To, či ste ako žena na pracovisku prijímaná rovnocenne ako vaši kolegovia opačného pohlavia, je naozaj otázkou firmy, v ktorej robíte. Niekde so svojím postavením ženy bojujú večne, sústavne a intenzívne, niekde im tento boj ani nepríde na um, lebo necítia žiadnu diskrimináciu. Najhorúcejším zemiakom je v tomto prípade už výberové konanie, kde ženy dostávajú otázky, ktoré sa mužom nekladú nikdy. Či majú deti, aké staré deti, či ich majú kde nechať, keď budú choré, ako je o ne postarané popoludní, ak bude treba v práci ostať dlhšie.
„V podstate nie je Zákonníkom práce vymedzené, čo je vyslovene zakázané pýtať sa na pohovore. Závisí to od toho, koľko vecí potrebuje zamestnávateľ zistiť, aby si vedel o uchádzačovi spraviť čo najlepší obraz,“ hovorí personalistka Dana Bandrejová: „No z praxe viem, čo sa tým dá sledovať. Dnešná doba je taká, že väčšina šéfov potrebuje človeka plne k dispozícii, to znamená, že otázkou ohľadne rodinného stavu môže ľahko zistiť, ako na tom momentálne uchádzač je. Zamestnávateľ zistí, či sa práci bude uchádzač vedieť naplno venovať – aj nad rámec pracovného času, alebo či uprednostní vo veľkej miere rodinné povinnosti. Keď je žena slobodná a nemá detičky, tak je jasné, že práci sa môže venovať naplno, pár nadčasov ju ešte nepoloží na nohy, nemusí utekať po deti do škôlky, odviesť ich na krúžky.“
Skúsený personalista z vás dokáže vytiahnuť odpovede na tieto otázky aj bez toho, aby položil otázku, tomu sa asi nevyhnete. Ak budete striktne trvať na tom, že sú to vaše súkromné záležitosti, môže vám to uškodiť. Ak úprimne poviete, ako na tom ste, s tým, že ste ako všetky ženy, multifunkčná, môže to pomôcť.
Nadčasy – samozrejmosť v rámci platu?
Bežný pracovný čas je 8 hodín denne, teda 40 hodín týždenne. Maximálny týždenný pracovný čas vrátane nadčasov nesmie prekročiť 48 hodín. A za hodiny navyše by ste mali dostať príplatok alebo náhradné voľno. Otázkou je, či pracujete v prostredí, kde sa na tieto veci dáva pozor, či ľudia bežne neostávajú v práci oveľa dlhšie, lebo tlak je silný a povinností veľa. „Mám skúsenosť, že keď sme sa ozvali, bolo nám povedané, že môžeme ísť, na naše miesto čaká mnoho ďalších adeptov bez práce,“ hovorí moja kamarátka Ivana, ktorá pracuje v cestovnej kancelárii a v čase sezóny chodieva domov z práce neskoro večer.
„Každý zamestnanec by si za sebou mal stáť, dozrieť si na to, nech má nadčas zaplatený alebo nahradený voľnom. Dnes je však taká doba, že zamestnanci sú radšej ticho, súhlasia s príkazom pracovať nadčas bez nároku na odplatu. Boja sa, že by prišli o prácu, tak sa radšej neozvú. A to je chyba. Netreba sa báť ísť si za tým, čo nám patrí,“ hovorí personalistka Dana Bandrejová.
Súkromie na pracovisku
V niektorých firmách je to zariadené striktne. Na svojom počítači sa nedostanete v rámci internetu na žiadnu stránku, ktorá nesúvisí s vašou pracovnou náplňou. V iných spoločnostiach ráta vedenie s tým, že v rámci dňa nie je človek schopný sa naplno sústrediť počas celého pracovného času, a preto vidí priestor zhruba 30 minút na prezeranie internetu. Otázka je, či môžu vašu činnosť monitorovať alebo nie.
„Sledovanie zamestnancov bolo absolútne neprípustné,“ hovorí personálna riaditeľka Mafra pre Česko a Slovensko Zuzana Kuchtová: „Ale potom prišiel súdny proces Barbulescu proti Rumunsku. Zamestnávateľ vyhodil svojho zamestnanca, pretože zistil, že si v pracovnom čase četuje so svojou rodinou. Zamestnanec začal súdny spor o ochranu súkromia a prehral. A už to cítiť aj na Slovensku. V princípe platí, že sa nemôže zasahovať do súkromia, ale v určitých prípadoch, ktoré nie sú špecifikované, smie zamestnávateľ monitorovať, či sa ľudia venujú len práci. V takomto prípade však musia byť zamestnanci dopredu upozornení, aby vedeli, že aj ich pracovné e-maily, aj webové stránky, ktoré si prezerajú, môže vidieť niekto iný. Nikdy by sa nemalo nič sledovať tajne.“
Ďalším kontrolným mechanizmom na pracovisku sú kamery. Nimi vás môžu monitorovať, ale len vtedy, keď o tom viete, a toalety so šatňami musia byť mimo objektívov.
na poho
Sedí na mne?
Ten pocit má svoje meno. Volá sa to mobbing, teda znepríjemňovanie života na pracovisku. Prejavuje sa vo veľkej miere prehnaným kontrolovaním plnenia si povinností alebo aj dochádzky, arogantným správaním, alebo ak aj šéf niekomu úmyselne neschváli dovolenku, slovne ho uráža, bráni prístupu k rôznym informáciám a mnoho ďalších nie veľmi príjemných vecí. „Dovolím si povedať, že v praxi sa veľká pozornosť nekladie, aby sa mobbing podarilo vyriešiť alebo aspoň obmedziť,“ tvrdí personalistka Dana Bandrejová: „A je to škoda. V ideálnej spoločnosti by sa mobbing nemal objavovať vôbec. Ak človek vidí, že niekto ide po kolegovi, tak je radšej ticho, lebo sa možno sám bojí o svoje miesto, tvári sa nestranne, že ho to nezaujíma. A možno je práve tu chyba. Takémuto človeku, ktorý je mobbovaný, treba podať pomocnú ruku, začať to intenzívne riešiť a nenechať to prerásť až do takého štádia, keď mobbovaných osôb bude viac.“