Zdroj: Ľudmila Žoldáková

Víkendový otec, časť 7.: Panika v hlase

Všetko s mierou, hovorievala jedna stará mať niekedy pred skoro polstoročím svojmu vnúčikovi. Predpokladám, že som sa nevedel nabažiť šúľancov s lekvárom a strúhankou, ktoré vedela najlepšie na svete. Kto nemal takú starkú? Ale nie o tom som chcel.

Všetci sa o svoje dietky bojíme. To je normálne. Neexistuje horšia predstava, ako že sa im niečo stane. Najmä kým sú ešte malé. Nahnevaná ex je zhola nič oproti tragickému filmu, ktorý sa v našich hlavách rozbehne súčasne so zrýchlenou, no stále neistou chôdzou vysmiateho caparta s rozžiarenými očkami smerom k labuti pri jazere.

Dôležitý je výrok z prvej vety. Všetko s mierou. Aj tej starosti a stresu smerom k potomkom.

Minule som bol na jednom detskom ihrisku. Oteplilo sa, tak konečne nebolo v jednom z ócéčiek v hlavnom meste. Videl som doteraz najväčšiu stresmenku medzi maminami. Za viac ako desať rokov som ich zažil požehnane, mladá pani bola ale extratrieda.

Malá Emka (Emky sa tak premnožili, že pôrodnice by mali mať limit na to, koľko mien zapíšu za rok do rodných listov) urobila prvé tri kroky iným smerom, ako si naplánovala mater možno o desať rokov mladšia, ako ja. No dobre, možno sa neďaleko opodiaľ točil malý detský kolotoč a dieťa vo veku plus mínus dva roky sa túžilo zapojiť. V reálnom čase po započítaní rýchlosti dieťaťa a vzdialenosti, ktorou sa muselo ťarbavé decko prepotácať k zrážke mala ale pani Starostlivá dobrých desať sekúnd nato, aby zabránila najhoršiemu.

V okamihu sa ale spustili materinské pudy a príšerné jačanie. Emkááááááááááááá ježííííííííííííš čo to robíííííš, niéééééééééééééé!! Takú paniku v hlase som ešte nepočul. Hulákala tak silno, že prekričala okoloidúci autobus. Dračím skokom vložila telo medzi dieťa a nebezpečný kolotoč, stále poriadne vzdialený od dcérenky. Emku následne zobrala na ruky a vyhrešila, ako to len stresujúca matka vie. „Čo mi to robíš, nesmieš na ten kolotoč, stokrát som ti to hovorila. Ešte si malinká, strašne som sa o teba bála,“ hovorila hlasom len o čosi menej intenzívnym, no o to viac káravým. Nevedel som, či mám prevracať oči stĺpikom, alebo sa smiať.

Aj ja som sa o svoje deti bál. Vždy keď som s nimi v podobnom prostredí vnútri tŕpnem možno podobne, ako ona. Raz som jedno sprevádzal po ihrisku na chirurgiu, hoci sa nič vážne nestalo, pádu som nezabránil. Zmenilo sa to, keď začali chodiť do školy a škôlky. Uvedomil som si, že na ihrisku robia to, čo im je prirodzené a na čo si veria. V škôlke a škole skúšajú oveľa nebezpečnejšie kúsky, vediac že nie sú pod takým starostlivým dozorom. Zatiaľ sa im nič zlé neprihodilo, jednou rukou to píšem a druhou klopem na drevo.

Čo oko nevidí, o tom rozum nevie, že má riešiť

Dá sa to aj inak, ako robia niektorí rodičia, okrikujúci a jačiaci smerom k svojim potomkom. Sú aj takí, ktorí sú v pohode aj keď je situácia hraničná. Z nich si treba brať príklad. Matky, skúste nestresovať svoje deti od narodenia. Nalepí sa to na nich a budú sa k vašim vnúčatám správať rovnako. To asi nechcete, všakže

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.