Rodičia, súrodenci, bratranci, sesternice... – rodina môjho manžela je veľká, družná a veľmi rada a často sa medzi sebou jej členovia navštevujú. Na tom by nebolo nič zlé, keby nechodili zásadne bez ohlásenia. Manželovi to neprekáža, pretože je na to zvyknutý a pripadá mu to samozrejmé. Ja s tým však mám problém a keď mu poviem, aby si svoju rodinu usmernil a naučil ju, že návšteva by sa mala najskôr vopred dohodnúť, urazí sa, lebo vraj nikdy nikto z ich strany také niečo nevyžadoval.
Ich návštevy vyzerajú tak, že z ničoho nič zazvonia a s úsmevom od ucha k uchu sa hrnú k nám do domu. Sú zjavne presvedčení, že nás neotravujú, práve naopak, urobili nám predsa super prekvapenie, z ktorého by sme sa mali všetci spoločne tešiť. Manžel sa aj teší, mňa vždy ide poraziť.
Víkendový budíček
Prídu totiž aj cez týždeň a vždy sa u nás zdržia minimálne tri hodiny. Návštevy sú väčšinou do neskorých večerných hodín. Než ešte po nich upracem, je polnoc a ráno zavčasu vstávam do práce. Na to však oni vôbec neberú ohľad. Mužovi rodičia už neraz u nás zvonili aj v sobotu o pol deviatej ráno akože s vtipným komentárom, že nás prišli vytiahnuť z postele. Mne to však vtipné vôbec nepripadá, pretože vždy sa teším na víkend, že si konečne dlhšie pospím. Manžel ich však privíta s otvorenou náručou a ja potom poletujem v nočnej košeli a neupravená po byte pred svokrovcami. To vôbec nespĺňa moje predstavy o víkendovej rannej pohode.
Dokonca sa stalo aj také, že sme si s mužom vyrazili na večeru do reštaurácie a jemu zatelefonovala sesternica, kde sme, lebo oni mali cestu okolo, tak sa zastavili. Lenže manžel namiesto toho, aby im povedal, aby prišli inokedy, sa zdvihol, rýchlo zaplatil a leteli sme domov za neohlásenou návštevou.
Už stačilo!
Keď to spravili nedávno na Valentína, tak som už vybuchla: „Buď tvojej rodine oznámiš, aby nám návštevy ohlasovali dopredu, ako sa to bežne v slušnej spoločnosti robí, alebo im to poviem ja, ale neručím, že sa dokážem ovládať.“ Ja som totiž už občas aj nadhodila, prečo sa neohlásili, ale vždy iba mávnu rukou s tým, že sme predsa rodina, tak načo také oficiality. Muž však vie, že to myslím vážne. „Prečo si im to ešte nepovedal?“ spýtala som sa ho uplynulú sobotu, keď k nám opäť napochodovali svokrovci. „Pracujem na tom, len to nie je pre mňa jednoduché. Musím nájsť vhodnú príležitosť aj slová, aby som nikoho neurazil. Maj chvíľu strpenia, ale vyriešim to,“ sľúbil mi. Rozhodla som sa mu veriť, lebo vlastne nič iné mi ani nezostáva, ak chceme mať povestný pokoj v rodine.
