejaké možnosti, ma zastavil jeho výraz tváre. Netváril sa totiž nadšene, práve naopak, akoby som ho otravovala. Niečo to vo mne zlomilo a od toho momentu som si začala všímať to, ako sa ku mne správa. Žiadne úsmevy, žiadne tešenie sa, žiadne komplimenty a už vôbec žiadne vyznania lásky. Cítila som sa hrozne, akoby som práve prežívala nezáujem u muža, ktorého milujem. O to horšie však je, že s týmto mužom mám už spoločnú prítomnosť, a tak trochu som dúfala, že aj budúcnosť...
Chytala ma paranoja, s ktorou som sa zdôverovala priateľkám. ,,Mám pocit, že ma už nemiluje,'' znelo každé moje vyznanie a ony ma ubezpečovali, že to tak nie je. Vraj si tým prechádza každý a je to len obdobie, kedy prichádza kríza. Nedá sa s tým vraj nič robiť, len to prečkať. Prípadne porozprávať sa s ním o tom, čo ho trápi... to som však skúšala, no nefungovalo to. ,,Nič sa nedeje, čo by sa dialo. Všetko je v poriadku,'' opakoval mi stále dookola, zatiaľ čo mne pukalo srdce.
Článok pokračuje na ďalšej strane