dreamstime
StoryEditor

Vek nie je len číslo

11.08.2018, 10:00
Vzťahy
Áno, viem, že to ľudia zvyknú hovoriť opačne. Preto, aby sa navzájom upokojili, že sa vlastne s pribúdajúcimi rokmi nič nedeje... Ale ono to je jednoducho tak, že starneme. Našťastie, aj na duši.

Každý sa ma pýtal, ako vlastne chcem písať tento článok, keďže mám len tesne pred tridsiatkou a nie som ešte ani mama, čo logicky životný postoj ženy dosť výrazne ovplyvní... Ale tento článok nie je o mne. Je o všetkých nás. Ženách. A o tom, ako sa meníme. Vekom, skúsenosťami, vzťahmi, pádmi a vzletmi. A skutočnosť, že mám okolo seba kopec žien rôznych generácií, ktoré sú vďačnými vzorkami, mi dodala odvahu. Možno sa v tomto článku nájdete tiež. Veď čítajte.


Ťažšie odpúšťame
Keď nás zraní kamoška či frajer v dvadsiatke, celkom rýchlo sa z toho vieme vyspať, zahnať to pár žúrmi, na ktorých stretneme iných či nových kamošov, s tými urazenými si potom píšeme nekonečne dlhé správy s happy endom a noví frajeri sa hrnú tak nejako sami. Aj keď nakrátko, ale aspoň to menej bolí. Keď však máme ranú dospelosť za sebou, žijeme vo vážnom vzťahu a kamaráti sú pre nás druhou rodinou, ich zrada nás zasiahne fakt hlboko. Do srdca. Nečakane. Svinsky. A potom to nespravia správy na Messengeri, ani ten najbláznivejší žúr s kopou alkoholu, z ktorého nás vekom akurát tak viac bolí hlava, žalúdok a celé telo. Takže si to vyžerieme dvojnásobne. Je to vážna vec. Pretože keď máme vyše tridsať, nejde tu o malichernosti typu „odpísala si mu na Facebooku, keď vieš, že sa mi páči“. Ide o naše vzťahy, nášho chlapa, deti, prácu, plány, tajomstvá... O náš život, do ktorého vpustíme iba ľudí, ktorých tam chceme mať. Jednoducho, čím sme staršie, viac selektujeme a vyberáme tých, ktorí si zaslúžia patriť do našich svetov na veky vekov. A keď to títo vyvolení pohnoja, odpúšťa sa ťažko. Dlho. Bolestivo. A už nikdy to aj tak nie je také, aké to bolo predtým.

Viac myslíme na druhých
Keď som mala divoké pubertálne obdobie a svojich rodičov nebrala vážne, mama mi často hovorila, že jej strach pochopím, keď budem mať vlastné deti. Tie ešte nemám, ale chápem to už celkom dobre. Už len keď veziem svojich krstných synov v aute, uvedomujem si tú veľkú zodpovednosť a jazdím oveľa opatrnejšie, ako keď som sama. Pretože príde obdobie, keď pochopíme, že stredobodom vesmíru nie sme len my samy, ale aj ľudia okolo nás. Bojíme sa o svoje deti, a to takmer stále, o svojich mužov, keď nedvíhajú telefón, o svojich rodičov, keď im príde zle, pretože akosi sa tie úlohy prirodzene menia. Bojíme sa o svoje kamarátky, ktoré žijú so zlými chlapmi, o svoje kolegyne, keď neprídu do práce a nedajú vedieť, kde sú. Skladáme ružové okuliare, pretože pochopíme, že cez ne svet nevidíme správne. Čím sme staršie, tým viac si uvedomujeme, že nežijeme v rozprávke a stať sa môže všeličo. A predstava, že to ohrozí tých, ktorých máme rady, je často horšia ako to, že by to ohrozilo nás. Nebojujeme už len za svoj život, ale aj za životy tých, na ktorých nám záleží. Pretože vieme, že šťastné sme práve vďaka nim.


Meníme priority
Klišé, poviete si. Ale práve na prioritách sa dá často odhadnúť to, kde generačne sme. Prídeme do veku, keď už konečne vieme, čo chceme robiť a ktoré ciele sú dôležité. Veci typu „musím mať tú kabelku“ alebo „potrebujem ísť kaderníčke“ dávame často na posledné priečky a tie prvé obsadzujú najbližší. V práci zrazu prestaneme tráviť dlhé hodiny a pochopíme, že to tam skrátka nejako pôjde aj bez našich nadčasov a honba za kariérou nás prestane baviť. Bezchybný mejkap a styling nie je našou výsadou, pretože potrebujeme stihnúť odviesť deti do škôlky, na krúžok či oslavu narodenín nejakého spolužiaka. Prestávame cestou z práce mieriť do obchodov, treba totiž variť večeru a robiť desiate, topánky musia počkať a možno sa nakoniec ani nedočkajú... My však napriek tomu zaspíme, s myšlienkami oveľa hlbšími. Unavené, ale tak zvláštne spokojné.

Viac si užívame
Nech vás nemýli predstava tínedžerov na diskotéke, ako si bezstarostne vychutnávajú slobodu, prvé lásky a bezstarostné časy. Samy viete, že pominú a už sa nikdy nevrátia. Práve sem sa preto hodí veta, ktorú som čítala kdesi na nete a odvtedy ju mám v hlave zakódovanú ako jedno z hesiel svojho života: „Už nič nebude také, ako bolo kedysi, ale všetko môže byť také, ako ešte nikdy.“ Ak sa teda zamyslíte ešte raz, zistíte, že poriadne si užívať život v jeho celistvosti začíname naozaj o čosi neskôr. Vytvárame si vlastný vkus, ktorý nemusí byť podmienený najnovšími vychytávkami, lebo už skutočne vieme, čo sa nám hodí. Pijeme lepšie víno, jeme zdravšie a na pleť si tiež „nekydáme“ všetko, čo dávajú v reklame. Dovolenky sú pre nás skutočnou odmenou za vlastné peniaze, preto sa vieme úplne odovzdať pocitu bezstarostnosti. Vieme totiž, že doma sa budeme musieť vrátiť do zodpovednej reality manželiek, matiek, pracujúcich žien... A zvláštna kapitola? No predsa sex! Ten sme si nikdy neužili tak, ako vo vlastnom bývaní, keď máme naozaj chuť. Navyše už vieme, čo máme rady a sme stotožnené s tým, aké sme. Neriešime, či pri tom nemáme veľké brucho, alebo či nie sú naše prsia príliš od seba, keď ležíme na chrbte. Konečne totiž vieme, že nášmu chlapovi je to ukradnuté...


Vieme sa poučiť
Zatiaľ čo sme v dvadsiatke išli za svojimi snami hlava nehlava a nezastavili nás rady starších sestier, vyhrážky rodičov či dokonca negatívne skúsenosti, vekom sa v nás odkrývajú akési tvrdšie charaktery, stávame sa menej ovplyvniteľnými a rekapitulujeme. Uvedomujeme si, že by sme veľa vecí v našich životoch spravili inak. Neopúšťame sa však nad minulosťou, pretože už skutočne vieme, že to nemá význam. Môže nás to iba posilniť natoľko, aby sme všetky budúce dni prežili najlepšie, ako sa dá. A my sa o to snažíme. Bodky za mnohými vecami robíme jednoduchšie. Sme predsa už veľké... Viete, ako sa vraví, že každá žena by mala stretnúť „hajzla“, aby už nikdy nedovolila nikomu so sebou zametať? Tak práve také to je. Život nás učí. A čím dlhšie ho žijeme, vieme, aké byť nemáme. A aké byť nechceme. Čo ľuďom dovolíme a čo nie. Ako to má vo vzťahu naozaj vyzerať.

Ako máme reagovať na situácie, ktoré sa nám stanú. Nech sú akékoľvek. Veď viete samy, že keď ste mali dvadsať, ťažko ste prijímali kritiku, celý svet sa vám zdal nespravodlivý, rozplakali ste sa takmer kdekoľvek a kedykoľvek... Dnes ste odolnejšia? Tvrdšia? Skúsenejšia? Hovoríte svoje názory viac nahlas, nebojíte sa postaviť za správnu vec a viete, že každá životná facka sa dá zvládnuť? Počúvate viac tých, o ktorých viete, že vám chcú pomôcť? Iste, sú momenty v našich životoch, na ktoré nebudeme pripravené nikdy a nezávisle od počtu sviečok, ktoré sme sfúkli na torte naposledy, nás položia na kolená a zraniteľné budeme na chvíľu opäť ako malé deti... Ale nad mnohými situáciami, naopak, mávneme rukou, pretože časom zistíme, že nie všetkému treba venovať veľkú pozornosť a energiu. Radšej ju vložíme tam, odkiaľ sa nám vráti. Jednoducho svojím časom neplytváme, uvedomujeme si totiž, aký je vzácny. A to, komu ho venujeme, je iba na nás. Život máme len jeden a čím sme staršie, tým to vieme lepšie.

menuLevel = 2, menuRoute = magazin/vztahy, menuAlias = vztahy, menuRouteLevel0 = magazin, homepage = false
19. apríl 2024 16:21