Nezabudnem, ako sa svokor kedysi zatváril, keď sme mu s Rudolfom krátko po svadbe oznámili, že sa sťahujeme do mesta. „Rudo, to snáď nemyslíš vážne! Tu je predsa tvoj domov!“ Potom sa otočil na mňa: „Prečo nám to robíš? Počítal som s tým, že zostanete tu a budete pracovať vo vinohrade, ako celá naša rodina. Máš chemickú priemyslovku, to by sa hodilo. Neber nám ho!“ Zarazila som sa. Nebola som to ja, ale môj muž, kto chcel odísť do mesta. Ako vyučený stolár mal v pláne založiť si tam firmu na výrobu malého nábytku a podnikať. „Otec, prestaň. Mňa vinárstvo nebaví. Nič mi to nehovorí,“ odpovedal za mňa manžel. Svokor síce ešte chvíľu argumentoval, že stolárstvu sa môže venovať aj na dedine, ale Rudolf trval na svojom. Nech sa vraj o vinohrad stará Braňo, jeho mladší brat, ktorého to naozaj veľmi bavilo.
Očarujúca jeseň
Odsťahovali sme sa teda do mesta a manžel si naozaj založil firmu a začal podnikať. Po roku sa nám narodila dcéra Janka. Tá na rozdiel od svojho otca už od malička milovala život na dedine a rodinný vinohrad. U babky a dedka bola vždy ako v siedmom nebi. „Ja nechcem ísť k moru, ja chcem byť cez prázdniny u babky a dedka,“ hovorievala každý rok. Manželov brat Braňo sa neoženil a pracoval vo vinárstve svojho otca. Čas pomaly plynul. Aj my sme tam občas chodili. Nechcela som si to priznať, ale jeseň tam bola očarujúca. Víno zrejúce vo vinohrade a vysoké stromy okolo domu tvorili neuveriteľne krásnu kulisu.
Dobrý ročník
Počas jednej slnečnej nedele, keď sme tam zasa boli na návšteve, prestrela svokra k obedu vonku pod košatým gaštanom. Za vrch stolom sedel svokor a vedľa neho jeho synovia. Môj muž pobledlý v bielej košeli a na druhej strane Braňo v montérkach a do hneda opálený. Nemohla som z neho spustiť oči. Na okamih som si predstavila, ako sa ma dotýka, a prešiel cezo mňa slastný pocit. Akoby to nejako vycítil a usmial sa na mňa. „Páči sa ti tu, však?“ „Áno, je tu naozaj pekne. Pripomína mi to jeden film.“ „Dobrý ročník, však?“ skočila mi do reči dcéra. „Máš pravdu, Dobrý ročník!“ usmiala som sa. Po obede som sa šla prejsť a stretla som Braňa. „Tak čo, švagrinka, nechcela by si tu zostať?“ Usmiala som sa a on ma objal. Bozk trval len chvíľu, no ja som si pri ňom uvedomila, ako veľmi ma priťahuje. Rýchlo som sa mu vytrhla a bežala späť k domu. „Vždy si sa mi páčila,“ kričal za mnou. Svokor s mojím mužom sedeli za stolom a popíjali. „Ty si syn vinára?“ rozčuľoval sa svokor. „Leješ to do seba a ani nevieš, čo piješ! Vôbec ti to nestojí za to? Pováľať víno po jazyku, pozrieť sa naň proti svetlu... Necítiš nič? Kyselinky ani ten jablčný chvostík? Máš koštovať, nie chľastať ako drevorubač!“ Vtedy sme dosť narýchlo odišli, ale dcéra zostala. Vraj sa vráti až na druhý deň ráno. Bola už takmer dospelá. Študovala na gymnáziu a ja som veľmi dobre vedela, že chce žiť inak, než sme jej to my naplánovali. Rozhodla sa, že bude vinárkou. Vo víne už bola takmer odborníčka, hoci ho nepila. Len ochutnala pod dohľadom svokra alebo strýka, a potom si vypláchla ústa vodou.
Článok pokračuje na ďalšej strane