Zdroj: pexels

Skutočný príbeh našej čitateľky: Za svojou láskou som sa presťahovala do cudziny

redakcia EVITA, pk 15.12.2020, 13:00 Vzťahy
Kristína pracovala na ambasáde, kde nováčikom vysvetľovala, čo v ich divočine - konkrétne v Indonézii čaká. Sama si túto krajinu zamilovala a nielen tú...

S krásnou Slovenskou sme sa stretni v meste Jogjakarta. Kristína sa tam opäť vybrala na dlhodobý pobyt. Indonézštinu ovládala plynulo, mala kopec miestnych kamarátov a na skútri jazdila mrštnejšie ako lokálci. Spolu s ňou som po prvýkrát pila Šťastnú sódu – sódu s kondenzovaným mliekom, jahodovým sirupom a množstvom ľadu. Spolu so sódou som v jej spoločnosti bola šťastná aj ja. Tušila som, že by som presne túto výnimočnú ženu brala za priateľku. Medzitým sa vydala za Indonézana a porodila krásneho syna Williamka, s ktorým žije na Jáve.

Snívala o Afrike, skončila v Ázii
„Pred desiatimi rokmi som bola rozhodnutá vybrať sa do sveta. Škola ukončená, vo vrecku našetrených pár peňazí. Roky som snívala o misii v Afrike, a tak som si myslela, že ma čaká budúcnosť na čiernom kontinente. Ale človek plánuje a stvoriteľ sa na tých plánoch smeje. Sestra mi jedného dňa volala, že videla reportáž o slovenských študentoch v Ázii a že indonézska ambasáda práve prijíma žiadosti o štipendium. Brala som to ako znamenie. Čo sa má stať, nech sa stane. O pár mesiacov som už sedela v lietadle do Jakarty,“ začína svoj príbeh. Každý, kto pristane v Indonézii, je do minúty kompletne mokrý. Vzduch je ťažký, vlhký, zvláštne príjemne sladkavý. Mieša sa v ňom vôňa divokej flóry a jedla, ktoré miestni predavači ponúkajú na každom možnom voľnom mieste. Keď sa nakoniec odhodláte ochutnať lokálne špeciality, prekvapí vás ich nekonečná rôznorodosť. Milovníkovi mäsa ulahodí grilovaná kozľacina či hovädzina na všetky spôsoby, vegetarián má more možností vychutnať si ryžu, rezance, zeleninu či tempeh.
Po pol roku bola Kristína už taká zvyknutá na túto krajinu, že jej pripadalo úplne normálne žiť tam dlhodobo. Vedela jazyk, naučila sa, čo je v očiach Indonézanov slušné a čo nie a miestnych vysmiatych ľudí si zamilovala. Keď jej po roku končilo štipendium, bola rozhodnutá raz sa vrátiť.

Za hlasom srdca
Po ročnom pobyte sa jej podarilo získať zaujímavé miesto priamo na veľvyslanectve, kde zostala celých päť rokov. V podstate jej nič nechýbalo, no pocítila túžbu po zmene. Prišiel čas rozhodnúť sa. „Vedela som, že ak neodídem teraz, ako staršej sa mi bude všetko oveľa ťažšie opúšťať. Ako pracovníčka zastupiteľstva som nemohla odísť na študijnú cestu do Indonézie, a tak som dala výpoveď. Po dlhom čase som si tiež splnila sen a vycestovala som na trojmesačnú misiu do Kene. Po návrate som si len prebalila kufre a letela opäť na Jávu. Nerozmýšľala som vtedy nad ničím, počúvala som vlastné pocity a rozhodovanie je v takom prípade hračka,“ hovorí.

Po návrate do Indonézie si ju našla aj láska. Stará láska nehrdzavie a Kristína je toho dôkazom. „Náš vzťah sa začal pred takmer desiatimi rokmi. Boli sme spolužiaci na univerzite, chodili sme na rovnaké prednášky. Bol to drobný smelý chalan, s dlhými ružovými vlasmi a ja som sa zaľúbila. Nevedela som odolať napriek tomu, že po ukončení štúdia som sa musela chtiac-nechtiac vrátiť domov. Dúfala som, že to zvládneme. Po roku prišiel na trojmesačné prázdniny na Slovensko a spoznal moju rodinu. Ďalší rok som išla na pár týždňov zase ja za ním a plánovali sme, čo ďalej. Ako sa však často stáva, vzťahy na diaľku sú náročné a my sme sa začali pomaly odcudzovať. Po necelých troch rokoch prišiel rozchod. Opäť sme sa stretli až po dlhých štyroch rokoch a odvtedy sme spolu. Asi je to osud,“ opisuje dnes už svojho zákonitého manžela. Získal si ju svojou priateľskou povahou, starostlivosťou a spoľahlivosťou.


Syna videl až po roku
Slovo dalo slovo a o pár mesiacov Kristína zistila, že je tehotná. Tehotenstvo ju milo prekvapilo, lebo podľa lekárky mohla otehotnieť len s ťažkosťami. V prvých mesiacoch jej bolo tak extrémne zle, že sa rozhodla letieť domov a byť radšej v rukách slovenských lekárov. „Domáca strava a rozmaznávanie mojimi najbližšími nakoniec urobili svoje a dieťatko som očakávala v radostnej pohode. Keď v novembri 2013 prišiel na svet náš malý chlapec, od radosti plakala celá slovenská aj indonézska rodina. Nechcela som letieť späť do Indonézie s takým malým tvorčekom cez pol zemegule, a tak sa ocko so synom stretli až po roku. Pre naše dieťa je domovom Indonézia a na Slovensko sa vraciame len prázdninovať.“ Malý William prišiel na svet v Trnave, no svoje druhé dieťa by Kristína už radšej porodila v Indonézii. „Indonézanky majú možnosť voľby. Dostupné sú špičkové kliniky aj pôrodné domy s vyškolenými pôrodnými asistentkami. Ak sa žena rozhodne pre pôrod bez rutinných lekárskych zásahov, je plne rešpektovaná. Prítomnosť členov rodiny na izbe hneď po narodení dieťaťa je viac-menej samozrejmosťou. Rodička nie je pacientkou, ktorá musí za každú cenu pomocou medikamentov a bolestivých chmatov čo najrýchlejšie porodiť, ale žena, ktorá je v prirodzenej a zvládnuteľnej situácii. S takým prístupom sa, bohužiaľ, zatiaľ veľa žien na Slovensku ešte nestretáva,“ opisuje.

Malinký je šikovný
Momentálne rodina býva v malom meste blízko Jogjakarty. Prenajali si dom blízko manželových rodičov, aby u nich mohli byť čo najčastejšie, kvôli vnúčikovi. „Sú to skvelí ľudia a mám šťastie, že som súčasťou práve ich rodiny. Malinký je šikovný, hovorí po slovensky, indonézsky aj po jávansky. Keď s mužom nechceme, aby nám rozumel, hovoríme pred ním po anglicky. Tipujem, že čoskoro zvládne aj tento štvrtý jazyk,“ smeje sa sympatická Slovenka, ktorá svoj čas delí medzi domáce práce a starostlivosť o synčeka. Biela žena v malom mestečku v Indonézii je vždy vítanou atrakciou. Kristínu však, našťastie, väčšina ľudí už pozná a fakt, že s nimi nakupuje zeleninu na trhu či chodí do tých istých obchodov, ich už z miery nevyvádza.


Návrat zatiaľ neplánuje
Občas aj na ňu doľahne nostalgia za rodnou hrudou a zatúži po domove. „Mať prácu, bývanie, zázemie a to všetko blízko rodičov, to by bola krása. To všetko by šlo, len doteraz som neprišla na to, čo by na Slovensku robil môj muž, ktorý je stredoškolským učiteľom indonézskeho jazyka a vedie knižnicu,“ povzdychne si a mne je jasné, že túto akčnú ženu tak skoro na Slovensku neuvidím. „Manželovi sa Slovensko veľmi páčilo, ale ani jeden z nás tam netúžil zostať. Iste, aj dnes mi chýba rodina a priatelia, ale kým je naše dieťa malé, detstvo v klíme rovnajúcej sa celoročnému letu je pre neho predsa len lepšie aj krajšie. Obklopený je nádhernou prírodou a deťmi z rodiny. Žije si tu slobodne. Zatiaľ návrat na Slovensko neplánujeme, ale nikdy nevieme, čo nás zajtra čaká. Do tretích narodenín dieťaťa plánujem byť mamou na plný úväzok. Pomaličky sa rozhliadam po pracovných ponukách, aby som uľavila rodinnému rozpočtu a zároveň šla zase aktívne medzi ľudí. Plánujem tiež splniť sľub daný pred celými vekmi kamarátke a napísať knižku indonézskych rozprávok, ktorú ona potom zilustruje. Držte mi palce,“ lúči sa Kristína a ja viem, že táto životaschopná dáma sa na druhej strane zemegule isto nestratí.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.