Keď som začínala žiť virtuálnym životom, mala som asi trinásť rokov. Von som skoro nikam nechodila a celé dni som bola zatvorená doma pri počítači. Bola to pre mňa nová skúsenosť, ktorá ma lapila do svojich sietí. Chodievala som na nemenovanú stránku, kde sa schádzali ľudia rovnakého veku a tárali spolu. Poznala som tam kopu „kamarátov“ a „kamarátok“, ktorých som v reálnom svete nikdy nemala. Medzi inými aj chlapca, ktorý mal prezývku Nomad609, a v skutočnosti sa údajne volal Marek. S Markom sme boli veľmi dobrí kamaráti, rozumeli sme si. Každodenné zážitky z reálneho života sme zdieľali spolu. O všetkom sme si písali a ja som bola veľmi šťastná, že existuje niekto, koho som začala skutočne zaujímať. Postupne sme sa spoznávali a hovorili sme si úplne všetko o svojich problémoch, o minulosti, o tom, čo by sme chceli zažiť. Začínal sa mi veľmi páčiť, správal sa ku mne nezvyčajne milo. Vždy sme sa dohovárali na ďalšom dni a na tom, kedy budeme online a „stretneme sa“, nemohla som sa tej chvíle dočkať. V tom čase mal už predo mnou niekoľko virtuálnych vzťahov, ale nikdy sa s tými kočkami nevidel, vždy sa na niečo vyhovoril. Ja som však verila, že príde práve za mnou, že medzi nami je to skrátka iné.
Búšilo mi srdce
Začínala som k nemu cítiť niečo viac než len priateľstvo. Je to zvláštne, pretože v reálnom živote som ho nikdy nevidela. Posielal mi vždy len fotky, ale nakoniec sa aj tak ukázali ako falošné. Napriek tomu som mu stále verila, a keď poslal zase inú fotku, myslela som si, že je to skutočne on. Nakoniec som od neho už ani nijaké fotky nechcela. Bola som rada, že je tam so mnou, a to mi stačilo, nech by vyzeral akokoľvek a mal ktoviekoľko rokov. Po nejakom čase sme si teda povedali, že spolu chodíme, ak sa to tak dá nazvať, a trvalo to asi dva roky. Boli sme „spolu“ celkom šťastní, nemali sme nejaké extra veľké problémy, proste sme sa „milovali“. A celé dva roky to bolo stále rovnaké: prišla som zo školy, hneď som zapla počítač, aby som sa mohla pripojiť a písať si s ním. Večer sme spolu četovali dlho do noci. Oslavovali sme spolu sviatky ako každý iný pár. Vianoce, Silvestra, Valentína… Na Silvestra sme spolu boli celú noc na počítači a písali si, čo práve robíme. Nechcela som nikam veľmi chodiť, pretože by mi bol chýbal a nemohla by som si s ním písať, a tak som nechodila ani von, ani na návštevy k babke a dedkovi. Chudáci rodičia už nevedeli, čo so mnou robiť.
Jednoducho som bola stále online, a keď na chvíľu odišiel, tak sme si písali aspoň cez telefón, boli sme od seba dvadsaťštyri hodín závislí. Čakávala som naňho pokojne aj do druhej v noci, aj keď som vstávala do školy, len aby som sa ubezpečila, že je v poriadku a nič sa mu nestalo. Bála som sa o neho, pretože mával stavy, keď písal, že to všetko ukončí, že to nezvláda. Hovoril mi, že berie antidepresíva, že išiel kedysi s priateľkou v aute, mali haváriu a že ona zomrela.
Ani som nespávala
Písavala som mu, aby za mnou prišiel, že to spolu nejako vyriešime, ale vždy sa vyhovoril, že musí odcestovať. Raz do Ameriky, potom do Paríža. Za mnou neprišiel nikdy. Pritom mi písal, že by ma tiež chcel vidieť, konečne ma objať, pobozkať, zaspávať vedľa mňa. Aké by to asi bolo? Po nejakom čase sa mi dostalo do uší, že si píše aj s inými dievčatami, a ja som začala poriadne žiarliť. A tak som sa s tými dievčatami nenápadne zoznamovala a snažila sa z nich niečo vytiahnuť. Potom to všetko začalo ísť z kopca. Písal zriedkavejšie a stále sme sa kvôli iným dievčatám hádali a rozchádzali. A ja som chcela byť tá, s ktorou bude aj v reálnom svete. On ma však začal ignorovať, neodpisoval mi na správy. Na druhý deň sa mi však zase začal ospravedlňovať a zaliečať sa, ale potom zase nič. No, mala som v tom dosť veľký chaos.
Sotva sme sa rozišli, celú noc som preplakala. Ráno som vstávala do školy s kruhmi pod očami. Okolie si ma všímalo, vedeli, o čo ide, ale nekomentovali to, pretože ja som v tom čase mala svoju pravdu a nikoho som nepočúvala. Jeden kamarát mi stále hovoril, aby som sa netvárila tak smutne. Nikdy som nemala núdzu o chlapcov, že by som si to potrebovala kompenzovať internetom, ale ja som jednoducho nenaďabila na nikoho, kto by mi za to stál. Vždy mi stačila jedna správa v štýle ľúbim ťa, vráť sa a ja som bola schopná skákať po plafón.
Nebola som jediná
Mal ma úplne omotanú okolo prsta. Len čo som zbadala, že je online, ale nie so mnou, rozplakala som sa. Nemyslite si však, že som neskúšala žiť normálne, ale po skúsenosti s internetom mi to jednoducho nešlo. Keď som si s niekým začala a necítila som pri ňom to, čo pri Markovi, musela som to ukončiť, pretože byť s niekým len preto, aby som niekoho mala, sa mi zdalo sebecké. Moja jediná kamarátka mi pomáhala od virtuálneho Marka sa odpútať, stále mi hovorila, aby som sa išla niekam zabaviť, a ja som aj šla, ale bola som zamĺknutá a chcela som ísť domov k počítaču. Čo keby náhodou napísal? Keď som začala chodiť na strednú školu, stále ten čudný vzťah vo mne trval. Našťastie sme tam však mali školského psychológa. Veľmi dobre sa mi o mojom probléme nehovorilo, ale vedela som, že mi môže pomôcť. Na tej škole som spoznala aj jednu kamarátku, ktorá ma začala ťahať po diskotékach, a začínala som popri nej žiť normálne. V lete sme stále chodievali niekam tancovať a z virtuálneho vzťahu mi pomáhal dostávať sa aj alkohol. Nie však dlho. Tá online „láska“ vo mne bola stále, aj keď už nie tak intenzívne. Prestala som riešiť lásku ako takú a nikoho som nechcela.
Už žijem!
Kamarátka a psychológ mi však pomohli vymaniť sa z toho, hoci všetkou bolesťou a trápením z „rozchodu“ som musela prejsť sama. S Markom sme potom boli len kamaráti. Mne to síce veľmi nešlo, ale on mal zase iný vzťah a tým, ako som začínala dávať prednosť realite, dostala som sa na hranicu medzi svetom reálnym a virtuálnym. A keď to Marek pocítil, napísal, že cíti, ako ma stráca, a že dúfa, že mi môže kedykoľvek napísať, tak ako ja môžem napísať jemu. Trvalo to štyri až päť rokov. A či to po toľkých rokoch chcem naozaj skončiť a raz a navždy konverzáciu s Markom ukončiť? Napísala som mu len, že chcem začať žiť, a tým sa pre mňa celá kapitola internetu skončila. Áno, občas sme si napísali. Viem, že zo svojho srdca ho len tak nedostanem, viem, že sa to stalo a čo to vo mne zanechalo.
A teraz? Konečne sa na mňa usmialo šťastie. Mám fungujúci vzťah so skutočným človekom z mäsa a kostí, ktorý mi pomohol odsunúť pána (Ne)známeho na slepú koľaj.