Peter Pöthe
Zdroj: Peter Kozlík

Detský psychiater: „Radšej sa bicyklovať bez helmy ako vôbec."

Vladimíra Galková 21.12.2017, 10:43 Vzťahy
Deti nepotrebujú mať každú chvíľu čo robiť. Nepotrebujú, aby ste ich 24 hodín denne ofukovali. Nepotrebujú krúžky na každé popoludnie. Potrebujú sa hrať a niekedy aj nudiť. Tak to vidí detský psychiater a psychoterapeut Peter Pöthe.

Ako sa v poslednom čase zmenili problémy detskej duše?

Bohužiaľ, zvýšilo sa množstvo diagnóz a veľmi sa patologizovalo správanie a prežívanie emócií, ktoré sú podľa môjho názoru prirodzené. Odpovedajú na nejakú situáciu a netreba za nimi hľadať diagnózu. Tých sa dnes rozdáva príliš veľa a ľudia ich chápu zle. Myslia si, že ich dieťa je choré, a pritom väčšina diagnóz, zvlášť u detí, je úplne zbytočná a neznamená žiadnu chorobu. Je to len opis ich správania, pretože dospelí a, bohužiaľ, aj tradičná psychiatria sa zameriavajú na správanie, nie na prežívanie.

Ktoré veci robia rodičia v dobrej viere, že deti budú lepšie pripravené na život, ale v skutočnosti majú presne opačný efekt?

Tých vecí je asi veľa. Treba si uvedomiť, že rodičovstvo nie je o odbornosti. Množstvo detí je dnes zbytočne chránených. Tým, že dominuje výchova matiek, sú nepripravené nielen do života, ale ani do školy, často ostávajú v škôlkach a nie sú zrelé na druhý stupeň. Výchova je zameraná na to, aby ich zbavovala stresu a chránila ich, a deti sa potom práve s tým stresom nevedia vyrovnať napríklad v sociálnych situáciách. Majú nízke sebavedomie, sú príliš úzkostné a nezrelé. Tá harmónia, presvedčenie, že všetko musí byť čisté,  bezbolestné a pohodové, deťom škodí. Lepšie by, naopak, bolo, keby otcovia nenapodobňovali mamy a príliš ich nechránili. Keby mohli deti riskovať, zažiť potenciálne nebezpečenstvo.

Načali sme fenomén otca tak nejako miznúceho z rodiny, z výchovy.

Rodičom občas hovorím, že pre deti je výhodnejšie mať dvoch rodičov, ale odlišných. Netreba im dve mamy. Väčšina matiek je úzkostných, otcovia často ich výchovu napodobňujú, takže sú tiež úzkostní, a tým zbavujú dieťa iného modelu, ktorý mu pomáha v raste, vďaka ktorému si môže vybrať, ako riešiť nejakú situáciu. Príklad, dieťa a bicyklovanie. Dôležitejšie je, že  sa naučia bicyklovať, aj keď si niekedy zabudnú s otcom helmu. Je to lepšie, ako úzkostlivo trvať na helme, nikam nejsť a nenaučiť sa bicyklovať vôbec.

Takže aj za cenu modrín a škrabancov...

Samozrejme. Paradoxne platí, že čím viac sa cítim dobre, čím menej stresu, bolesti, modrín a úzkosti zažívam, tým viac budem v nepohode, keď sa mi niečo nepríjemné stane.

Čo podľa vás stačí deti naučiť? Kde nahodiť udicu a potom ich už nechať ich osudu?

Ťažko to povedať takto kategoricky. Neodporúčam čítať knižky o výchove, sám som takú nenapísal ani nenapíšem, ale najdôležitejšie pre psychické zdravie a osobnosť, keď opomenieme, že dieťa nemá byť zanedbávané, týrané a zneužívané, je to, aby sa vedelo vyrovnať so stresom.  Aby v sebe našlo schopnosť regulovať svoju úzkosť. Na jednej strane by nemalo byť vystavované príliš skoro veľkému pocitu ohrozenia, lebo to ničí mozog, na druhej strane by nemal byť zásah rodiča taký značný, že si dieťa samo nerozvinie schopnosť regulovať stres.

Čo je potrebné začať v dieťati rozvíjať hneď na začiatku?

Dôležitá je rola dvoch rodičov. Môžu to byť ľudia rovnakého pohlavia, ale mali by byť odlišní a navzájom sa dopĺňať. Ide o tú trojicu. Dvaja sú viac ako jeden a traja viac ako dvaja. Tento trojdimenzionálny priestor umožňuje dieťaťu rásť. Dvojdimenzionálny vzťah matky a dieťaťa mu neumožní kreatívne sa vyvíjať, objavovať nové veci a poznávať sa inak ako z pohľadu jedného rodiča. Prítomnosťou tretieho pritom nemám na mysli iba fyzickú prítomnosť, ale napríklad aj jeho symbolickú prítomnosť v mysli matky.

To single matky nepoteší.

Dnes je trendom, že matky otcov nepotrebujú. Nazývam ich matkami, ktoré sa rozmnožujú delením, tam toho tretieho ani netreba. Ale nie je to dobré, rastu a vývoju to nesvedčí.

Ako mať s deťmi úzky vzťah, ukázať im, že môžu rodičom dôverovať, ale pritom z nich nespraviť mamičkiných maznáčikov?

Myslím, že by sme nemali mať s deťmi úzky vzťah. Nemali? Mali, ale iba prechodne, a to v určitých, napríklad veľmi stresujúcich situáciách. Inak by deti mali byť slobodné a voľné v tom, kedy sa k nám chcú priblížiť a kedy odísť, čo my ako rodičia netolerujeme, pretože sa o ne bojíme. Ale v skutočnosti ide často o naše úzkosti. A mali by sme byť prístupní, keď sa k nám chcú dostať. Kľúčové je, že do dvoch rokov je dieťa na matku naviazané, ale od dvoch rokov nastáva fáza, keď začína odchádzať, tomu sa hovorí tzv. praktikujúca fáza. Potom sa vracia, nazýva sa to znovupribližovanie. To je dôležitý model života, ktorý až po dospelosť nasledujú naše deti stále.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.