shutterstock
StoryEditor

Život je krásny. Dajte si pozor, aby ste ho žili naplno a neľutovali tieto veci

08.11.2019, 12:00
Vzťahy
Lebo nech to prepočítame z ktorejkoľvek strany, život je len jeden. A práve preto by sme mali žiť pekne. Naplno. Bez otáznikov v hlave a s čistým svedomím. Aby sme boli šťastné. Aby sme neľutovali...

... že sme neodišli zo vzťahu, ktorý nikam neviedol
Smutné je, že takých vzťahov je veľa. Tých, ktoré už dávno stratili zmysel aj tú najtajnejšiu pointu. To len my sme v nich schopné zotrvávať, aby sme neboli samy. Aby sa na nás niekto nehneval alebo nás neodsudzoval, aby sme sa netrápili tým, že sme niekomu ublížili. Poznám ženu, ktorá to už neuveriteľných sedem rokov ťahá so ženatým chlapom. Sedem! Mala 28, keď sa zoznámili, a do dnešného dňa čaká, kedy splní to, čo sľúbil. Že odíde od ženy, kúpia si svoj byt a založia novú rodinu. Ten chlapík má dobrú manželku, veľký barák a deti v pubertálnom veku. A ona to stále nechápe. Teda, už jej je jasné, že je iba milenkou, že ho nemôže vziať medzi svojich priateľov ani ho predstaviť rodičom. Zvykla si na to, že nechodia na dovolenky ani do reštaurávzťcií v ich meste. Už to dávno nie je o láske. Je to zvyk žiť práve takto. A potom ešte poznám kopu žien, ktoré žijú v nešťastných manželstvách. Kvôli deťom, strachu, ľútosti, stratenej hrdosti a čo ja viem čoho ešte, iba preto, lebo sa to tak má. Lebo to všetci očakávajú. Čo na tom, že im ubúdajú roky, ktoré by mohli tráviť šťastne. Hlavne, že všetci ostatní sú spokojní. A nemali by sme náhodou začať od seba? Byť samy spokojné?

... že sme neodišli zo vzťahu, ktorý nikam neviedol
Smutné je, že takých vzťahov je veľa. Tých, ktoré už dávno stratili zmysel aj tú najtajnejšiu pointu. To len my sme v nich schopné zotrvávať, aby sme neboli samy. Aby sa na nás niekto nehneval alebo nás neodsudzoval, aby sme sa netrápili tým, že sme niekomu ublížili. Poznám ženu, ktorá to už neuveriteľných sedem rokov ťahá so ženatým chlapom. Sedem! Mala 28, keď sa zoznámili, a do dnešného dňa čaká, kedy splní to, čo sľúbil. Že odíde od ženy, kúpia si svoj byt a založia novú rodinu. Ten chlapík má dobrú manželku, veľký barák a deti v pubertálnom veku. A ona to stále nechápe. Teda, už jej je jasné, že je iba milenkou, že ho nemôže vziať medzi svojich priateľov ani ho predstaviť rodičom. Zvykla si na to, že nechodia na dovolenky ani do reštaurácií v ich meste. Už to dávno nie je o láske. Je to zvyk žiť práve takto. A potom ešte poznám kopu žien, ktoré žijú v nešťastných manželstvách. Kvôli deťom, strachu, ľútosti, stratenej hrdosti a čo ja viem čoho ešte, iba preto, lebo sa to tak má. Lebo to všetci očakávajú. Čo na tom, že im ubúdajú roky, ktoré by mohli tráviť šťastne. Hlavne, že všetci ostatní sú spokojní. A nemali by sme náhodou začať od seba? Byť samy spokojné?

... že sme (včas) nemali deti
V prvom rade je dôležité nastavenie. Lebo jasné, každá sme iná. Každá sa k veciam staviame inak. A ak sa niekto rozhodne, že deti mať nechce, je to vec, do ktorej je každého veď viete čo... No ak chceme byť raz mamou, mali by sme vedieť, že na to nebudeme celkom pripravené nikdy a márne čakáme na osvietenie. Nepríde. Rozhodnúť sa musíme samy. Položiť si otázku, či to stojí za to odkladať... Lebo sme tú prácu snov našli. Tešíme sa do nej, na nové výzvy, vstávame bez budíka, s radosťou a vnútorne nás napĺňa viac ako čokoľvek iné na svete. To, že sa končí víkend, nie je pre nás taká katastrofa ako pre všetkých, ktorí sa okolo nás sťažujú, že je fakt krátky a o dovolenke nesnívame až tak veľmi ako oni. Vo voľnom čase kontrolujeme pracovné maily. Lebo nás to baví. Lebo tým žijeme. Neprekážajú nám nadčasy ani premárnené akcie s priateľmi, na ktoré sme si alibisticky nenašli čas. Budujeme kariéru. Lebo je to moderné. To, po čom najviac túžime, je uznanie. Lebo veď makáme. Deti, ako inak, odkladáme. A všetky otázky, narážky a pripomienky tiež. Aj tie od rodičov, starších sestier, skúsenejších kamarátok a dokonca i tie od partnera, ktorý by už naozaj chcel... A potom zrazu môže prísť moment, keď toho budeme mať dosť. Konečne zatúžime po živote, ktorý sa netočí okolo pracovných stretnutí a porád, tabuliek na rok 2048 a prebdených nocí v budove, kde okrem vrátnika už nik neostal a kde už je dávno zhasnuté. Položme si preto tú otázku už teraz a odpovedzme si – pravdivo. Aby sme nepremárnili šance, aby sme mali energiu, aby sme strávili s deťmi čo najviac času.

... že sme nepovedali svoj názor
Lebo to nie je dobre. Nehovoriť ich. Prikyvovať, keď vieme, že pravda je niekde úplne inde, alebo keď si to len myslíme. Ale nepovieme. Zo strachu. Potom to v nás vrie, niekde v podvedomí nás to zožiera, pekne zakorenené a nechce to zmiznúť. Lebo sme si možno niekoho nezastali, aj keď sme mali, alebo nás niekto urazil, dal nám slovnú facku a my sme sa zmohli len na tichý súhlas, aby sme zabránili hádke, zlým vzťahom a komplikáciám. Lebo sa nám to zdá jednoduchšie. Alebo sme si nechali šliapať po vlastnom sebavedomí, po vlastnej hodnote, po vlastných prioritách. Lebo sme sa báli vysloviť myšlienky nahlas. Aby sa niekto neurazil, aby sme nešli proti väčšine. A to, že ideme proti sebe, už má byť v poriadku?

... že sme si to s niekým nevysvetlili
Každý ich máme. Alebo aspoň jeden. Vzťahy, ktoré stroskotali na nevypovedaných veciach, často zbytočných, alebo aj vážnych, ktoré však majú riešenie. Alebo sa minimálne tie vzťahy naštrbili. Nechceme tie riešenia hľadať kvôli hrdosti, kvôli strachu z odmietnutia, kvôli hanbe alebo len tak z princípu, lebo veď prečo by sme mali spraviť prvý krok práve my? Prečo by sme mali odpúšťať, keď nás niekto zranil? Moja známa sa už roky nebaví s vlastnou mamou. Kvôli jednému večeru, ktorý nedopadol práve najlepšie, kvôli tomu, že jej mama vlastne chcela dobre, keď jej vravela, že ten chlap, s ktorým žije vo svojom byte, ju raz zničí, pripraví o všetko, aj o strechu nad hlavou...

Mama mala pravdu, ale vtedy o tom tá moja známa nechcela ani počuť, pripustiť si, že naozaj nie je s jej priateľom všetko v poriadku, keď jej miznú peniaze, keď je stále doma sama a on sa fláka po nociach. Kričala na tú svoju mamu s dobrými úmyslami, že jej nechce dopriať lásku, že nechce, aby bola šťastná... A pri tej hádke padli slová, ktoré žiadna mama počuť nechce a ktoré nakoniec mrzia každé dieťa. Dodnes sa nerozprávajú, napriek tomu, že tá moja známa už s tým „skvelým“ chlapíkom skončila, lebo hrozilo, že naozaj príde o svoj byt aj o všetky nervy. Viem, že ju to štve. Že by chcela prísť a povedať: „Mami, mrzí ma to.“ No vraj to nedokáže, lebo sa bojí odmietnutia.

... že sme si nesplnili sny
Veľmi sa mi páči výrok známeho čínskeho učiteľa Konfucia: „Ten, kto kradne naše sny, ten nás zabíja.“ A úplná irónia je, keď sme tým zlodejom my samy. Keď tie sny potláčame, lebo sa ich bojíme plniť. Keď nám zahmlievajú myseľ, pretože nedajú pokoj, keď naše myšlienky na danú vec spôsobujú ten neznámy úsmev na našej inak strhanej a unudenej tvári... a my napriek tomu nekonáme. Neprihlásime sa na kurz francúzštiny, varenia, nechtového dizajnu, ani sa nevydáme s ruksakom na cesty po Európe, ani si nekúpime chatu v horách, nepristavíme dielňu, aby sme tam vyrezávali sochy z dreva, alebo sa nenaučíme hrať na klavíri, gitare, zobcovej flaute... Aj keď by sme veľmi chceli. Hoci o tom snívame fakt že veľmi a už len predstava, že sa to podarí, nás robí šťastnými. Niekedy stačí málo, niekedy treba trochu viac – úsilia, peňazí, obety, skromnosti, pokory... No nestojí to za ten výsledok? Len si to predstavte! A potom si povedzte, že je to vo vašich rukách...

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/vztahy, menuAlias = vztahy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
23. apríl 2024 14:49