Zobrali sme sa a Martin bol ten najoddanejší manžel. Samozrejme som vedela, že už raz ženatý bol a že jeho žena ho opustila. Tým som si vysvetľovala, že sa tentoraz nechce dopustiť žiadnej chyby. Maximálne si vychutnával všetko, čo súviselo s rodinou. Až prehnane mu záležalo na spoločných raňajkách a večeriach, prechádzkach a stretnutiach s priateľmi. Všetko chcel robiť so mnou. Tak sme spolu nakupovali, varili a vešali bielizeň...
Urazený muž
Časom mi to už začalo pripadať prehnané a začala som prahnúť po troche samostatnosti. Tieto moje pocity sa však u Martina nestretávali s pochopením. „Prečo si na mňa nepočkala?“ pýtal sa Martin vyčítavo, keď zistil, že už som sama nakúpila. Myslela som si, že taká otázka vôbec nestojí za odpoveď, lenže on bol celý večer urazený.
Všade len spolu
Vlastne sa tváril urazene zakaždým, keď som sa od neho pohla na krok. Stačilo, že som bez slova odišla do vedľajšej miestnosti. „Keď ťa nebaví futbal, tak vypneme telku a zahráme si karty,“ povedal, keď som sa tešila, ako si budem v tichosti čítať, zatiaľ čo sa on bude dívať na futbal. Najviac ma dostalo, keď som si chcela po dlhom čase vyraziť s kamarátkami. „Tak ja pôjdem s tebou! Mne ženské reči neprekážajú,“ šokoval ma s rozžiareným úsmevom. Už ma to začínalo naozaj štvať. O to viac, že k jeho závislosti začala pribúdať aj žiarlivosť: „To je ti s kamarátkami lepšie než so mnou? A nebude v tom náhodou nejaký chlap?“ vypytoval sa podozrievavo.
Návaly výčitiek
Povedala som si, že toto sa musí zmeniť. Nielen preto, že ja by som sa snáď zbláznila, ale aj v záujme nášho manželstva. Občas som si teda sama niekde vyrazila. Martina potom z odutosti vytrhli len návaly výčitiek. Márne som ho nabádala, aby si tiež našiel nejaké aktivity. „Keď mňa to bez teba nebaví. Nie som veru taký spoločensky aktívny ako ty,“ povedal nevraživo. O tom, čo sa u nás deje, som sa posťažovala kamarátke. Tá poznala Martina dlhšie než ja a tak mi opísala pomery v jeho predchádzajúcom manželstve. „Vieš, tá jeho bývalá žena nenechala žiadneho chlapa na pokoji. Jedného dňa sa zbalila a zmizla za iným. Preto na tebe Martin tak visí. Akákoľvek možnosť na neveru je mu totiž maximálne odporná. Musíš na neho opatrne.“ Tak som naňho šla teda opatrne a on sa mi priznal, že sa stále nemôže s neverami jeho exmanželky vyrovnať. Krátko nato, keď som sa vrátila zo služobnej cesty, ma doma čakala fľaša sektu, kytica a usmiaty Martin. „Leni, premýšľal som o tom. Máš pravdu, musíme si dopriať viac slobody. Už som sa dohodol s bratom, že s ním budem chodiť na bowling. A Jožovi občas pomôžem s opravami na chate.“ Bola som príjemne prekvapená a Martin sa od pýchy takmer vznášal nad zemou.
Zdanlivá idylka
Odvtedy sa všetko zdalo byť idylické. V domácnosti, ale aj v posteli, kde býval v poslednom čase pre svoju nadutosť dosť nenáruživý. To sa zmenilo. Po nejakom čase sa však začal vracať z bowlingu až nadránom a na Jožovej chate zostával celý víkend. Keď sa to opakovalo čoraz častejšie, začala som byť znepokojená. Nikdy by som to o sebe nepovedala, ale začala som byť žiarlivá. Raz som si povedala, že ho pôjdem na ten bowling bez ohlásenia pozrieť. Chlapi sa tvárili rozpačito. „Občas sem zájde,“ zamrmlal Martinov brat a ani sa mi nepozrel do očí. Podobne reagoval Jožo. „No, na chate mi pomohol so strechou.“ To už bolo vážne čudné, a tak som sa znížila k sledovaniu svojho vlastného manžela. Dodnes sa za to hanbím, ale prispelo to k rozuzleniu. Čakala som pred Martinovou prácou, zamaskovaná veľkými slnečnými okuliarmi a v klobúku ako vo filme. Na bowling nešiel. Vybral sa na druhú stranu mesta. Zastavil sa pred vchodom do jednej bytovky, zazvonil a vošiel dnu. Osmelila som sa a pristúpila k zvončekom. Na jednom bolo ženské priezvisko rovnaké ako Martinove. Sestru nemá a jeho mama býva v inom meste... Od rozrušenia som ledva prišla domov. Keď sa Martin vrátil, snažila som sa správať, akoby sa nič nestalo. Len čo si však z chladničky vytiahol malé pivo, neudržala som sa. „Bola som sa prejsť s Dášou a z diaľky sme ťa zazreli. Čo si robil za mostom?“ Čakala som nejaké výhovorky. Ale Martin sa pokojne usmial. „Už dávno som ti to chcel povedať. Vieš, keď si vtedy na niekoľko dní odišla, náhodou som stretol Ilonu. Pozvala ma k sebe na kus reči. Ja som bol vtedy zničený z tvojho odchodu, a tak som k nej zašiel. Bolo to fajn, vysvetlila mi, že som hlupák a že by som ťa nemal tak strážiť. Vyjasnili sme si aj naše bývalé manželstvo. Teraz sme kamaráti a občas sa u nej zastavím. Napadlo mi, že by sme ju mohli pozvať na návštevu, aby ste sa aj vy spoznali. Dúfam, že nežiarliš...“ O týždeň k nám Ilona naozaj prišla. Bola atraktívna, spoločenská a zábava sa rozprúdila. Martin sa ponúkol, že ešte skočí po víno. Pripitá Ilona opisovala, ako si ma Martin nemôže vynachváliť. Priznala som sa však, že neviem, či je celá táto situácia dôvodom na žiarlivosť. Na to prišla tvrdá rana: „Na čo by si žiarlila? Že spolu spíme? To je jasné... Predtým sme spolu spali snáď miliónkrát. To sa za neveru predsa nedá považovať.“
Taká drobnosť!
Keď sa Martin vrátil, snažila som sa nerozplakať. Lenže hneď, ako Ilona odišla, som to už nevydržala a spustila slzy ako hrachy. Prekvapenému Martinovi som povedala, čo som sa dozvedela od jeho bývalej. Ten len s úsmevom zopakoval jej teóriu. „Prosím ťa, vyvádzaš, ako keby som ti bol neverný! Veď je to moja bývalá žena. Spali sme spolu snáď miliónkrát, je to len zvyk, a nie nevera!“ Niekoľko dní som premýšľala, čo ďalej. Potom som Martina požiadala, aby sa s Ilonou prestal stretávať. Najprv na mňa začal skúšať tú ich teóriu, ale bola som neústupná. Nakoniec súhlasil. Napriek tomu sa nič nezmenilo, chodil k nej naďalej. Nezostalo mi nič iné, len pohroziť mu rozchodom. Nasledovala srdcervúca scéna: „Ale ja ťa mám rád! Je nám spolu tak dobre! Predsa to nezahodíme kvôli takej drobnosti.“ Vrcholom bola hláška: „Veď mňa milovanie baví aj s tebou!“ Pár týždňov ma potom ustavične utešoval: „Veď ty si na to časom zvykneš.“
Na kus reči
Bolo to hrozné, ale trvalo dosť dlho, než som našla silu vyhodiť ho. Keď som ho asi po dvoch mesiacoch stretla, bežal ku mne a chcel ma pozvať „na kus reči“. Radikálne som ho odmietla. Rozhodne ma neobmäkčila ani veta: „Ilone by to neprekážalo!“ Zrazu zo mňa všetko opadlo. Už s ním nemám nič spoločného.