Bola som ako bláznivá pubertiačka. Priznávam, že som šokovala aj samu seba tým, ako som sa bezhlavo zaľúbila. Pritom som mala vyše tridsať, slušnú pozíciu manažérky v banke a aj pár šrámov na duši zo vzťahov s nesprávnymi chlapmi. On mi však pripadal dokonalý, hoci je pravda, že náš vzťah sa začal po pozvaní na pohár vína, no nakoniec som sa ráno zobudila uňho a z uplynulej noci som si nič nepamätala. Nepripadla som si preto ako alkoholička a ani v ňom som žiadneho notorika nevidela. Aj keď postupne som musela pripustiť, že má problém povedať si dosť. On nad mojimi výčitkami vždy len mávol rukou: „Veď sme mladí. Kedy si máme užívať?“ Tak som mu zaľúbene chcela veriť, že si naozaj len užívame. Koniec-koncov ráno sme vždy dokázali vhupnúť do svojich zabehaných serióznych rolí v práci. Lenže čím viac sa náš vzťah prehlboval, tým som si viac uvedomovala, že on si užíva v podstate dvadsaťštyri hodín denne. A jeho zmysel pre humor, ktorý ma na ňom tak priťahoval, závisí priamo úmerne od promile alkoholu v jeho krvi. Navyše hranica medzi vtipnosťou a vulgárnym ponižovaním bola uňho viac ako tenká a prekračoval ju bez toho, aby si to uvedomoval. Na rozdiel od všetkých okolo nás.
Neviem nájsť cestu späť
A dávali to najavo mne. Najmä moji rodičia, ktorí zažili niekoľko jeho opileckých výpadov. No ja som ho stále bránila. Dokonca aj vtedy, keď som si sama uvedomovala, že prestrelil. Možno to bolo tým, že ma nútili vybrať – buď skončím ja s ním, alebo oni so mnou. Nepopieram, že som nad rozchodom rozmýšľala aj sama, ale ich nátlaku som jednoducho ustúpiť nechcela. Navyše, hoci neviem, ako to robil, stále som sa pri ňom cítila obletovaná a milovaná. Takže som mu dávala stále nové a nové šance a rodičom už radšej ani nedvíhala telefón, vlastne nedvíhala som ho nikomu, kto sa mi ešte ozýval. A tak prestali. Postupne mi zostal len on, čím som sa ocitla v nechcenej pasci. Čím viac som ho totiž potrebovala, tým viac unikal. Takto to rozhodne nechcel, keďže to už so mnou prestávala byť zábava a bezstarostná jazda. Bral ma zrazu ako guľu uviazanú na nohe, ktorej sa chcel zbaviť. A zbavil. Bez vysvetľovania sa presne tak ako kedysi so mnou zabudol s ďalšou. A to hneď niekoľko dní po sebe. Moje vyplašené telefonáty ignoroval, až kým mal odvahu (alebo tú správnu hladinu alkoholu v krvi), aby mi povedal, že je koniec. To, čo som mala dávno urobiť ja, nakoniec urobil on a zostala som sama. Naozaj sama. Všetkých ostatných som totiž vymenila za neho. Zabuchla som za sebou väčšinu dverí a teraz sa ich neodvážim otvoriť. Na to mám totiž príliš veľké výčitky svedomia.