Nápad na tento článok mi skrsol pri čítaní internetovej diskusie v jednej z facebookových skupín. Manželka otca päťročného dievčatka z prvého manželstva sa sťažovala na jeho biologickú matku, že dcére nedáva zdravé jedlo. Že s ňou chodí na pizzu, že nemá problém so sladkosťami, dokonca ani s hranolčekmi z rýchleho občerstvenia. Malá býva dosť často chorá, čo ona, jej „macocha“, pripisovala práve zlej životospráve a bola rozhorčená, lebo napriek tomu, že mamu dievčatka niekoľkokrát dôrazne upozornila, že jej treba dávať viac zeleniny a ovocia, ona tak neurobila. A teda, že ona sa na to nemôže dívať, a čo robiť? Rady dostávala rôzne, no väčšina z nich znela – nie si jej mama. Môžeš na ňu vplývať u seba doma, keď dcérka trávi čas s vami, ale nemáš právo meniť jej mamu, hoci to myslíš dobre.
Inak je to na zbláznenie.
Tak som sa teda poobzerala okolo seba, oslovovala som rôzne zmiešané rodiny a zisťovala som, ako intenzívne si hovoria do výchovy detí, ktoré do vzťahu prišli spolu s nimi. A modelov je niekoľko.
1. Všetko platí pre všetkých
Asi najideálnejší stav. Aj u mamy, aj u otca sú rovnaké pravidlá, mama s otcom komunikujú, vedia o sebe aj o dieťati, priority sú nastavené rovnako. Noví partneri rodičov sú viac kamaráti ako rodičia, ale nikdy nejdú proti nim.
„Pamätám sa, že moja malá chodila od svojho otca s nalakovanými nechtami,“ spomína Dominika, „strašne ma to hnevalo, mala tri roky a jeho žena nevedela pochopiť, čo je na tom zlé. Mne sa to nepáčilo, zdalo sa mi to nevhodné a keď to robila aj napriek tomu, že som ju výslovne poprosila, aby to nerobila, sadla som si s bývalým a vysvetlila mu, že JA som mama a JA určujem pravidlá v tomto smere... Potom sa to zmenilo, keď mala dcéra jedenásť a bola posadnutá druhou dierkou v uchu, držala so mnou a nedovolila jej to.“ Nevlastná mama a nevlastný otec by mali byť vlastne len ďalšími dospelými, ktorí sa o dieťa starajú. So všetkou svojou láskou. Psychológovia sa zhodujú v názore, že deti by mali cítiť, že sú súčasťou rodiny. Aj od nich.
2. Ja som lepšia ako tvoja mama
Niektoré ženy vstupujú do vzťahu s mužom, ktorý už má deti, s nadšením, ktoré tomu stavu neprináleží. Zo samej lásky k mužovi sa chcú zmocniť aj sŕdc jeho detí, zabúdajúc, že tie deti majú mamu, ktorú ľúbia a s ktorou žijú svoj život. A najjednoduchšia cesta je – dovoliť to, čo je zakázané, kupovať to, čo nie je vhodné pre konkrétny vek, hovoriť o veciach, ktoré nie sú vhodné.
„Moja dcéra pozerala s priateľkou môjho exmuža filmy, ktoré vôbec neboli pre ňu... Kupovala jej topánky na opätku, aj keď ledva na nich stála... Vždy, keď sa s ňou pred našou bytovkou lúčila, objímala ju, bozkávala a kričala za ňou, že o dva týždne si to zase riadne užijú, že vymyslí super plán,“ spomína Kristína, „bolo to také celé nasilu, celkom ma potešilo, keď sa nakoniec rozišli.“
Keď už spomíname tie rozchody – v Amerike skončí polovica prvých manželstiev a 38 % druhých. Tie druhé možno aj preto, že „macochy“ prekročia svoje hranice, kritizujú bývalé ženy svojich partnerov vo výchove, čo sa mnohým mužom nepáči. Ako matky si totiž veľká väčšina rozvedených otcov svoje expartnerky váži.
3. Moje sú moje, tvoje sú tvoje
Funkčné, praktické, hlavne v prípade, že komunikácia na niektorej strane viazne. Keď deti nie sú vo veku, keď by si veľmi rozumeli, keď si veľmi nesadnú a nechcú sa stretávať, netreba to siliť a hrať sa na veľkú rodinu.
„Ja som mala škôlkarov, môj Martin mal deviataka a ôsmaka. Bolo jasné, že sa im pár minút povenujú, ale Fíha Tralala spolu pozerať nebudú...“ hovorí Janka. „Tak Martin urobil múdru vec a nevzdal sa ich spoločných výletov na hory – radi liezli po skalách. Aj v lete, aj v zime, cez víkendy. Bola som za, keď sa potom vrátili domov, chalani nemali pocit, že ich moje deti otravujú, tých pár hodín s nimi radostne vydržali.“
V rodinách, kde sú deti z predošlých vzťahov, sa často držia aj oddelené kasy. Alimenty sú rôzne, potreby detí sú rôzne, a ak sa partneri nevedia dohodnúť, ako by sa to malo platiť zo spoločnej kasy, pristúpia k tomu, že spoločne si platia len domácnosť, ale deti si financujú každý svoje.
„My sme na tom zhoreli,“ spomína Karolína. „Môj bývalý nemal vysoký príjem, alimenty boli nízke, nemohla som si dovoliť kúpiť deťom to, čo môj priateľ svojim. Bolo to zreteľné najmä pod stromčekom, cítila som sa veľmi trápne, ako tam moje deti sedeli nad svojím balíčkom a jeho deti ich mali ešte desať nerozbalených... Nevedeli sme sa zladiť. On nemal potrebu naskočiť kvôli nám na nižší štandard, to som chápala, ale ja som sa nedokázala dotiahnuť na ten jeho. On nikdy nenavrhol, že by sme mohli spoločne hospodáriť aj pri deťoch a ja som nemala odvahu, predsa, viac peňazí mal on. Tak sme to časom zabalili.“
4. Buďme všetci kamaráti
Mám jednu známu, ktorá núti svojho bývalého a bývalú svojho súčasného, aby kvôli deťom trávili spoločne Štedrý večer. Aj to robia, neviem, ako sa pri tom cítia, ale nedokážu povedať nie. Pritom je to zbytočné. Je skvelé, keď majú deti všetkých rodičov – vlastných aj nevlastných – na prvom svätom prijímaní alebo na stužkovej, na svadbe a podobne. Ale spoločné dovolenky, výlety alebo sviatky, to naozaj nemusí byť výhra.
„Je to také zvláštne, ale keď môj otec zomrel, jeho prvá žena a moja mama sa skamarátili a chodili spolu na masáže, do wellnessu, do sauny. Nikdy som to kamarátstvo nepochopila, možno mali potrebu byť v blízkosti niekoho, kto ho poznal tak dobre ako ony, ale pripadalo mi to veľmi divné,“ hovorí na margo tohto fenoménu Alexandra.
Keď už nič, aspoň sa rešpektujeme
Diana, 34 rokov
„Budú to 4 roky, čo spolu bývame. Začiatky boli veľmi ťažké, ja mám 14-ročného syna z predošlého manželstva, môj priateľ 19-ročnú dcéru, bol to vek sám osebe veľmi náročný. Môj syn nemá veľmi dobrý vzťah s vlastným otcom, ešte keď sme bývali v Košiciach a navštevovali sa pravidelne, vracal sa od neho so slzami v očiach, stále sa pýtal, prečo je oco taký, aký je... Mohla som sa snažiť, koľko som chcela, nezmenila som to. Priateľ má zas dcéru, ktorá vie, ako na neho, vie, že má nad ním moc, a aj ju vie využiť, tam treba byť v strehu :-). Jeho dcéra žije s nami, tak sme sa po čase rozhodli, že si vytvoríme vlastný domov, len pre nás štyroch, presťahovali sme sa k Púchovu. Snažili sme sa zaviesť pravidlá spoločné pre všetkých, ale nedarilo sa, priateľova dcéra bola priveľmi ovplyvnená svojou matkou, ktorá ju proti mne huckala a robila všetko napriek. Odmietala všetky moje pokusy o zblíženie. To sme sa už medzi sebou s partnerom hádali pravidelne, takže aby sme to všetko zvládli, povedala som dosť. Tvoja dcéra, tvoje pravidlá, môj syn, moje pravidlá, spoločne sa rozhodujeme len o veciach, ktoré sa týkajú našej domácnosti, delíme sa aj o peniaze, to nie je problém. Žijeme pod jednou strechou, my s jeho dcérou sa rešpektujeme, hoci ona si drží odstup, môj syn s priateľom sa majú veľmi radi a som rada, že sa aktívne podieľa na jeho výchove...“
Môj manžel je pre moje deti požehnaním
Lenka, 39 rokov
„S otcami mojich detí je to komplikované. S prvým manželom sa vôbec nestretávame, nekomunikujeme spolu. On o deti dokonca vôbec nemá záujem. Tu musel jeho úlohu môj muž zastúpiť v plnom rozsahu. S druhým manželom boli predtým kamaráti. Po našom rozchode nastala medzi nimi tichá vojna, ale napriek tomu spolu ohľadne nášho syna komunikovali a všetky problémy sme riešili spoločne v trojici. Teraz sa dokonca dosť často stretneme, jeden druhému pomôžu... Iste, máme rozdielne názory vo výchove, snažíme sa ich riešiť kompromisom. Manžel je ten prísnejší, ja tá, čo všetko rieši dohovorom. Aj keď sa občas stane, že sa preto pohádame, zakaždým to urovnáme vďaka nášmu vzťahu. Čo sa týka finančnej stránky, nikdy nerobil medzi deťmi rozdiely. Všetky financie idú do spoločnej kasy, od otcov výživné nevidíme. Nikdy mi nevyčítal, že som použila peniaze na svoje deti. Vždy to bolo tak, že keď niečo decká potrebovali, nemal problém ísť s nimi a kúpiť im to. Dokonca aj ich rozmary, ak to finančná situácia dovolila. Jediný rozdiel vidím v tom, že oveľa viac starostlivosti venuje našej spoločnej dcérke, ale to je aj vekom. Všetci sú už veľkí, v puberte, ona má 5 rokov. Manžel má dve zamestnania, aby uživil takú veľkú rodinu, a deti ho volajú krstným menom, aj keď pred kamarátmi o ňom hovoria ako o otcovi.“
Keď manželova dcéra porodila, plakala som od šťastia, akoby to bolo moje vlastné vnúča
Monika, 50 rokov
„Od samého začiatku bolo jasné, že pre môjho muža je jeho dcéra z prvého manželstva veľmi dôležitá. Nikdy som s tým nemala problém, skôr naopak. Podľa toho, ako sa k nej správal, sa dalo vytušiť, aký raz bude k našim deťom. Keď sme sa vzali, mala jeho dcéra šesť rokov. Ja som nemala vlastné skúsenosti s výchovou detí a vždy som sa snažila rešpektovať, že on je jej otec a ja som až na ďalšom mieste, do výchovy som mu nehovorila. Ani vlastne nebolo treba, lebo mi bol sympatický jeho láskavý prístup. Bolo to milé a tiché dievčatko, s ktorým neboli žiadne problémy, ak nerátam, že odmietala jesť všetko, okolo čoho išlo mlieko a maslo :-). Menší zádrh prišiel v puberte, ale to prehrmelo a odvtedy je všetko perfektné.
Nikdy som nenútila môjho muža, aby náklady na svoju dcéru hradil výlučne zo svojich peňazí, vždy sme mali spoločnú kasu a ani by mi nenapadlo vyčítať mu, ak jej niečo kúpil. Úžasne ju prijali aj moji rodičia a dostávala od nich vianočné i narodeninové darčeky. S jej matkou som nemala potrebu bojovať alebo si niečo vyjasňovať. Vôbec sme neboli v kontakte. Nebolo treba, všetko si vyriešili ako rodičia vždy medzi sebou.
Hoci na začiatku som mala trochu obavy a dodnes si pamätám, ako sa mi triasli kolená, keď sme sa mali prvýkrát stretnúť, som veľmi vďačná za to, že patrí do môjho života. Našťastie, nikdy som nepodľahla túžbe hrať sa na jej matku alebo bojovať s ňou o priazeň jej otca, čo by bola najväčšia chyba. Dnes je to skvelá dospelá žena a má vlastnú rodinu. Pre jej krásneho synčeka som babka-macocha a verte, že keď mi ho päťdňového dala do náručia, slzy mi tiekli po lícach, akoby to bolo moje biologické vnúča. Ale to vlastne nie je vôbec dôležité, lebo my sme rodina :-).
On je prísny, ja môžem byť tá mäkšia
Alexandra, 23 rokov
„Tak u nás je to celkovo také domotané, keďže priateľ je moslim (z otcovej strany), s jeho bývalou manželkou sa dvakrát zobrali, dvakrát rozviedli... Ona žije s deťmi v Taliansku, my žijeme na Slovensku, no priateľ má svoje pracovné veci v Libanone, takže žijeme dosť zvláštny život. Napriek tomu, že je moslim len z tatkovej strany, tá vášnivosť a temperament tam je a dosť na vysokej úrovni. Ja som sa s jeho ex videla asi dvakrát v živote, ale sme v telefonickom kontakte – vlastne kvôli nemu a jeho temperamentu, on keď si postaví hlavu, tak s ním nikto nepohne, a ona vie, že na mňa dá, tak jeho prehnané veci rieši cezo mňa. Čo sa týka detí, chlapec má 2 roky a malá má 9 rokov. Náš vzťah je najmä kamarátsky, deti majú prirodzene rešpekt vybudovaný, keďže priateľ je sekera, ale pýta si názor aj odo mňa, lebo vie, že sa mi nepáči, že často sa správa ako vo vojnovej zóne... Teším sa, že deti sa na mňa tešia, že ma neodmietajú, pri priateľovej prísnosti môžem byť tou mäkšou. Finančne to je na ňom, aj sa hnevá, keď im ja niečo kúpim, pretože u nich platí to, že muž živí ženu a deti a žena si má zarobiť len na seba...“
Môj ex nezvládol fakt, že v synovom živote je nový muž
Zuzana, 39 rokov
„Sme spolu s priateľom už osem rokov a môj manžel od začiatku robil problémy. Paradoxne, malé deti nemohol oblbnúť, tie cítili, že všetko je o. k., mali spolu krásny vzťah. Až dovtedy, keď sa syn dostal do puberty a jeho otec, môj bývalý manžel, si ho začal vyslovene kupovať. Zo samoľúbosti mal stále potrebu ubližovať mi a syna si vzal ako nástroj. Pred dvomi rokmi sa začalo doslova peklo, to by som neželala žiadnej matke, aby jej syn, ktorému venovala toľko rokov, povedal, že pri rozvode otcovi nedala žiadnu šancu, lebo je ku..a. Hovoril mi, že ma nenávidí, že aj môjho priateľa nenávidí, bolo to hrozné, také hrozné, že sa nakoniec odsťahoval a žije už tri mesiace s ním. Dcérka má 11 rokov a dúfam, že história sa nebude opakovať, hoci vzťah majú veľmi blízky. No už aj ona sa od otca vracia s otázkami, či sa jej chceme zbaviť a prečo... Je to veľmi ťažké a dúfam, že sa to celé skončí dobre.“