Podľa evolučných biológov si človek premyslené klamstvo, reagujúce na aktuálnu situáciu, osvojil už pred minimálne 50 000 rokmi vďaka rozvoju mozgovej kôry a rečových schopností. Klamstvo však nie je len výsadou slov – klamať druhých vieme aj telom, keď napríklad zaťahujeme brucho. Alebo vraštíme tvár do rôznych grimás. Práve tie vraj klamára väčšinou prezradia. Mimické svaly v tvári totiž vôľou nedokážeme ovládať. Lenže – aby vás usvedčili zo lži, musí vás sledovať oko školeného experta. A aj ten sa musí sústrediť na celkovú reč tela, nielen na tvár (veľa vraj prezradia pohyby nôh, pretože tie si príliš nekontrolujú ani vyhlásení klamári). Ani pohyb zreničiek nedokážeme vôľou usmerniť, preto napríklad nosia hráči pokru okuliare. Mimochodom – poker je zrejme jediná činnosť, kde vraj ide ženám klamstvo horšie ako mužom...
Rafinovane podvádzať dokážu aj zvieratá. Všeličo zo schopnosti klamať majú v génoch (v ohrození sa im napríklad zježia chlpy, aby vyzerali mohutnejšie), inokedy ide o stratégiu zdedenú či odpozeranú. Paviány, orangutany a šimpanzy dokážu napríklad predstierať strach, aby vydesili súpera v preteku o potravu: vytreštia oči, vztýčia sa na zadných a vydesene sa zadívajú do diaľky, akoby tam práve s hrôzou zbadali blížiaceho sa dravca. Falošný poplach však používajú nielen primáty. Napríklad sýkorky priletia na kŕmidlo a jedna varovným signálom zakričí „Pozor, jastrab!“ – ostatné vtáky vyplašene odletia a operená klamárka má všetky najlepšie semienka pre seba. Dvojkrídle pestrice, ľudovo nazývané osičky, sa zase pred vtákmi svojou mimikry hrajú na nebezpečné osy. Silne jedovaté hady ľstivo preberajú sfarbenie neškodných plazov a oklamú tak hlodavce aj domorodcov. Klamať dokážu dokonca rastliny. Napríklad niektoré druhy orchideí vytvárajú svoje kvety zámerne tak, aby tvarom aj vôňou pripomínali samičky určitého hmyzu – lákajú tým samčekov, z ktorých sa potom stávajú opeľovače. Niektoré traviny sa zase pred pasúcim dobytkom „vydávajú“ za jedovaté druhy rastlín.
V prírode, ku ktorej patríme, sa totiž na morálku ani na ducha fair play nehrá. Všetko je podriadené dvom základným zákonom – prežitiu a množeniu. Homo sapiens sapiens je napriek tomu medzi podvodníkmi v prírode výnimočný. Klame najviac a dokáže nové klamy aj pohotovo vymýšľať.
NEHANEBNÉ, ALE NAŠE
Veľkú úlohu v tom hrá naša mozgová kôra, vývojovo najmladšia časť mozgu. Čím je väčšia a hmotnejšia, tým obratnejší klamári sme. „Klamstvo rozvíja intelekt, bez schopnosti klamať a odhaľovať lož by sme v spoločnosti fungovali len ťažko,“ hovorí psychiater Tomáš Rektor, podľa ktorého klamstvo bystrí mozog, hoci za cenu každodenných morálnych zlyhaní aj porušovania ôsmeho prikázania kresťanského Desatora. Niektoré duševné ochorenia sa podľa neho prejavujú okrem iného tým, že človek klamať nedokáže, „čo vedie k jeho značnej sociálnej diskvalifikácii“. „Lož je zrejme niečo, čo je evolučne výhodné, inak by sme ju nemali,“ myslí si klinický psychológ Marek Preiss. Lož navyše nie je iba jedna. Existujú aj tzv. prosociálne lži, ktoré hovoríme, keď chceme druhého potešiť, vyhnúť sa konfliktu, udobriť sa alebo byť zdvorilí.
„Tebe to ale dnes pristane!“ namiesto „Čo to máš, preboha, na sebe?“ alebo „Pozerám, že si zhodil pár kíl“ namiesto „To brucho máš čím ďalej, tým väčšie“. Podobných spoločenských obratov používame nespočetné množstvo, a aj keď sú bežnou súčasťou nášho života, stále sú to lži. Pravdovravnosť sa tu totiž nevypláca. Ťažko budete manželke hovoriť, že jej večerný mejkap vyzerá, ako by sa chystala na zjazd upírov. Prosociálne lži sú proste zdravé. Používajú sa s pozitívnym zámerom a pomáhajú udržiavať dobré a dlhodobé vzťahy. „Spoločnosť, v ktorej by sme tieto lži nehovorili, by nemohla fungovať. Je to vlastne taká spoločenská zmluva,“ vysvetľuje úlohu „bielych lží“ Lenka Mynaříková, autorka knihy Psychológia lži. Vedľa pohladenia ega sme malú lož ochotní akceptovať aj preto, že nám uľahčí život. „Keď vieme, že nám partner klame o tom, kde bol celý večer, radšej na to pristúpime, než aby sme museli niečo riešiť,“ dodáva Mynaříková. Situácii, keď radšej „zavrieme oči“, sa hovorí pštrosí efekt. V prípade nevery preto psychológovia naozaj odporúčajú ono „Zatĺkať! Zatĺkať!“. V opačnom prípade by masovo pribudlo rozvodov. Platí, že takéto priznanie nič nevyrieši, len ublíži.
Do prosociálnych lží radíme aj lži milosrdné, keď sa snažíme druhého nezaťažiť zlými správami. Najčastejšie sa vyskytujú u vážne chorých pacientov, názory na ich využívanie sa však značne rôznia aj u lekárov. A keďže sa nám podvodíky vyplácajú už od narodenia, keď krikom a plačom voláme mamu, aj keď nemáme hlad ani nás nič nebolí, učíme sa aj slovami klamať hneď, ako je to možné. „Deti sú schopné klamať už vo veku okolo 1,5 roka, keď síce nehovoria komplikované lži, ale dokážu veľmi úspešne zatajovať informácie. Okolo troch rokov už sú schopné veľmi obstojne klamať a okolo siedmeho roku klamú na rovnakej úrovni ako dospelí,“ objasňuje psychologička Mynaříková. Tím vedcov z Montrealskej univerzity testoval deti pomocou sladkostí. Keď dieťa zaklamalo, dostalo cukrík, a keď sa potom mladých klamárov psychológovia spýtali „Znamená ten cukrík, že si klamal?“, trojroční fabulátori sa priznali všetci. Medzi štvorročnými klamármi už ich svoju lož 60 % pokojne zaprelo a medzi šesťročnými klamármi sa ich ku klamaniu priznalo už len 5 %. Často, keď deti veľa klamú, je to preto, že napodobňujú svojich rodičov. Podľa psychológov sú preto zdatnejšími klamármi deti, ktoré vyrastali v neurovnanom rodinnom prostredí pod permanentnou hrozbou trestu. V takej atmosfére sa totiž musia naučiť rýchlo „čítať“ neverbálne signály a prispôsobiť tomu svoje správanie.
DNES KLAMEME VIAC A INAK
Klamári majú podľa niektorých štúdií až o 20 percent viac nervových spojení v prefrontálnom kortexe (evolučne vyspelá časť mozgu, ktorá je hneď za našimi očami a čelom – riadi naše sociálne správanie, je zodpovedná za naše sústredenie, rozhodovanie, dlhodobú pamäť, schopnosť plánovať a vymýšľať si). A hoci s tým všetci rodičia nebudú hneď súhlasiť, skutočnosť, že dieťa klame, znamená svojím spôsobom dobrý signál. Ukazuje totiž, že mu rôzne štruktúry mozgu správne dozrievajú a že sa z neho vyvíja právoplatný člen ľudskej spoločnosti. Keby dieťa klamať nedokázalo, znamenalo by to nejaký vývojový problém, pretože klamanie máme už vo svojich génoch. Robert Wright v knihe Morálne zviera píše, že v priebehu evolúcie sme prešli obdobiami, keď nebolo výhodné správať sa k ostatným len slušne a spravodlivo. Áno, tak to síce v prírode, kde platí právo silnejšieho (či prefíkanejšieho), chodí odnepamäti, napriek tomu človek klame čoraz viac. Wright to vysvetľuje tým, že predtým bolo menej ľudí a žili v menších spoločenstvách. Na dedine či v malom meste, kde sa všetci poznali, bolo klamať oveľa ťažšie. Anonymita miest nepoctivým konaniam a vyhláseniam nahráva, podobne ako sociálne siete napomáhajú šíreniu fake news. Lží totiž pribúda nielen s rastúcim objemom komunikácie, ale aj kvôli spôsobu, akým sa šíria a opakovane prezentujú. „Keď nejaký fakt zaregistrujeme druhýkrát, oveľa ľahšie sa nám spracúva,“ vysvetľuje psychologička Lisa Faziová z americkej Vanderbiltovej univerzity. „Náš mozog si nadväznosť informácie vysvetľuje ako signál jej pravdivosti.“ Keď dostaneme informáciu, overujeme v duchu jej dôveryhodnosť, ovplyvňuje nás však pritom aj to, aká je nám povedomá. A niektoré štúdie ukazujú, že práve povedomie o informácii, bohužiaľ, hocikedy tromfne jej racionálne hodnotenie. Psychologické štúdie zároveň dokázali, že ak napríklad počujeme desať pozitívnych hodnotení nejakého výrobku od jednej osoby, pôsobí to na nás podobne, ako keby sme počuli pozitívny ohlas od desiatich rôznych ľudí. Občas jednoducho neplatí, že „opakovanie je matka múdrosti“, ale skôr triumfuje príslovie, že „stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“. A tiež to, že „strach má veľké oči“.
Náš mozog je totiž nastavený tak, že katastrofickým a šokujúcim informáciám dáva pri vnímaní najvyššiu prioritu, pretože ich vyhodnocuje ako ohrozenie života. V tej chvíli sa vypína racionalita a pomalé kritické myslenie, ale prevládnu emócie a tzv. rýchle myslenie. Máme ho vo výbave preto, že nám pomáha prežiť. Keď pri svojej nohe zbadáte hada, automaticky uskočíte. Zostať stáť a racionálne premýšľať, o aký druh hada ide a či je jedovatý, by sa nám jednoducho nemuselo vyplatiť. A podobne automaticky vyhodnocujeme napríklad aj katastrofické informácie na internete, ktoré v nás vzbudia emócie. S tým súvisí napríklad aj to, že oveľa väčší strach máme z leteckého nešťastia ako z autonehody, aj keď ročne pri haváriách v aute zomrie neporovnateľne viac ľudí ako pri páde lietadla. A navyše radi veríme aj zázrakom, rozprávkam, senzáciám, nadprirodzeným javom. Hovorí sa tomu magické myslenie. A pretože na internet a sociálne siete môže každý napísať takmer čokoľvek, je podobných bludov, nezmyslov, fake news a klamstiev okolo nás oveľa viac ako kedysi. Schopnosť kriticky myslieť a nenaletieť pritom prekvapivo nesúvisí s inteligenciou či úrovňou vzdelania človeka. Príkladov, keď aj vážení profesori s mnohými akademickými titulmi za menom zdieľajú na Facebooku či Twitteri úplné výmysly, sú tisíce. A o to ochotnejšie im potom veria aj ďalší ľudia. Kým o nich sa dá povedať, že len naleteli, politická propaganda je občas založená na úplne vedomom opakovaní neprávd a vyvolávaní emócií. „Hovor lož dostatočne hlasno a dostatočne dlho a ľudia tomu uveria,“ vedel už Adolf Hitler. Neúspešný maliar, ktorý dokázal zmanipulovať prakticky celé Nemecko, „baštu“ kultúry a vzdelanosti.
KEDY A KOMU KLAMEME NAJVIAC?
„Predpoklady na to, aby sme podvádzali, máme všetci. Ale to, ako veľmi ich používame, záleží napríklad na tom, aká je pravdepodobnosť, že budeme pri lži chytení,“ upozorňuje psychológ Preiss. „Vlastne si stále automaticky vyhodnocujeme pomer zisku a straty, ktorá by mohla nasledovať.“ A vôbec najviac klameme sami sebe. Úspechy pripisujeme vlastným schopnostiam a neúspechy okolnostiam – sprisahaniu nepriateľov alebo náhode, čo je obranný mechanizmus nášho ega. Pomáha nám vyrovnať sa s neúspechom aj so zúfalými vyhliadkami. Bez tohto sebaklamu by väčšina z nás zrejme zošalela. „Vzrástol by počet samovrážd a depresií,“ súhlasí psychologička Laura Janáčková. Medzi najčastejšie dôvody, prečo ľudia nehovoria alebo prekrúcajú pravdu pred ostatnými, podľa psychológov všeobecne patria: snaha zachovať si tvár a zakryť vlastné chyby, vyzerať lepšie, zviesť vlastné zlyhanie na iných, vyhnúť sa konfrontácii, neuraziť ostatných a získať lepší pocit.
Konkrétne pritom muži klamú najčastejšie o svojich príjmoch, výške postavy a počte bývalých partneriek (vždy nadhodnocujú), ženy si zasa, naopak, uberajú kilá, roky aj počet bývalých partnerov. Výsledky zahraničných výskumov sa zhodujú, že ženy používajú častejšie prosociálne lži a muži klamú skôr o sebe, aby sa ukázali v lepšom svetle. Rakúsky bádateľ Peter Stignitz to vysvetľuje tým, že za klamaním chlapov väčšinou väzia mužské komplexy. Typický macho nikdy neplače a neprizná slabosť, pretože sa nechce zosmiešniť. Máme to tak v génoch. Faktom zároveň je, že ženy klamú častejšie – čo je však zapríčinené aj tým, koľko kto povie slov. Muž ich vysloví za deň v priemere dve až tri tisícky, žena však dvanásť- až štrnásťtisíc... A druhým faktom je, že ženy sú v klamaní úspešnejšie ako muži. Podľa prieskumu londýnskeho Múzea vedy je pri lži prichytených v priemere 58 % mužov, ale len 46 % žien. A dôvodov tohto nepomeru je celý rad: ženy majú lepšie vyvinuté rečové centrum a sú pri hovorení pohotovejšie. Vďaka lepšiemu prepojeniu pravej a ľavej mozgovej hemisféry aj „ostrejšiemu“ zmyslovému vnímaniu zvládnu viac činností naraz, zatiaľ čo muž sa spravidla potrebuje sústrediť výhradne na jednu aktivitu. A skutočnosť, že ženám menší objem mozgu príroda vykompenzovala tým, že majú až o 30 % viac spojov medzi ľavou a pravou hemisférou, ukazuje pri klamaní aj odhaľovaní klamstiev veľa výhod. Vyzerá to, že pradávna „deľba práce“ nás ovplyvňuje dodnes.
Muž napríklad vidí dobre do diaľky, pretože sa sústredil na jeden cieľ, zatiaľ čo žena má lepšie periférne videnie, pretože pri hľadaní bobúľ musela „po očku“ dohliadať aj na deti. A pretože bola aj fyzicky slabšia, musela zároveň častejšie používať taktiku. Teda klamanie. Ženy sú naprogramované na ochranu rodu, dokážu tiež lepšie vyjednávať a pri konflikte častejšie hľadajú dohodu. Aj z týchto dôvodov sa traduje, že si na klamstvo vypestovali lepší „radar“ – majú jednoducho vyvinutejší cit pre gestá, ktoré sa nehodia k tónu hlasu. Aj preto sa mužom odporúča klamať skôr po telefóne. Ale ani to nie je ľahké. Ženy pozornejšie počúvajú a dokážu odlíšiť iný tón hlasu, než na ktorý sú u muža zvyknuté – ich lepší sluch prispieva k „ženskej intuícii“. Ženy majú spravidla aj lepšiu pamäť, takže stačí maličká nezrovnalosť v tvrdeniach partnera a už im zabliká v mozgu výstražná kontrolka. Lepšia pamäť je výhodou aj v momente, keď ženy samy klamú, pretože dodržiavajú zákonitosti efektívnej lži.
„Ženy majú aj oveľa väčší zmysel pre detail, a keď chcú zaklamať, celé si to dopredu pripravia a sú schopné lož upravovať aj v jej priebehu. Muž takto nemyslí,“ vysvetľuje psychológ Vladimír Svoboda, expert na „reč tela“. Preto je vraj tiež mužská lož o nevere omnoho častejšie odhalená ako tá ženská. „Začiatočníci by si mali uvedomiť, že dobrá lož nemá byť príliš zložitá, aby sa v nej sami vyznali a dokázali si ju tiež zapamätať,“ znie osvedčená rada. Aj tí najváženejší svetoví fabulátori, akým bol spisovateľ Mark Twain, ostatne tvrdia, že je kvôli tomu jednoduchšie hovoriť vždy pravdu. To však podľa skúseností niekoľkých storočí a kultúr nebýva možné ani žiaduce. Už v staroveku mali Gréci bohyňu klamu Apaté, ktorá podľa pokynov žiarlivej Héry dokázala manipulovať aj najvyšším bohom Diom. Oklamať sa podľa nej dá každý, ale musí sa to vedieť.
