Mgr. Zuzana Hradileková, PhD. (45)
Vedie súkromnú Manželskú a predmanželskú poradňu v Bratislave. Zúčastňuje sa na domácich aj zahraničných odborných podujatiach a stážach. Vzdeláva odborníkov v párovej terapii. Venuje sa najmä práci s pármi a s komplexne traumatizovanými klientmi.
Ako často sa s fenoménom nevery stretávate v praxi?
U nás sa výskumy v problematike nevery nerobia. Americkí kolegovia uvádzajú, že percento párov s neverou je niekde medzi 20 – 40 percentami populácie. Za seba môžem povedať, že toto percento je oveľa vyššie. Vždy sa poteším, ak ma osloví pár, ktorý nemá za sebou neveru, no je ich veľmi málo. Z mojej praxe vychádza, že nevera žien a mužov je tak pol na pol. Zaujímavé je, že hlavným uvádzaným dôvodom nevery nie je sexuálna nespokojnosť, ale strata emocionálnej blízkosti vo vzťahu. A na záver výsledok dlhodobého výskumu: za posledných 25 rokov najviac stúpla nevera medzi ľuďmi v dôchodkovom veku.
Čo ľudia všeobecne považujú za neveru?
Klienti skôr hľadajú, čo všetko neverou nie je. V začiatkoch terapie sa nechcú pozrieť na to, že zlyhali a ublížili. Je to podporené aj sociálnym kontextom, v ktorom je nevera prezentovaná ako niečo bežné, ako niečo, čo utužuje vzťah a čo treba tajiť. To je však cesta k rozpadu vzťahu. „Zatloukat, zatloukat, zatloukat“ je stále, bohužiaľ, veľmi populárne. Pritom klamstvá a utajovanie sú pre podvedených horšie ako samotná nevera. Keď podvádzajúci necíti ani ľútosť nad tým, že druhého zranil, možno sa cítil vo vzťahu osamelý a ignorovaný. Myslel si, že ten druhý ho už nemá rád a vnútri už vzťah ukončil. Reakcie po odhalení nevery sú teda preňho prekvapujúce, naozaj si myslel, že partner ho už vôbec nemiluje.
