Zdroj: Ľudmila Žoldáková

Víkendový otec, časť 5.: A čo bolo potom?

... minule som písal o Najhoršom telefonáte všetkých čias. Aspoň u mňa. Viem, že prídu aj horšie, keď začnú umierať moji blízki a nebudem pri nich. Zatiaľ ale žijú, preto môžem spomínať na sekundy, minúty, hodiny a dni počas ktorých zomrelo niečo vo mne.

Keď teda nabrala odvahu, vyťukala moje číslo a priznala sa, že podľahla nástrahám voľajakého kolegu počas letného pracovného pobytu v rezorte pre bohatých a ich dovolenkujúce deti, oblial ma studený pot. Zároveň sa naštartoval môj autopilot. Vybral som banku (legálne), vybavil si telefonátom súrnu dovolenku na týždeň (zdvihnuté obočie šéfa som ignoroval) a pobalil cestovnú tašku.

Utekal som za ňou, zachraňovať čo sa ešte dá. Ani si nepamätám, ako som tú cestu absolvoval. Asi lietadlom, ale istý si nie som.

Presun trval zo dvadsať hodín, alebo tak. Nespal som z tých tisícdvesto ani minútu. Rozmýšľal som, čo sa mohlo stať. Ako sa to mohlo stať. Čo sa dialo. Kedy sa dialo. Ako sa dialo. Ako často sa dialo. Jedno horšie, ako druhé. Predstavy, ktoré sa odohrávali v mojej hlave neprajem nikomu. Ak samozrejme netúži sledovať svoju ženu striedať intímne polohy s iným.

Nejedol som, ani nepil. Aspoň myslím. Bol som v strese ako novorodenec, keď sa prvýkrát z ničoho nič pozrie na svet. Nečakal som to, nemal ani potuchy, že niečo nie je v poriadku. Žil som si vo svojej bublinke aj bez Facebooku, plával vo vode slepého zamilovania. Všetko bolo na mojej strane fajn, nevnímal som problémy, dnes viem, že pre vlastnú blbosť.

Pamätám si, že keď som sa po prílete prvýkrát nadýchol vzduchu, bol horúci. Letný, aj keď bol už pomaly koniec najkrajšieho ročného obdobia. Až ma omráčilo, pod pocit sa mohol podpísať deficit jedla, pitia, spánku a stres v žalúdku. Bol som už blízko.

Nečakala ma na letisku, veď ako by aj mohla. Musel som sa za ňou dopraviť až na miesto činu. Doslova. Nezabudol som dodnes aká bola zmenená, keď som ju uvidel prvýkrát. Mala oveľa svetlejšie vlasy, bola oveľa viac pehatá. Nevideli sme sa pár mesiacov, zdala sa mi celkom iná.

Nepovedal by som, že mala vyplakané oči. Alebo utrápený výraz. Nič z toho. Ani keď som sa začal vypytovať, kričať, nič to s ňou nerobilo. Čakala to, nesklamal som. Bola s tým zmierená, pripravená na horšie, ako zo mňa vyšlo.

Dozvedel som sa základné informácie o fešákovi južanského typu, ktorý tam s nimi pracoval a odišiel deň predtým, ako zavolala. Spoznali sa hneď, keď prišla na miesto výkonu letnej práce. Nadbiehal týždeň. Potom podľahla. Každé slovo hrialo ako ďalšie vedro s ľadom obrátené na hlavu v tej čudnej výzve pred pár rokmi.

Prvá búrka prehrmela, najťažšie emócie boli vyplavené. Ešte na lačný žalúdok detonovala atómovú bombu. Tisícdvesto hodín horúčkovitého premýšľania na taký scenár nestačilo. Úplne položilo, pár hodín si nepamätám. Buď som ich vytesnil, alebo sa nestali.

Som tehotná.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.