shutterstock
StoryEditor

Skutočný príbeh našej čitateľky Miriam: Dieťa som porodila už ako 16-ročná

08.08.2019, 13:00
Vzťahy
Ktorá z nás, keď mala prvého alebo druhého vážneho frajera, nepočula od dospelých vetu – Len si nepokazte život!? Všetky sme ju počuli a mnohé počujeme samy seba, ako ju hovoríme svojim dcéram... Paradoxne, v tej vete ide o dieťa. O niečo, čo je pre každú ženu prirodzené.

Viem presne, kedy som otehotnela. Tesne pred Vianocami v roku 1992, a keď sa mi v januári začali zväčšovať prsia a cítila som sa zvláštne, gynekológ mi podozrenie potvrdil. V marci som sa ešte ako šestnásťročná vydala a v septembri som porodila svojho prvého syna... Pamätám si, že som svoje tehotenstvo vnímala ako priepustku do dospelosti, tešila som sa, že sa vydám, že budem s manželom stále, lebo som ho veľmi ľúbila a nemohli sme spolu bývať často. Nijako viac som nepremýšľala, tešila som sa.

On bol trochu vystrašený, ale stál pri mne. Viac ma nezaujímalo. Reakcie okolia som neriešila, naozaj som bola veľmi zaľúbená, nevidela som v tehotenstve žiadny problém. Na rozdiel od mamy, ktorá bola v šoku, plakala, že dieťa bude mať dieťa, ale v žiadnom prípade nechcela počuť o prerušení tehotenstva, bola pripravená pomôcť. Postarala sa o školu a všetky povinnosti, ktoré mne boli šum a fuk. Moji rodičia boli v tom čase už rozvedení, otec to niesol horšie, nebol schopný akceptovať, že sa niečo také stalo a neprišiel ani na svadbu.

Tehotenstvo bolo bezproblémové, keby som na sebe nenosila 30 kíl navyše, ani neviem, že čakám bábätko. To isté platí aj o pôrode, lekárka ma pochválila, že pekne spolupracujem a náš prvorodený Jozef sa narodil hladko a bez komplikácií. No a keďže v našej rodine bolo veľa bábätiek, o ktoré som sa roky pomáhala starať, nijako ma neprekvapilo ani prebaľovanie, ani obliekanie, ani kŕmenie. Sama mama, ktorá mi pomáhala a dodnes som jej za to veľmi vďačná, skonštatovala, že som sa úlohy matky zhostila na jednotku a že je na mňa pyšná.

My ženy sme silné tvory od prírody, zvládneme, čo nám život prinesie, jediné, čo nevieme úplne ovplyvniť, je vzťah s otcom dieťaťa. Náš vzťah sa menil postupne. Keď sa manžel vrátil po povinnej vojenskej službe domov a nejavil o syna záujem, niečo sa vo mne zlomilo. Prišlo sklamanie, prebdené a preplakané noci. Priepustka medzi dospelých bolela. Začalo mi dochádzať, že na všetko som a asi aj budem sama, že podporu partnera nemám a že aj láska pomaly vyprcháva... Po roku sa nám narodila dcéra a potom sa naše cesty rozišli.

Aj keď to všetko nebola prechádzka ružovým sadom, nemenila by som. Som vďačná za svoje tri zdravé a krásne deti, ktoré nadovšetko milujem. Posledná dcérka sa mi narodila ako oveľa zrelšej a skúsenejšej žene, je to iné materstvo a zároveň rovnaké. Vždy chcem byť tou najlepšou mamou. Nech nikto mladé dievčatá, ktoré otehotnejú, nesúdi. Nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť a nič odsúdeniahodné. Sme tu na to, aby sme ich zahrnuli láskou a spolu s nimi žili najkrajšie, ako vieme.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/vztahy, menuAlias = vztahy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
18. apríl 2024 16:34