Moje tehotenstvo prebiehalo úplne pohodovo, na jar som prekonala zápal nosohltana, čo ma dosť vyplašilo, lebo užívanie antibiotík nebolo v súlade s mojím plánom. Všetky vyšetrenia však boli úplne v poriadku. Dvakrát sme absolvovali aj 3D ultrazvuk v Martine. Leto bolo horúce a u nás náročné aj preto, že sme finišovali s domom. Bolo treba vyberať obklady do kúpeľní, podlahy, farby na steny, kuchynskú linku, sanitu a tak. Zvládala som to zväčša sama, keďže manžel zmenil zamestnanie a pracuje ako riaditeľ cirkevného vydavateľstva Tranoscius. Všetko išlo podľa plánu, bábätko kopkalo, každý deň som mu aj napriek povinnostiam okolo novostavby čítala rozprávky, spievala piesne a zhovárala sa s ním. Už sme vedeli, že to bude chlapček Tadeáš. Všetky tie úžasné detské vecičky voňali v našej skrini, kočík bol objednaný v obchode. Dom sme pomaly, ale isto dokončievali, a 3. septembra, presne na výročie našej svadby, sme sa doň presťahovali. Termín pôrodu som mala stanovený na 9. septembra 2009 septembra sme ešte odbehli do Popradu pohľadať nejaké doplnky do kúpeľne a tam sa to začalo. S prvými kontrakciami sme ešte dovyberali zrkadlá a poličky nad umývadlo a „pálili“ domov, lebo môj drahý sa bál, že o chvíľu porodím. Popoludní som ešte pre istotu odbehla k lekárovi a aj on potvrdil, že možno do soboty porodím. Večer som si dala teplú sprchu a ráno sme už brázdili chodby. 4. ružomberskej pôrodnice aj s mojím mužom a čakali na môjho pôrodníka. Ten dorazil podľa dohody, zavolal aj anestéziológa, lebo som sa rozhodla rodiť s epidurálnou anestéziou. Pôrod bol úplne pohodový, malý sa po pár potlačeniach narodil. Keď už bol na svete, naľakalo ma hrozné ticho na pôrodnej sále, stále som sa pýtala, prečo neplače, môj lekár ma upokojoval, že nie každé bábätko musí hneď plakať. To bolo upokojenie na stotinu sekundy. Stačil mi jeden pohľad na môjho manžela, ktorý mi stál pri hlave. Bol úplne bledý, taký výraz na jeho tvári som nikdy predtým nevidela. Všetko mi bolo jasné, deje sa niečo veľmi zlé. Detská lekárka, ktorá mala vtedy službu, bola prednostkou oddelenia neonatológie a bola to skúsená odborníčka. S odstupom času si uvedomujem, že jej strohé rozprávanie sa s nami bolo preto, že od prvej chvíle bojovala o život nášho synčeka, ako najlepšie vedela. Dieťatko bolo donosené, narodené v termíne a do prestrihnutia pupočnej šnúry – lekári mi to neskôr vysvetlili tak, že pokiaľ som zaň dýchala ja – sa správalo úplne fyziologicky, vôbec nevedelo, čo rieši a proti čomu bojuje.
Bola to veľmi náročná situácia, ja som ležala po pôrode na pôrodnej sále, môj gynekológ behal medzi detskou JIS a podával správy môjmu mužovi o stave nášho chlapčeka. Nikdy predtým sme sa nemodlili s mojím mužom úprimnejšie a pokornejšie. Tadeáška v Ružomberku dvakrát oživovali a napokon ho previezli do Martina. Keďže po pôrode som sa cítila fyzicky veľmi dobre, nič ma nebolelo a neťahalo, rozhodla som sa v pondelok odísť z nemocnice na reverz a keď ma muž vyzdvihol, išli sme rovno do Martina. Po úvodnej dezinfekcii v nemocnici sme vstúpili do nemocničnej izby, srdce mi išlo vyskočiť z hrude, žalúdok som mala ako skalu a nohy sa mi podlamovali. Keď som ho prvýkrát uvidela, cítila som sa ako vo sne. Veď moje bábätko je nádherný veľký chlapček, on predsa nemôže zomrieť. A tak som len stála vedľa inkubátora a slzy mi netiekli potokom, ale vodopádmi, moje srdce bolo rozbité na kúsky. Tak rada by som si ho bola privinula na hruď a priložila k prsníku plnému mlieka. Prvé stretnutie bolo strašné. Celú cestu domov som preplakala a neprehovorila ani slovo. Doma som sa ako-tak upokojila a bola schopná počúvať muža. Vďaka nemu som sa vzchopila a presvedčila samu seba, že plačom mu nepomôžem, a začala som bojovať, ako som len vládala. V noci som si dávala budík, aby som odsávala mliečko, odsávala som cestou do Martina, všade. 14 dní žil a ja som deň čo deň, keďže som tam nemohla bývať, dochádzala s mojím mužom za ním, so slzami v očiach a hrčou na hrudi som mu spievala uspávanky, čítala rozprávky a keď sa jeho stav trošku stabilizoval, hladkala som ho po jeho nádherne hebučkej ručičke. To bolo radosti, keď nám dovolili dotknúť sa ho. Keby mi niekto povedal, že keď urobím to a to, on to prežije, bola by som urobila čokoľvek. A potom to prišlo, bol piatok a ja som sa doma chystala na cestu do Martina, zrazu mi telefonoval muž, že stav malého sa veľmi zhoršil, a teda máme urýchlene prísť. Keďže bol udržiavaný v umelom spánku, len občas precitol a otvoril očká. Vtedy ich otvoril na dlhší čas a chvíľu sme sa pozerali z očí do očí. V jeho pohľade som videla veľa utrpenia. A vtedy som ho pustila. Vtedy som si povedala, že ho nemôžeme tak veľmi chcieť tu pri nás, lebo už je to nad jeho sily. V nedeľu sme pokojne a pokorne stáli pri jeho inkubátore a ja som ho hladila po chrbátiku s nezvyčajným pokojom a vtedy prišiel ten zvuk, ktorého sme sa tak obávali. Čiara monitorujúca srdiečko sa vyrovnala a on tichučko odišiel. Lekári ho ešte dlho oživovali, ale bezúspešne. Po 45 minútach sme ich prerušili, nech môže pokojne odísť.
Najťažší okamih z toho všetkého bol ísť sa pozrieť na svoje mŕtve dieťa. Dlho mi trvalo, kým som sa spamätala a vládala stáť na nohách. Bola tam úžasná lekárka, ktorá ma držala za ruku a podporovala, aby som to zvládla, za čo som jej dodnes vďačná. Môj muž vybavil pohreb a pochovali sme ho. Ten deň som zvládla len vďaka mojim najbližším a liekom na upokojenie. Čas potom bol náročný, uzavrela som sa do svojho smútku a trvalo mi, kým som dokázala vyjsť von bez pocitu, že ma nikto neľutuje a nechce hovoriť len o mojom utrpení. Na mamičku s kočíkom som sa nemohla ani pozrieť.
s jeho vecami bola pre mňa ako strašiak, tak veľmi som túžila po tej nádhernej bábätkovskej vôni, ale nemala som sily ju otvoriť. Keď manžel videl, ako ma to trápi, veci zbalil do jedného kufra a odložil na pôjd. Veľkou oporou mi bol v tom čase môj muž a moja mama. Pomaly mi pomohli vrátiť sa do bežného života. Od jari som začala veľmi intenzívnu prípravu na druhé bábätko. Každý negatívny tehotenský test bol mojou nočnou morou. Keď som si v júli urobila tehotenský test a bol pozitívny, plakala som od šťastia dobrú chvíľu. Moje ďalšie tehotenstvo bolo zasa ukážkové, mierne stresy prišli až v závere, keď sa naša slečna odmietala pohnúť pri CTG vyšetreniach. Tentoraz som už nekúpila nič, ani jediné body alebo čiapočku. A tak keď sa naša dcéra Alžbetka 11. 4. 2011 narodila, bola prvé dni v nemocničných vecičkách, kým manžel nejaké nakúpil a stihol oprať a priniesť. Alžbetka rástla a my sme s mužom začali pomýšľať na súrodenca pre ňu. Tentoraz sme tomu nechali voľný priebeh, že ak príde, potešíme sa mala dva roky, v lete po návrate z dovolenky sme zistili, že som tehotná. No keď sme sa na 3D ultrazvuku dozvedeli, že to bude chlapček, nič sme si nepovedali nahlas, strach sa usídlil v podvedomí nás oboch – mňa aj manžela a myslím, že aj ostatných najbližších. Ja som sa snažila myslieť pozitívne, pomáhali mi v tom aj výsledky z genetických vyšetrení, ktoré sme s manželom absolvovali, a tie nás ubezpečovali, že to bola náhoda. A táto dodnes bližšie neurčená metabolická porucha nie je pre nás nijako geneticky podmienená. Adamko sa narodil o 7 dní skôr,
môj pôrod sa veľmi skomplikoval predčasným odlučovaním placenty a skončil teda sekciou a vďaka šikovnému a rýchlemu zásahu lekárov sme ho prežili obaja. Dodnes si pamätám, ako som dala mužovi bozk, že možno naposledy, pretože som si veľmi dobre uvedomovala riziká spojené s týmto problémom. Vďaka Bohu, toto sme prežili obaja. Pôrodníčka v liptovskomikulášskej nemocnici vedela o našom prvom synovi. Keď sa narodil a videla všetky
príznaky, ktoré som jej opisovala, anestéziologička, ktorá bola privolaná kvôli mne, zachraňovala aj život nášho malého. Okamžite ho intubovala, a tak mu zabezpečila dostatočné okysličovanie cez umelú pľúcnu ventiláciu. Kým som sa ja prebrala po narkóze, malého už previezli do Martina.
Je zaujímavé a dodnes si to neviem vysvetliť, ale keď som sa prebrala a lekárka s mojím mužom ma čakali, aby mi oznámili, že celá naša nočná mora sa opakuje znovu, ja som to už vedela. Vedela som, že môj chlapček je na tom zle. Je to smutné, ale moja prvá myšlienka bola, kam ho pochováme. Ženská a materinská intuícia je veľmi silná a ja jej verím. Opakoval sa tradičný scenár, v pondelok som na reverz odišla domov a snažila sa čo najrýchlejšie zotaviť po sekcii. Prvý týždeň chodil za naším Adamkom len manžel s mojou svokrou. Keď mi v piatok vybrali stehy, išla som aj ja. Tentoraz mi bolo veľmi, ale ozaj veľmi zle. Vedela som presne, čo ma čaká. Myslela som si, že skolabujem vo výťahu, ale vďaka Bohu, dala som to, vošla som a predstavte si, Adamko ležal na tom istom mieste ako Tadeáško. Hotová hrôza. Nepriala by som to zažiť ani najhoršiemu nepriateľovi. Bol na tom oveľa lepšie, vďaka rýchlej intubácii v Liptovskom Mikuláši, a teda všetky orgány mu fungovali dobre. Od začiatku papal moje mliečko, ktoré som odsávala po nociach. Už sme sa nestarali len o seba, ale bolo potrebné zabezpečiť aj našu Alžbetku, kým sme my boli v Martine. Už sme vedeli, čo nás čaká, všetky hodnoty na prístrojoch a medicínske termíny sme ovládali. Dnes s odstupom času mám pocit, že sme miestami fungovali ako stroje. Neplač, usmievaj sa, malému to nepridá energiu, keď budete plakať nad postieľkou atď. – všetky rady dokonale vryté do podvedomia. Len srdcia hovorili, priam kričali niečo iné. Plač, smúť, lebo tvoje dieťa ti odchádza, možno tu bude ešte deň, týždeň, koľko, koľko ešte, Bože? S týmito otázkami som zaspávala každý deň. Ale ako by to robila každá matka, fungovala som aj ja, ako hodinky na 120 percent. Bola som posadnutá čistotou, lustrovala som každého, kto si v mojom okolí kýchol, naša dcéra si umývala ruky stokrát do dňa, prsníka sa mohla dotknúť len umytými rukami a zuby si drhla aj päťkrát za deň. Toto obdobie trvalo šesť týždňov. Adamko bol často prebudený, dokonca sa na nás aj usmial. Keďže jeho púť bola o čosi dlhšia ako Tadeáškova, občas som kvôli manželovým pracovným povinnostiam musela ísť aj sama. To bola moja ďalšia nočná mora, čo keď zomrie, keď tam budem bez muža, bez mojej obrovskej opory, koho budem v tej najťažšej chvíli držať za ruku. Lekári skúšali aj nemožné, radili sa s odborníkmi z iných krajín, ale rady neprichádzali a ani pitva prvého syna im neukázala nič, čoho by sa mohli chytiť teraz. Na 12 hodín sa im ho podarilo odpojiť z pľúcnej ventilácie, dýchal síce veľmi ťažko, ale o to statočnejšie len s kyslíkovou podporou. Keď som ho videla, zasa sa vo mne bili dva pocity – na jednej strane moje srdce skákalo do nebeských výšin, že sa to možno podarí a ja som bola zbytočne skeptická, no na druhej strane ma moja materinská intuícia uzemňovala, že, veď sa pozri, ako sa trápi, ako sa mu ťažko dvíha ten malý hrudníček. Juj, ešte teraz ma mrazí pri tej spomienke... Prežili sme podobné veci ako predtým, bol to dennodenný boj... A prišla tá správa, oživovali ho vyše 45 minút, ale srdiečko už nenaskočilo. Tentoraz som to prežívala inak. Nedokázala som plakať, nič, len som sedela v obývačke a mlčky sa prizerala, ako všetci okolo mňa plačú. Obliekla som sa a bez slova sadla do auta. Došlo to na mňa až pri pohľade na mŕtve telíčko. Môjho zlatého Adamka už však netrápili žiadne hadičky, infúzie a nás nestresovali žiadne hodnoty na prístrojoch, ktoré okolo neho stáli. To hrozné ticho si pamätám dodnes. Pohreb sme po dohode s manželom mali len v kruhu najbližšej rodiny. Prejavy sústrasti by ma asi nadobro zložili. Dni po ňom boli iné ako po tom prvom. Jednak som sa musela venovať aj našej dcére, ktorá ma svojím neustálym záujmom a potrebami udržala nad vodou. Dnes to už viem. Medzi ľudí som chodila, ale po čase doľahla na mňa obrovská únava a stres, nedokázala som oddychovať ani sa na nič poriadne sústrediť. Okrem dlhých rozhovorov s manželom som vyhľadala aj psychológa, ktorý mi pomohol pochopiť prejavy posttraumatického šoku a pomohol mi pripraviť sa na septembrový nástup do práce. Čo sa týka našich chlapcov, lekári na ich úmrtí nemajú žiaden podiel. Pôrody boli v pohode a deti sa rodili bez komplikácií. Všetky prenatálne vyšetrenia boli negatívne, dokonca aj odber plodovej vody, takže to bol pre nich rovnaký šok ako aj pre nás, keď prestrihli pupočnú šnúru a deti nedokázali dýchať samy. Starostlivosť v Martine o našich chlapcov bola špičková, v ktorejkoľvek hodine sme mohli telefonovať a dostali sme informácie o ich stave... Odpovede na naše otázky ostali niekde medzi nebom a zemou.
