young mother
Zdroj: shutterstock.com

Skutočný príbeh našej čitateľky: Vzdala som sa syna. Teraz to ľutujem!

Rytmus Života 12.07.2019, 19:00 Vzťahy
Každý človek urobí v živote veľa chýb. Malých aj veľkých, ktorých náprava je často v nedohľadne. To je aj môj prípad. Ako rada by som vrátila čas späť! Teraz by som už vedela, ako sa zachovať…

Mala som necelých šestnásť rokov, keď som otehotnela. Bola som deviatačka na základnej škole a chodila som s Paľom. Mal osemnásť a druhý rok študoval na priemyslovke. V ten deň som s Paľom vypila veľa vína, prišla o panenstvo, no ani vo sne mi nenapadlo, že by som mohla aj otehotnieť. Bola som presvedčená, že prvý raz sa to nestáva… Najprv to nebolo bohviečo, ale potom to začínalo byť pekné, vlastne víkend bol dosť dlhý na to, aby sa neskúsené dievča čosi z milovania naučilo. Keď som nedostala menštruáciu, nenapadlo mi, že môžem byť tehotná. Navyše sa objavili ranné nevoľnosti. Dochádzalo mi... Som skrátka v tom! Čo budem robiť? Veľmi som sa bála povedať to mame. A čo ešte otcovi! Ten ma zabije! S plačom som to vybalila na Pavla. Rozhneval sa, prečo som s tým neprišla skôr, prečo som to tajila. Zachoval sa však ako frajer a išiel so mnou za mojimi rodičmi. No čo vám budem hovoriť, scéna ako z filmu. Otec Paľa tak zmaľoval, že mu monokel nezmizol ani po týždni. Na mňa reval, že som sa dala prvému hlupákovi, ktorého som stretla. Mama len plakala. Hneď na druhý deň so mnou išla na gynekológiu, ale ja som už bola takmer v pätnástom týždni, takže na interrupciu bolo neskoro. Dostala som tehotenský preukaz a rástlo mi brucho aj prsia. To by sa mi bolo páčilo, keby neboli boleli. Fňukala som, že nechcem chodiť do školy, kde som bola terčom posmeškov, no škole sa vyhnúť nedalo.

​Cítila som, ako vo mne čosi bujnie. Kope to. Začínam mať brucho ako bubon. Bola som sama sebe odporná a toho tvora, toho votrelca som nenávidela. Pôrod bol horor a pôrodná asistentka tiež nebola veľmi jemná. Po trinástich hodinách utrpenia sa mi narodil chlapček; tri kilá desať. Chceli mi ho položiť na prsia, ale ja som to odmietla. „Taký krásny chalan,“ hovorila doktorka a krútila hlavou. Bola som rada, že to mám za sebou. Že mám zase ploché brucho. Ale prsia sa nalievali mliekom, lenže ja som toho tvora kŕmiť nechcela. Dostala som zápal a horúčky, ale stále lepšie než mať toho votrelca prisatého k prsníku. Odmietala som návštevy. Chcela som byť sama. Bolo mi zle a domov ma pustili až po dvoch týždňoch. Košík s Jonáškom, nejaké meno som mu dať musela, niesol môj otec. Mama sa nad bábätkom hneď od začiatku rozplývala, otec tiež zmäkol, Pavol sa rozpačito usmieval a chcel ma chytiť za ruku, ale ja som cúvla. Neviem, čo sa to so mnou dialo.

breastfeed
Zdroj: shutterstock.com

​Na všetkých som sa hnevala. Na seba, na Pavla, na celý svet. Vlastne som si uvedomila, že Pavla ani neľúbim, že som veľmi mladá na to, aby som sa vydala a bola zo mňa mama. Že si chcem ešte niečo užiť, a nie sa vláčiť s kočíkom. Môj katastrofický scenár – ja a kočík – sa však nesplnil. Mama s otcom sa rozhodli, že si vezmú Jonáška do pestúnskej starostlivosti, aby som mohla študovať na strednej škole. Presťahovala som sa na internát a domov chodila len cez víkendy. Často som tam stretávala Pavla. „Zaujíma sa o malého viac než ty,“ vyčítala mi mama. „Berie ho na prechádzky, nosí mu darčeky.“ Mne to bolo jedno. Dokonca som mame zakázala, aby mi to bacuľaté stvorenie s modrými očami, ktoré už začínalo bľabotať, hovorilo „mama“. Po maturite som si našla podnájom a hneď nastúpila do práce. Domov som chodievala už len zriedkakedy. Mala som iné záujmy. Kamaráti, žúry, skrátka som si užívala. Ale potom som stretla Ivana a veľmi sa zaľúbila. Vzali sme sa, ale rodičov som na svadbu nepozvala, v tom čase sme sa už vôbec nestýkali, syna som pred Ivanom tajila. Tri roky po svadbe som znova otehotnela. Tentoraz som čakala chcené dieťa, tešila sa naň, ale osud so mnou kruto zamával. Chlapček sa narodil s ťažkým postihnutím a týždeň po pôrode zomrel.

​Ďalšie dieťa som pre ťažké pôrodné komplikácie už mať nemohla a moje manželstvo utrpelo nezahojiteľnú ranu. Z toho nešťastia sme sa s Ivanom obviňovali navzájom, až sme sa nakoniec rozviedli. Bývalý manžel si onedlho založil inú rodinu a ja som zostala sama. Výčitky svedomia prichádzali plazivo nenápadne ako temné tiene. Najmä v noci. To máš za to, že si ako mladé dievča opustila svojho malého chlapčeka. Vôbec si sa o neho nezaujímala. Nedala si mu ani štipku lásky. Je to trest, hučal mi v hlave neúprosný hlas, ktorý som nedokázala umlčať. Začala som piť a skončila v protialkoholickej liečebni. Môj život bol v troskách, ale tam, pri mojich rodičoch, vyrastalo moje jediné dieťa. Dieťa, ktoré som zavrhla, a teraz po ňom začala zúfalo túžiť. Bolo to také silné, že som zobrala odvahu a napísala rodičom list, kde som im opísala celý svoj príbeh a poprosila o odpustenie. Boli láskaví. „Príď, ale uvedom si, že ťa Jonáš nepozná. Musíš byť opatrná. Nemôžeš naňho vybafnúť, že si jeho mama.“ Prišla som s hromadou darčekov, ale pre Jonáša som bola cudzia „teta“. Nepamätal si ma. Ako by aj mohol? Krásny, zdravý pätnásťročný chalan, ktorého rané detstvo som zmeškala. Moja túžba mať syna pri sebe sa stávala posadnutosťou. Napísala som rodičom, že by sme sa mohli dohodnúť na zrušení pestúnskej starostlivosti. Mama mi napísala: Príď. Pripravím ho na tvoju návštevu. Poviem mu pravdu, ale to hlavné je na tebe. Nech sa rozhodne, s kým chce stráviť svoj ďalší život, už je veľký chalan.Lenže moja návšteva nedopadla dobre. Aby som pravdu povedala, dopadla katastrofálne. Hádam som si to aj zaslúžila. Stál predo mnou vysoký, krásny dospievajúci chalan. Díval sa na mňa ako na cudzinku, ktorá vtrhla do jeho života ako ničivý uragán. „Babka mi všetko povedala. Roky som ťa nezaujímal, celé roky si mi nenapísala ani za mnou neprišla. Keď som bol chorý, držala ma za ruku babka. Keď ma niečo trápilo, boli tu len babka a dedko. Niekedy prišiel aj otec, ale ty? Nie si moja mama! Nechcem s tebou nikam ísť, nechcem s tebou bývať, nechcem ťa už ani vidieť, pretože ťa nenávidím! Babka mi nemala vôbec hovoriť, že si moja mama! Moja mama je v cudzine, a tak to zostane! A vôbec, všetci ste ma celý čas klamali!“ Taký výron nenávisti som nečakala. Áno, bola v ňom veľká bolesť a ja som si uvedomila, čo sa v mojom synovi muselo za tie roky odcudzenia odohrávať. Moji rodičia ho proti mne určite nenavádzali, ale bola som pre neho vzdialená a cudzia a navyše zradkyňa, ako by som si mohla za taký krátky čas získať jeho dôveru a priazeň? „Idem s chalanmi von,“ oznámil Jonáš a tresol za sebou dverami. V jeho očiach som zazrela záblesky sĺz. Objednala som sa  k psychológovi. Vypočul ma a odporučil rodinnú terapiu. Nebude to žiadna „instantná polievka“, upozornil ma, ale beh na dlhú trať. Jonášovi môže trvať dlho, kým sa s celou situáciou vyrovná. Zranenia sú hlboké. Povedal mi, že musím byť trpezlivá, že sa mám pripraviť na to, že syn nebude komunikovať. Ale že to rozhodne nesmiem vzdať.... Termín prvého sedenia sa blíži a ja priznávam, že mám strach…

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.