Zdroj: Katka Kincelová

Marek Herman: Dieťa potrebuje nežnú mamu a pevného otca

Alexandra König 01.07.2018, 10:00 Vzťahy
Zaujímavé výroky pedagóga Mareka Hermana obleteli internet a urobili riadny rozruch. Má zaujímavý názor na výchovu malých detí a aj na to, ako by sa muži mali správať k svojim ženám. Prečítajte si. Bude sa vám to páčiť.

Prečo ste sa ako pedagóg začali venovať práve malým deťom?
Pretože detstvo skrýva odpovede skoro na všetky otázky nášho života. Mňa vždy zaujímalo, ako veci fungujú a snažil som sa objaviť, čo je „za oponou“. Vždy.

Pamätáte si na nejaký moment zo svojho detstva, ktorý ovplyvnil, možno nasmeroval váš život?
Pamätám si, ako som ako malý chlapec počul rozhovor s Charlie Chaplinom, pýtali sa ho, prečo je taký úspešný. A on odpovedal: „Pretože som pochopil niekoľko základných právd o živote.“ Mal som asi jedenásť rokov. A presne to počujem, ako by to bolo dnes a odvtedy mi to leží v hlave. Hneď som bežal za mamou a pýtal sa jej, ktoré sú to tie „základné pravdy o živote“. Smiala sa, ale nevedela mi odpovedať. A ja to vlastne odvtedy hľadám. A dospel som k tomu, že väčšinu tých odpovedí nájdete v prvých šiestich rokoch svojho života.

Myslíte si, že ak sa niečo zásadné vo výchove pokazí do 6 rokov, potom sa to už bude ťažko naprávať?
Jednoznačne. Do šiestich rokov sa formuje až 90 % našej osobnosti. Už nikdy nie sme takí otvorení a citliví ako vo veku do šiestich rokov. Nikdy! A tiež, samozrejme, zraniteľní. Takže, ak sa niečo pokazí, tak je to, bohužiaľ, na celý život. Pokiaľ nám niečo v tomto období chýba, tak už to vždy budeme hľadať. To, ako sa nám v živote darí, akého máme partnera, ako sa nám podarilo vytvoriť vlastnú rodinu a domov, ako sme premenili svoj talent, o tom všetkom sa rozhodlo, keď sme mali menej ako šesť rokov.

Myslíte si, že je lepšie, ak sa rodičia rozvedú, keď je dieťa staršie alebo malé?
Ak sa ma pýtate na to, kedy sa rozviesť, ak je vzťah v rozklade a nefunguje, tak určite platí, že čím skôr, tým lepšie. Nemá zmysel čakať, kým deti vyrastú. Pretože, ak je vzťah skutočne nefunkčný, tak svojim deťom akurát ukazujete, že dlhodobo idete samy proti sebe a že zostávate s niekým, s kým to už nejde. Ukazujete im život bez partnerskej nehy, bez radosti, bez domácej pohody. To potom nie je domov, ale skôr čakáreň. To nie je dobré pre život. Ale musíte si byť istá, že to už naozaj nefunguje. Pretože dnes sa ľudia, bohužiaľ, často rozvádzajú úplne zbytočne. Kvôli každej hlúposti. Musíte sa vyznať v tom, či ide iba o krízu alebo o dlhodobo nefunkčný vzťah. Krízy má zmysel prekonávať, pretože tie patria k životu.

Kde podľa vás robia dnešní rodičia najväčšiu chybu vo výchove?
To najhoršie, čo dnes okolo seba vidím, je príliš voľná výchova, keď rodičia urobia zo svojho dieťaťa poloboha: všetko sa okolo neho točí a všetko sa mu podriaďuje, majú mu strach čokoľvek zakázať. Nikdy nesmiete posadiť dieťa na trón, to je vždy cesta do pekla.

Prečo?
Výchova začne byť veľmi ubíjajúca: dieťa odvráva, o všetkom donekonečna diskutuje, rodičia musia všetko odôvodňovať, obhajovať. Je to únavné a otravné, z detí sa stanú zlodeji energie. A tiež môžu byť agresívne, pretože majú pocit, že sú silnejšie ako rodičia. A slabší vás neochráni. Druhou najväčšou chybou je, že deťom doma chýbajú jasné pravidlá, pevné mantinely a poriadok. Nemajú doma žiadne povinnosti, to je fakt katastrofa. Dieťa v troch rokoch by malo mať doma minimálne dve povinnosti a malo by sa naučiť, že k tomu, aby bolo doma dobre, musí prispieť aj ono samo. A ešte poslednú vec poviem, pretože je to doslova ako mor: rodičia odkladajú svoje deti k tabletom, televízii a telefónom. Málo sa s nimi rozprávajú, málo sa s nimi maznajú a skoro vôbec nechodia von. V škôlkach máme dva najväčšie problémy: deti šušlú a sú nemotorné, pretože doma stále sedia ako peciváli a hľadia do nejakej obrazovky. To vám povie každá učiteľka. Takže dohromady je tých problémov, žiaľ, dosť.

Dnes je moderné chodiť s deťmi k psychológom, hľadáme, či nie sú hyperaktívne, nemajú ADHD…
Viete, dnes sa z výchovy robí strašná veda! Všetci tí psychológovia, výchovní poradcovia, špeciálni pedagógovia a ja neviem, kto ešte. Vymýšľame zložité veci a úplne zabúdame na tie jednoduché, ktoré fungovali. Po prvé, nesmieme zabúdať, že máme takzvané zrkadliace neuróny. To znamená, že dieťa neurobí nič, čo by pred tým niekde nevidelo. Takže nám rodičom sa vlastne stačí správať k deťom tak, ako chceme, aby sa chovali ony k nám. Tak.

Čo najviac potrebuje malé dieťa, aby z neho vyrástol dobrý dospelý?
Dieťa zo všetkého najviac potrebuje nežnú a vľúdnu mamu a pevného a spoľahlivého otca. Takže je to neha a pravidlá. Ale mama môže byť nežná iba vtedy, keď je oddýchnutá. Vidíte niekde okolo seba oddýchnuté matky? Ja vidím iba mamy, ktoré sú uštvané ako divá zver. A kde sú otcovia? Tých nevidím vôbec! Ale ak sa to podarí a nežná mama aj pevný otec sú a majú sa radi, tak potom už máte viac-menej vyhraté. Pretože máte hniezdo, z ktorého bude dieťa iba vylietavať a spoznávať svet, byť čo najviac vonku, ochutnávať svet. A to je celé. Viac toho nie je. A ADHD? Smejem sa, keď o tom počujem, pretože 90 % detí, ktoré majú túto poruchu diagnostikovanú, ju v skutočnosti vôbec nemajú. Iba pokazenú výchovu, nič viac. Zo všetkého robíme vedu a chýba sedliacky rozum a staré vzorce.

Je teraz poslanie z detí urobiť slušných ľudí ťažšie naplniť, ako to mali povedzme naši prarodičia?
Určite je to dnes ťažšie. Kedysi bol život tvrdý, ale zároveň jasný a zrozumiteľný. Dnes sa kúpeme v blahobyte, ale život je zmätený, rýchly, neprehľadný, taký „prasačí chlievik“. Kedysi deti museli doma oveľa viac pracovať a bolo to úplne normálne. Už samotná nutnosť práce, o ktorej sa vôbec nediskutovalo, samovoľne vychovávala a spevňovala. Otcovia mali väčšiu autoritu, pretože ich deti videli tvrdo fyzicky pracovať. Dnešný otec píše na klávesnici, to malé dievčatko dokáže tiež. Ale už nevidí otca orať, sekať drevo alebo zabíjať zvieratá. Tým získaval úplne prirodzenú autoritu. Kedysi museli deti omnoho viac poslúchať a bola to nutnosť, pretože ak neposlúchli, tak im hrozilo nebezpečenstvo, mohli by napríklad zmrznúť alebo ostať hladné. Ale čo sa stane, ak neposlúchnu dnes? Čo im hrozí? Vlastne vôbec nič. Iba sa komunikuje o pocitoch, iba sa tára. Tiež sme pretrhali väzby medzi rodičmi a prarodičmi, jednoducho povedané, deťom chýba babka a dedko. A úplná katastrofa je umelý svet televízie a tabletov. To je jeden veľký zmätok, v ktorom sa dá iba ťažko zorientovať. Zmizla možnosť byť vonku, lietať od nevidím do nevidím. To všetko boli prirodzené vzorce, ktoré sú dnes preč. Teraz všetko leží na mame, ktorá je sama zavretá v dvojizbovom byte. Brrr…

Mám pocit, že kedysi ženy zvládali aj tri deti, dnes zvládame ledva jedno... Chceme byť super matky, manželky, robiť kariéru, splácať aspoň polovicu hypotéky – toho je veľa aj na koňa. Je chyba v tom?
Môžem trochu obšírne? Dvadsiate storočie označujeme ako storočie „zlyhania otcov“. Všetko sa to začalo priemyselnou revolúciou, keď otcovia odišli z domu do továrne. Stratili vzťah k pôde, stratili hrdosť a svoju prácu. Potom musela ísť do továrne aj jeho žena a deti. V roku 1841 sa prijal zákon, keď deti staršie ako 12 rokov mohli pracovať maximálne 12 hodín denne. Viete si to predstaviť dnes? Bolo to totálne zlyhanie otca ako ochrancu. Prvá ťažká rana. Potom prišla prvá svetová vojna, keď muž vynašiel technológiu masakru: ide do vojny, ale žena zostáva doma a musí sa postarať o deti a uživiť celú rodinu. Sama! Chlap nikde. Hrá sa s ostatnými na vojakov! Vracia sa zlomený a všivavý. Ďalšou ranou bola svetová hospodárska kríza: otec padá na kolená a prosí o jedlo. Potom druhá svetová vojna: zmyslu zbavené vraždenie, ničenie a znásilňovanie. Vojna bola strašná zrada ženy, ona je tá, kto daruje život a muž je ten, kto ho vraždí. Navyše je zasa sama doma a stále musí čeliť životu. A navyše, to všetko, ako je statočná, tak ešte aj musí s chlapom bojovať o rovnoprávnosť s mužom, ktorý ju opakovane ponižuje a necháva na „holičkách“. Zrátané a podčiarknuté: muž zlyhal a žena všetko vzala do svojich rúk.

Zlyhanie otcov, to znie tvrdo…
A k tomu si pridajte dnešný svet, ktorý ešte nikdy nebol taký lákavý a taký zaujímavý ako dnes. Môžeme všetko! Cestovať, študovať, koľko zaujímavých vecí existuje! Pripočítajte si ešte, že ženy majú svojím spôsobom archetypálne neobmedzené zdroje energie, v porovnaní s mužom určite. Tiež sme sa presťahovali do miest a pretrhali väzby so starými rodičmi, takže novodobá mama je opustená, je naozaj sama. A to už je iba krôčik k tomu, aby sa žena snažila stihnúť všetko, aby dokázala, že je naozaj schopná všetko utiahnuť sama. Niektorým ženám, bohužiaľ, nič iné nezostáva, len sa tou supermamou stať. Ak sa rodina rozpadne, väčšinou sa o deti stará práve žena. Jednoducho, zlyhanie otcov. Slabý otec. Otec na úteku. Otec je ako veľké dieťa. Bieda, bieda. A ešte jedna veľmi dôležitá vec: žena je historicky a archetypálne predsa spojená s obeťou. Takže bude mať vždy tendenciu obetovať sa pre rodinu. Ale to je úplne zbytočné. A je to veľké nebezpečenstvo. Pretože skôr či neskôr vás z toho šialeného tempa zradí telo a vy ochoriete. Takže za mňa: žiadna supermama. Dieťaťu stačí „dobrá mama“.

Muži sa menia v mojich očiach na položeny a ženy na polochlapov – čo si o tom myslíte?
To máte pravdu, ale je to úplne choré. Všetko, čo mám na sebe, tak, ako ma teraz vidíte, som si vypral a vyžehlil. Ale nerobte, prosím, zo mňa ženu. A bez Kamči (partnerka, pozn. red.) by som sa pri cestách po Európe stopercentne stratil, pretože ona je veliteľka mapy. Ale nerobte z nej, preboha, muža. Žena je kráľovná a vlčica a muž je kráľ a bojovník. A dohromady tvoria silný pár, ktorý sa vzájomne podporuje a dopĺňa. Funguje to tak už milióny rokov. Ja by som to rozhodne nemenil. Rovnaký nezmysel je, že niektoré trendy nerozlišujú mamu a otca, ale vraj je rodič 1 a rodič 2. To je podobná ultra hlúposť! Z muža urobíme ženu a voda bude tiecť smerom hore. To iste… Ja by som základné a dôležité veci jednoducho nemenil.

Nesúhlasíte s tým, aby otcovia zostávali s deťmi na „materskej“. Prečo? Nestojí to za to ani vtedy, ak bude mať rodina oveľa vyšší príjem?

Ja som jednoznačne proti otcom na materskej! Pýtajú sa ma: „A ten otec to naozaj nezvládne?“ A ja odpovedám: „Nie, nezvládne.“ Ak to náhodou zvládne, tak po svojom, chlapsky. A to je presne to, čo dieťa nepotrebuje! Väzba medzi mamou a dieťaťom je unikátna v tom, že dieťa vychádza z tela mamy. Je to väzba vrodená, takže prvotná. Väzba k otcovi je získaná, teda druhotná. To je zásadný rozdiel! Je to úplne iný typ väzby. Otec sa totiž svoj vzťah k deťom musí naučiť, doslova. Otcovská dovolenka je výmysel modernej doby, keď si niekto premúdrený myslí, že skrátka môžeme robiť všetko a nebude to mať dôsledky. Ale ono to dôsledky mať bude! Mama je nenahraditeľná. Nikým a ničím. Dieťa potrebuje v prvom rade nehu, doslova zabaliť do nehy. A to žiaden chlap nie je schopný urobiť. To vie iba mama. Všetko ostatné je len civilizačný nános, keď už od dobroty nevieme, čo so sebou.

Je to asi téma tých polochlapov a položien, ako sa takýto model rodiny môže odzrkadliť na dieťati?
Odzrkadlí sa to tak, že má dieťa v živote hneď na začiatku zmätok. A to len preto, že rodičia nemajú zdravý rozum. Že sú nedospelé deti, ktoré už samy majú deti. Nevedia, kto vlastne sú, to je problém.

Opačný, častý model rodiny, s ktorým sa stretávam vo svojom okolí, je taký, že síce muž nosí domov peniaze, ale to je všetko. Na žene je celá domácnosť a výchova detí – nehrozí, aby takýto chlap dieťa povaroval alebo ho odviezol na krúžok – on predsa zarába a nič viac teda nemusí. Čuduje sa, že z čoho tá žena je vlastne stále unavená a nervózna, lenže ona nemá vlastný život, slobodu. Ani to asi nie je správna cesta...
O tom mi ani nehovorte. Nemám rád takýchto typických mačov. Hrajú na svoje ženy presilové hry iba preto, že zarobia viac peňazí. Niektorí chlapi totiž zostali zaseknutí dvesto-tristo rokov dozadu, keď bolo úplne bežné, že muž vlastnil ženu. To už je však, našťastie, dávno preč, takže sú dosť obmedzení. Moja veľká životná úloha ako chlapa je predsa nájsť v sebe tú základnú mužskú silu. Ale tú zdravú! Aby som mohol byť rovnocenným partnerom pre svoju ženu, aby som nebol len ďalšie dieťa v rodine. Chlapom chýba pevnosť, opora. Ak niečo poviem, tak to platí. Že nerozprávam, ale urobím, čo je potrebné. Že dokážem spevniť a adekvátne zaťažiť svoje deti. Je však veľa mužov, ktorí vlastne mužmi nie sú. Sú to nezodpovedné decká. Na svoje ženy hrajú presilové hry a utekajú do náhradných svetov: liga majstrov, formula 1, svetový pohár, majstrovstvá sveta. Strácajú svoje životy v krčmách alebo pred televízorom. Machrujú a nemajú na to. Dobrých chlapov je málo. Je to fakt bieda.

Viackrát som sa stretla s názorom, že dnešná doba nepraje vzťahom. A keďže sa toľko ľudí rozvádza, asi na tom niečo bude. Prečo toľko vzťahov krachuje?
Je to asi tým, že svet okolo nás je ultrarýchly a ultramoderný, ultrapovrchný. Všetci vás presviedčajú, nech si hlavne užívate. Rýchlo, teraz, hneď! Drví nás mediálny tlak. Hlúpe seriály, hlúpe časopisy, kde sa stále niekto rozchádza, klebety. Tlak na krásu a na mladosť. Reklama, ktorá vás presviedča, aké je úžasné nakupovať. A vonkajší svet sa vždy silno odráža na vzťahoch a rodinách. Takže tie sú logicky veľmi rýchle, povrchné, konzumné. Tak, ako meníme telefóny a byty, tak meníme aj partnerov. Je ťažké tomu odolať. Ale asi by som nesúhlasil s výrokom, že „doba nepraje vzťahom“. Ona to len komplikuje. Vždy totiž záleží na mne a na tom, aký svet si vytvorím. A ak tú povrchnosť a rýchlosť odmietnem, tak je iba otázka času, kedy stretnem niekoho, kto to bude mať podobne. Ja jednoducho verím na to, že mám život vo svojich rukách a že ma ten okolitý svet nezomelie. Verím, že to ide. Musím si to však tvrdo odpracovať.

Máte vyhranený a skôr negatívny názor na moderné technológie, ktoré sú však neoddeliteľnou súčasťou našich životov. Ako s nimi nažívať tak, aby nám nerozvracali životy? Ako s technológiami napríklad žijete vy?
Technológie nám doslova vtrhli do našich životov a dnes už vieme, že nám devastujú rodinu a vzťahy. Je to naozaj apokalypsa. Existuje mnoho „tichých domácností“, v ktorých spolu ľudia už skoro vôbec nehovoria, ale majú napchaté slúchadlá v ušiach a surfujú, zdieľajú alebo lajkujú. Doslova zaspávajú alebo sa budia s Facebookom. Čaká nás postupný presun do kyberpriestoru, a to bude naozaj zlé! Myslím si, že človek musí byť s technológiami veľmi opatrný. To, čo vás ochráni, sú pravidlá a zdravý sedliacky rozum. Ja napríklad veľmi rád pozerám filmy, mám domáce kino a vyše dvetisíc filmov. Ale nesledujem televíziu. Nemám rád telefón, na ten som úplne alergický, aj keď viem, že mi veľmi pomáha v práci. Takže v piatok poobede ho vypnem a zapnem v pondelok ráno. Neberiem neznáme čísla. Nikdy by som nezdvihol telefón, keď sa napríklad doma rozprávame. Nemám rád počítačové hry, nikdy som sa nehral a hrať nebudem. Svoj svet si úzkostlivo strážim, aby mi doň technológie príliš nezasahovali. Mobil napríklad nesmie cez prah spálne. Tiež sme sa dohodli, že nedvíhame počas jedenia. Je to veľmi fajn pravidlo. Na druhej strane mám radosť, keď si zavolám s niekým, koho mám rád. Je to vlastne zázrak mať krabičku pri uchu a hovoriť s niekým, kto je na opačnom konci republiky. Ale človek musí byť opatrný. Veď sa pozrite okolo seba. Ľudia sedia v reštaurácii a vôbec spolu nehovoria, len žmolia v ruke telefóny. Ako keby boli chorí.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.