woman question
Zdroj: shutterstock.com

Ženy, naozaj potrebujeme byť tak veľmi emancipované?

Tento článok nemá spochybňovať samostatnosť a odvahu. Ani nás nemá odhovárať od plnenia snov, ktoré ako ženy máme. Je len malou úvahou o tom, či to už dnes náhodou trochu nepreháňame...

Nápad na tento „rozbor“ prišiel nedávno pri večernom posedení pri vínku so susedmi. Sedeli sme tam tri generácie, taká fajn partička. Spýtala som sa Gaba, sympatického štyridsiatnika a večného hipisáka, akú ženu si k sebe predstavuje (my zadaní sa vždy snažíme dať slobodného s niekým dokopy) a on mi povedal prekvapivú vec. „Takú, čo bude chcieť rodiť deti,“ znela jeho odpoveď. Tak som sa nad tým hlbšie zamyslela. Naozaj žijeme vo svete, v ktorom sa naháňame za kariérou, odmietame pomoc a predstava priznania, že niektoré chlapské veci jednoducho nezvládneme, je horšia ako noc dobrovoľne strávená v tmavom lese? Lebo aj tam by sme sa možno spočiatku tvárili hrdinsky, a pritom šaleli od strachu podporeného hororovými filmami, knihami, príbehmi... Lenže keď to zvládajú chlapi, mali by sme aj my. Samy. Lebo si myslíme, že musíme. Musíme však naozaj?

Prirodzene ženské
Otvorene priznávam (a vôbec sa za to nehanbím), že dom, kde bývame teraz, by som si sama nekúpila, ani keby čo bolo. Odhliadnuc od toho, že by som naň nemala peniaze, ale predovšetkým nervy. Každý rok nám predsa treba píliť drevo do kozuba, potom ho ešte aj nakálať na menšie kusy, poukladať do sušiarne a nakoniec ometať od pavúkov a všelijakej hávede, ktorá sa do nej nasťahuje. A to, prirodzene, nerobím ja. Rovnako ako neopravujem umývačku, nečistím odpad, keď sa upchá, ani neleziem na strechu, keď treba niečo opraviť, nebetónujem, neskladám nábytok (aj keď občas sa tvárim, že pomáham) a tak ďalej. Zdá sa mi to prirodzené. Rovnako ako sa mi zdá prirodzené, že dám svojmu mužovi večeru na tanier skôr ako sebe, aj večeru bez problémov navarím, aj občas upečiem koláč. Väčšinou v nedeľu. Lebo tak nejako to mám v sebe zakorenené, tak sa mi to páči. Tak som to teda tam pri vínku susedom povedala, že takto to má podľa mňa byť, a Dáška, šesťdesiatnička, ktorej štyridsaťročné výročie svadby s manželom Vladkom sme pred pár mesiacmi aj susedsky oslávili, mi pritakala. „Veď aj ja vždy nakladám Vladovi prvému, inak si to neviem ani predstaviť.“

Je nám to treba?
Tak si jednoducho položme otázku, či nám to stojí za to. Chcieť sa za každú cenu rovnať mužom, aj v tých sférach, ktoré ženám jednoducho nepristanú. Môj obľúbený Robert de Niro povedal: „Myslím si, že ženy sú hlúpe, keď predstierajú, že sú rovné mužom. V skutočnosti boli vždy lepšie.“ Má pravdu, podľa mňa. Lebo vždy sme boli v niečom lepšie. Odpradávna sme vedeli viesť domácnosť, vychovávať deti, byť dobrými hostiteľkami, gazdinkami a ešte sa aj pekne usmievať... Teraz to vieme tiež, máme to v sebe od prírody, len sa tomu akosi vyhýbame. Teraz sa pretekáme s mužským pokolením v práci, v šoférovaní, vo financiách, v obľúbenosti a čo ja viem v čom ešte, len aby sme svetu dokázali, že nie sme horšie. Nič nie je zlé na tom, že vieme dobre šoférovať. Ani na tom, že máme vlastný názor, sme sčítané, pracovité, šikovné a plníme si sny, pokojne aj samy, ak máme možnosti. Ani na tom, že sme v politike, na čele štátov, že sme dobré právničky, chemičky a matematičky, astronautky či podnikateľky... Skôr ide o to, že robíme aj to, čo nemusíme. Že sa snažíme byť všetkým v jednej osobe, bez pomoci, s túžbou po uznaní, ktoré nás síce na chvíľu zahreje pri srdci, ale skutočné šťastie nám ani tak neprinesie. Často totiž už nie sme len ženami starajúcimi sa o domácnosť, ale aj lovkyňami potravy a staviteľkami domov. Logicky teda vkladáme energiu do viacerých vecí, z ktorých ani jedna sa nedá robiť na sto percent. Prečo teda považujeme patriarchát za niečo obmedzujúce, prečo si prirodzene nerozdelíme úlohy tak, ako to robili naši rodičia, ich rodičia a desiatky generácií predtým? Čoho sa tak bojíme? Odpoveď: dnešnej doby. Lebo nás núti myslieť si, že ak nie sme tvrdé ako skaly, sme bezcennými kamienkami. A čoho sa potom boja muži? Odpoveď: silných žien. Nie tých s odvahou, múdrosťou, názormi a cieľmi. Ale tých, ktoré im nechcú dovoliť postarať sa o nich.


Džentlmeni, do toho!
ÁNO! Nech žijú, nech ich je veľa, nech si plnia svoje poslanie, nech prinášajú pomoc a uľahčujú naše životy. Lebo im to niekedy ide od ruky, akosi ľahšie, či už si to chceme priznať, alebo nie. Napríklad minule som si nechala natankovať od pracovníka pumpy, ktorý sa milo ponúkol. Nikdy predtým som to nespravila, zdalo sa mi to zvláštne, veď si viem natankovať aj sama... Potom som si povedala, vonku dosť fúka a je to také milé – vy si môžete zatiaľ kúpiť kávu či časopis a už len pri pokladnici zaplatíte. Možno sa aj na čerpacích staniciach vracajú k akémusi džentlmenstvu – všimla som si totiž, že väčšinou sa títo páni pýtajú žien. Možno preto, aby nám jemné rúčky nepáchli po benzíne alebo aby sme v škaredom počasí mohli počkať vnútri. A je to celkom fajn. To džentlmenstvo. Keď vám chlap otvorí dvere, pustí vás prvú z výťahu, odnesie tašku... A keď vám muž doma navŕta poličku, opraví práčku, zaplatí večeru (ešte lepšie dovolenku) alebo vám vezme auto do umyvárky a ešte ho aj povysáva, vyleští a vytepuje. Nehovorte mi, že vás to baví a že si to radšej urobíte sama. Nebudem vám veriť. Radšej si všetky položme otázku, čo je na tom vlastne zlé, občas sa hrať na princeznú? Lebo to napríklad môžeme iba my...

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.