V ten večer po svojom príhovore za mnou prišiel, a keďže som tam bola iba so spolužiačkami, ani to nemal ťažké...Pozval ma na drink, kúpil mi desať ruží, ktoré tam vo veľkom koši predávala milá slečna a pozval ma na večeru na druhý deň. Ja som cítila zvláštny pocit vzrušenia z toho všetkého a to som si ešte ani nevedela predstaviť, aký veľký je jeho majetok. Samozrejme som s rande súhlasila a v tú noc pred ním som ani nemohla zaspať...
Veľkolepé rande
Nešla som v deň D do školy ani na jednu prednášku a celý deň som sa pripravovala. Svoje ťažko zarobené úspory som minula na kaderníčku a kúpila som si nové šminky. Neodolala som ani novým šatám, aj keď som si nadávala, že som bola za ne ochotná vyhodiť 35 €. Oproti tomu, čo som však mala zažiť nasledujúce roky bola táto suma asi pol hodinovou kvótou môjho dňa, ale to som ešte netušila...Jednoducho sa mi ten chlap páčil, priťahoval ma a to, že mal peniaze bola len pridaná hodnota.
Vzal ma do reštaurácie, do ktorej by som sa za normálnych okolností bála čo i len vkročiť. Jeden chod tam stál viac ako moje dva mesačné brigádnické zárobky a fľaša vína viac ako niekoho prvé vysnívané autíčko. Cítila som sa tam nesvoja. Nehodila som sa tam. Výrazom, make-upom, oblečením, pohybmi. Nemala som v sebe to snobské, čo mali ostatní ľudia, ktorí sedeli okolo a boli zvyknutí žiť v prepychu. Dnes už viem, že sa to dá naučiť. A aj to, že väčšina tých žien, ktoré tam sedeli a už tieto veci ovládali, boli kedysi presne takými dievčatami, ako som vtedy bola ja. Len v tom „fachu“ boli skrátka dlhšie.
V ten večer ma vzal aj k sebe domov. Nikdy som nevidela nič tak luxusné, nadčasové a obrovské, ako jeho vila. Dali sme si ešte pohár vína a odviezol ma ako pravý gentleman domov, pred skromný domček mojich rodičov. V ten večer k ničomu neprišlo, dokonca sme sa ani nepobozkali, aj keď bola medzi nami zjavná chémia. Doma som si to vyčítala, myslela som si, že som sa chovala ako malé decko a už nikdy viac ho neuvidím. Opak bol však pravdou...
Keď sa zrazu mení život
Zavolal mi hneď na druhý deň so zvláštnym návrhom – vziať ma na víkend do Talianskych Álp. Vraj tam má peknú chatu, kúsok od lyžiarskeho strediska...Lyže síce milujem, ale tam som na ne ani nepomyslela. Celý víkend sme strávili v posteli. Taká to bola chémia. Rodičom som samozrejme povedala, že idem na chatu so spolužiakmi a v nedeľu večer som im zavolala, že ostávam spať u kamošky. Rozhodli sme sa totiž s Leom, že ostaneme do pondelka. Vôbec mu nevadilo, že prebookovanie leteniek ho vyšlo na dobrých pár stoviek a že zrušil všetky pondelňajšie schôdzky. Očarila som ho a to sa mi páčilo. Rovnako ako sa mi začínal páčiť jeho svet a chcela som ho žiť s ním.
Od toho predĺženého víkendu sme sa vídali každý deň. Chodili sme do drahých reštaurácií a klubov, na výlety, do divadla či na výstavy. Takmer vždy sme skončili v jeho vile a milovali sa celú noc, ak som rodičov oklamala s tým, že ostávam u spolužiačky, ak nie, tak ma vždy doviezol domov a ja som zaspávala zamilovaná a šťastná. Bola som v tom až po uši. Leo bol fajn, aj keď na môj vkus niekedy príliš povrchný a neoblomný. Obdivovala som jeho múdrosť a zapálenie pre určité veci. Jeho vkus a eleganciu. Jeho vôňu. Jeho celého, aj keď som vedela, že je poznačený bohatstvom a je si až príliš istý sám sebou. Páčilo sa mi to. A bez hanby priznávam, že sa mi páčili aj dary, ktoré mi dával. Úplne prvým bola voňavka, neskôr šperky, šaty, kabelky. Dával mi toho neskutočne veľa. Nechcela som tráviť čas s nikým, okrem neho. Kašlala som na školu, nechodila na prednášky a skúškové som odignorovala. Dávala som prednosť jeho spoločnosti a prepychu, ktorý mi ponúkal deň čo deň.
Keď sme to takto ťahali už pár mesiacov, zhodnotil, že by bolo fajn, keby som sa k nemu nasťahovala. Aj tak sme predsa celé dni trávili spolu...A ja som, ako inak, súhlasila. Doma to bolo celkom rýchle. Povedala som to rodičom, pohádali sme sa a ja som si zbalila veci. Vtedy som nerozmýšľala nad tým, že rodičia chcú svojim deťom vždy dobre a že sa o svoje deti boja. Bola som sebecká, keď som túžila po blahobyte a nevnímala všetky tie negatíva, ktoré život, ktorý som sa rozhodla žiť, prináša.
Školu som nechala. V podstate zo dňa na deň. Aj keď som tam už poriadne nechodila a ignorovala skúšky, v jeden deň som sa rozhodla, že už to nebude len pre „túto chvíľu“. Leo sa jednoducho o mňa postará. A on sa staral. Nemusela som robiť nič, len mu byť na blízku a k dispozícií, ak si to prijal. Inak som celé dni trávila vo vile, na nákupoch, u kaderníčky, na pedikúre či manikúre a keď prišlo leto, vylihovala som pri bazéne a opaľovala sa, čítala knihy a počúvala hudbu. Na narodeniny som dostala auto. Krásne, červené a pekelne drahé SUV, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna celebrita. A chodila som po kávičkách a po obedoch, najskôr so svojimi kamarátkami, ktoré som vždy pozývala, pretože denné vreckové, ktoré mi Leo dával, sa míňalo hrozne ťažko a tiež z dôvodu, že podniky, kam som ich volávala, neboli ich cenová skupina. A potom neskôr s manželkami, frajerkami či milenkami Leových kamarátov, pretože čuduj sa svete, mala som sa s nimi o čom rozprávať viac...Žila som predsa ich život. Postupne som svojich kamarátov akosi vytesnila zo svojho nového života, pretože tam jednoducho nepatrili. Cítila som to ja a cítili to aj oni...Rodičov som navštevovala raz za mesiac, priniesla im nejaké peniaze, ktoré som zo svojho denného limitu odložila, ale oni ich nikdy neprijali. Tak som ich vždy nechala svojim bratom na nočnom stolíku. Moja rodina Lea nikdy nevidela. Nemali záujem a Leo to akosi neriešil. Moji bratia boli v našej vile iba raz, keď tam Leo nebol a podľa ich vlastných slov, necítili sa tam dobre. Ja som Leových rodičov poznala, ale myslím, že mali presne ten názor, že som obyčajná zlatokopka. Vychádzali sme spolu v rámci slušnosti, ale žiadny blízky vzťah medzi nami nevznikol...A na počudovanie mi to vôbec nevadilo. Nechcela som si pripustiť, že by niečo mohlo narušiť môj „dokonalý“ život, ktorý mi bol dopriaty.
Článok pokračuje na ďalšej strane