Zronená žena a myšlienky.
Zdroj: pexels.com

Martina (29): Žila som s milionárom a teraz nemám nič

Bronislava Figurová 26.06.2017, 18:00 Príbehy
6 rokov. Presne toľko trval môj „dokonalý“ život plný prepychu, luxusných handier, drahých dovoleniek v exotike a ničnerobenia. Doslova.

Bola som typické mladé dievča plné snov a plánov, mala som pred sebou celý život. Študovala som, chodila na párty s priateľmi a cez leto som si zarábala brigádami od výmyslu sveta, aby som si mohla kúpiť to, čo chcem. Nie že by som pochádzala priamo z chudobnej rodiny, ale keďže mám dvoch mladších bratov, rodičia si nemohli každý mesiac dovoliť dávať mi peniaze na oblečenie, make-up a iné veci, ktoré k životu mladé dievča „potrebuje“. Bola som im vďačná, že platia moje výdavky spojené so školou, ktorú som tak veľmi chcela dokončiť. Doštudovať a stať sa manažérkou nejakej úspešnej firmy, tvrdo pracovať, nosiť kostýmy, lodičky a cestovať...Ten posledný bod sa mi splnil, ale nebol to výsledok mojej usilovnosti. Mohla by som povedať, že to bolo len šťastie, dnes to však vidím inak...

Prvé stretnutie

V čase, keď som bola v treťom ročníku na výške, niekde v polovici prvého semestra, zorganizovala naša škola veľkolepú beániu, kam prišla aj „smotánka“ mimo školských kruhov. Nechýbal medzi nimi ani dlhoročný sponzor školy a megaúspešný podnikateľ Leo, vtedy 33-ročný, slobodný, prachatý a navyše skutočne dobre vyzerajúci muž. Celé ženské osadenstvo, bez ohľadu na to, či tam malo, alebo nemalo svoj mužský doprovod, mohlo na tomto bohatom chlapíkovi, z ktorého to, že má peniaze kričalo z každého kúska tela i duše, oči nechať. On si užíval neskrývaný obdiv počas cesty na pódium, kde mal predniesť príhovor k nám, naivným a po úspechu bažiacim študentom obchodu a marketingu. Nikdy by som si nemyslela, že ho očarím na toľko, že sa nielen na mňa po ceste usmial, pretože som stála na kraji „koridoru“, ale že sa mi neskôr, keď dokončí svoju bohatú reč o tom, ako sa stať úspešným, prihovorí a pozve ma na drink.

Nikdy som sa nevnímala ako príliš pekná. Nepochybovala som o tom, že vyzerám dobre, záujem chlapov o mňa nebol rozhodne malý, ale nemala som potrebu si to aj dokazovať. Snažila som sa vždy byť skôr nenápadná, nepotrebovala som prehnanú pozornosť. V ten večer, keď som Lea spoznala som bola samozrejme upravená, mala som na sebe priliehavé šaty a na mojich dlhých, prirodzene blonďavých vlasoch vynikli veľké glamour vlny. Odjakživa som mohla zjesť čo som chcela, patrím k tým šťastlivcom, čo nepriberú ani gram a postavu som teda tiež nemala rozhodne zlú, aj keď sa musím priznať, nikdy som neholdovala posilňovniam ani žiadnym cvičeniam, jednoducho som mala telo pekné od prírody a nič viac som neriešila. Mala som 22 rokov a bola som strašne naivná, ešte nepoznačená nešťastnou láskou, ani som nemala zlomené srdce. Mala som pár krátkodobých vzťahov so svojimi rovesníkmi, ale tie väčšinou končili skôr, ako vôbec začali. A zrazu prišiel princ na bielych koňoch, pretože pod kapotou jeho luxusného auta ich bolo naozaj dosť a ja som do toho padla takmer okamžite. Očarená ním, jeho peniazmi, životom, ktorý mi ponúkal...

V ten večer po svojom príhovore za mnou prišiel, a keďže som tam bola iba so spolužiačkami, ani to nemal ťažké...Pozval ma na drink, kúpil mi desať ruží, ktoré tam vo veľkom koši predávala milá slečna a pozval ma na večeru na druhý deň. Ja som cítila zvláštny pocit vzrušenia z toho všetkého a to som si ešte ani nevedela predstaviť, aký veľký je jeho majetok. Samozrejme som s rande súhlasila a v tú noc  pred ním som ani nemohla zaspať...

Veľkolepé rande

Nešla som v deň D do školy ani na jednu prednášku a celý deň som sa pripravovala. Svoje ťažko zarobené úspory som minula na kaderníčku a kúpila som si nové šminky. Neodolala som ani novým šatám, aj keď som si nadávala, že som bola za ne ochotná vyhodiť 35 €. Oproti tomu, čo som však mala zažiť nasledujúce roky bola táto suma asi pol hodinovou kvótou môjho dňa, ale to som ešte netušila...Jednoducho sa mi ten chlap páčil, priťahoval ma a to, že mal peniaze bola len pridaná hodnota.

Vzal ma do reštaurácie, do ktorej by som sa za normálnych okolností bála čo i len vkročiť. Jeden chod tam stál viac ako moje dva mesačné brigádnické zárobky a fľaša vína viac ako niekoho prvé vysnívané autíčko. Cítila som sa tam nesvoja. Nehodila som sa tam. Výrazom, make-upom, oblečením, pohybmi. Nemala som v sebe to snobské, čo mali ostatní ľudia, ktorí sedeli okolo a boli zvyknutí žiť v prepychu. Dnes už viem, že sa to dá naučiť. A aj to, že väčšina tých žien, ktoré tam sedeli a už tieto veci ovládali, boli kedysi presne takými dievčatami, ako som vtedy bola ja. Len v tom „fachu“ boli skrátka dlhšie.

V ten večer ma vzal aj k sebe domov. Nikdy som nevidela nič tak luxusné, nadčasové a obrovské, ako jeho vila. Dali sme si ešte pohár vína a odviezol ma ako pravý gentleman domov, pred skromný domček mojich rodičov. V ten večer k ničomu neprišlo, dokonca sme sa ani nepobozkali, aj keď bola medzi nami zjavná chémia. Doma som si to vyčítala, myslela som si, že som sa chovala ako malé decko a už nikdy viac ho neuvidím. Opak bol však pravdou...

Keď sa zrazu mení život

Zavolal mi hneď na druhý deň so zvláštnym návrhom – vziať ma na víkend do Talianskych Álp. Vraj tam má peknú chatu, kúsok od lyžiarskeho strediska...Lyže síce milujem, ale tam som na ne ani nepomyslela. Celý víkend sme strávili v posteli. Taká to bola chémia. Rodičom som samozrejme povedala, že idem na chatu so spolužiakmi a v nedeľu večer som im zavolala, že ostávam spať u kamošky. Rozhodli sme sa totiž s Leom, že ostaneme do pondelka. Vôbec mu nevadilo, že prebookovanie leteniek ho vyšlo na dobrých pár stoviek a že zrušil všetky pondelňajšie schôdzky. Očarila som ho a to sa mi páčilo. Rovnako ako sa mi začínal páčiť jeho svet a chcela som ho žiť s ním.

Od toho predĺženého víkendu sme sa vídali každý deň. Chodili sme do drahých reštaurácií a klubov, na výlety, do divadla či na výstavy. Takmer vždy sme skončili v jeho vile a milovali sa celú noc, ak som rodičov oklamala s tým, že ostávam u spolužiačky, ak nie, tak ma vždy doviezol domov a ja som zaspávala zamilovaná a šťastná. Bola som v tom až po uši. Leo bol fajn, aj keď na môj vkus niekedy príliš povrchný a neoblomný. Obdivovala som jeho múdrosť a zapálenie pre určité veci. Jeho vkus a eleganciu. Jeho vôňu. Jeho celého, aj keď som vedela, že je poznačený bohatstvom a je si až príliš istý sám sebou. Páčilo sa mi to. A bez hanby priznávam, že sa mi páčili aj dary, ktoré mi dával. Úplne prvým bola voňavka, neskôr šperky, šaty, kabelky. Dával mi toho neskutočne veľa. Musela som si to nechávať u neho, nemohla som sa z toho poriadne ani tešiť, pretože to všetko kričalo bohatstvom a ja som oficiálne ešte nebola jeho priateľka, rodičia o ňom nevedeli a ja som sa všetkým napriek tomu začala vzďaľovať. Nechcela som tráviť čas s nikým, okrem neho. Kašlala som na školu, nechodila na prednášky a skúškové som odignorovala. Dávala som prednosť jeho spoločnosti a prepychu, ktorý mi ponúkal deň čo deň.

Keď sme to takto ťahali už pár mesiacov, zhodnotil, že by bolo fajn, keby som sa k nemu nasťahovala. Aj tak sme predsa celé dni trávili spolu...A ja som, ako inak, súhlasila. Doma to bolo celkom rýchle. Povedala som to rodičom, pohádali sme sa a ja som si zbalila veci. Vtedy som nerozmýšľala nad tým, že rodičia chcú svojim deťom vždy dobre a že sa o svoje deti boja. Bola som sebecká, keď som túžila po blahobyte a nevnímala všetky tie negatíva, ktoré život, ktorý som sa rozhodla žiť, prináša.

Školu som nechala. V podstate zo dňa na deň. Aj keď som tam už poriadne nechodila a ignorovala skúšky, v jeden deň som sa rozhodla, že už to nebude len pre „túto chvíľu“. Leo sa jednoducho o mňa postará. A on sa staral. Nemusela som robiť nič, len mu byť na blízku a k dispozícií, ak si to prijal. Inak som celé dni trávila vo vile, na nákupoch, u kaderníčky, na pedikúre či manikúre a keď prišlo leto, vylihovala som pri bazéne a opaľovala sa, čítala knihy a počúvala hudbu. Na narodeniny som dostala auto. Krásne, červené a pekelne drahé SUV, za ktoré by sa nemusela hanbiť žiadna celebrita. A chodila som po kávičkách a po obedoch, najskôr so svojimi kamarátkami, ktoré som vždy pozývala, pretože denné vreckové, ktoré mi Leo dával, sa míňalo hrozne ťažko a tiež z dôvodu, že podniky, kam som ich volávala, neboli ich cenová skupina. A potom neskôr s manželkami, frajerkami či milenkami Leových kamarátov, pretože čuduj sa svete, mala som sa s nimi o čom rozprávať viac...Žila som predsa ich život. Postupne som svojich kamarátov akosi vytesnila zo svojho nového života, pretože tam jednoducho nepatrili. Cítila som to ja a cítili to aj oni...Rodičov som navštevovala raz za mesiac, priniesla im nejaké peniaze, ktoré som zo svojho denného limitu odložila, ale oni ich nikdy neprijali. Tak som ich vždy nechala svojim bratom na nočnom stolíku. Moja rodina Lea nikdy nevidela. Nemali záujem a Leo to akosi neriešil. Moji bratia boli v našej vile iba raz, keď tam Leo nebol a podľa ich vlastných slov, necítili sa tam dobre. Ja som Leových rodičov poznala, ale myslím, že mali presne ten názor, že som obyčajná zlatokopka. Vychádzali sme spolu v rámci slušnosti, ale žiadny blízky vzťah medzi nami nevznikol...A na počudovanie mi to vôbec nevadilo. Nechcela som si pripustiť, že by niečo mohlo narušiť môj „dokonalý“ život, ktorý mi bol dopriaty.

Nič nerobíš, nič nemáš

Nerobila som nič. Doslova. Dokonca som ani neupratovala, pretože k Leovi dvakrát do týždňa chodila pani Milka a ani nevarila, pretože sme chodili po reštauráciách alebo nám jedlo vozila cateringová firma. Flákala som sa. A míňala Leove peniaze. Nezaložila som si ani účet, aby som si niekam z vreckového odkladala, nemala som na to dôvod. Každý deň som dostala ďalšie. Bola som prudko závislá a v podstate nesamostatná. Jediné, čomu som sa raz za týždeň hodinu venovala bola angličtina, ktorú ma do vily chodila učiť lektorka. S Leom sme predsa veľa cestovali a ja som nemohla byť úplne negramotná. Navyše, nie som žiadny talent na jazyky, takže tieto lekcie boli naozaj potrebné. Inak som čas, keď bol Leo v kancelárií alebo na schôdzkach trávila jednoducho povedané, tupo a bezvýznamne.

Keď hovorím, že sme veľa cestovali, tak tým myslím naozaj veľa. Vďaka nemu a vďaka jeho peniazom som videla takmer celý svet. Čínu, Áziu, Ameriku aj Austráliu. V lete sme zväčša chodili do Európy a v zimných mesiacoch sme navštevovali exotiku. A spávali v tých najluxusnejších hoteloch, pili tie najlepšie vína, ochutnávali medzinárodné špeciality šéfkuchárov a kupovali tie najdrahšie veci...

Žila som sen, tak sa vám to môže zdať. A tak sa to vtedy zdalo aj mne. Leo bol na mňa v podstate dobrý, aj keď mal občas svoje „muchy“. To, že ma miluje mi povedal asi trikrát, ja jemu o čosi viac, pretože som to tak cítila. Nikdy sa mi za nič neospravedlnil, väčšinou, ak sme sa pohádali, mi niečo kúpil. Neskôr som si uvedomila, že sa ma nikdy nepýtal na názory, nechcel odo mňa poradiť, nekonzultoval so mnou dôležité veci...Bola som skrátka iba ďalšou vecou, ktorú si mohol dovoliť. A ako sa hovorí, že život mafiána je krásny, ale krátky, tak milenky bohatých to majú podobne. Aj ten náš život býva krátky a síce neumierame fyzicky, ale niečo v nás umrieť muselo, keď sme sa rozhodli vzdať sa všetkého, čo sme predtým plánovali...Odchádzame od týchto mužov doslova s holým zadkom.

Trpký koniec

V tomto svete väčšinou nefungujú romantické „výlevy“ šťastia. Na to bohatí muži (česť výnimkám) skrátka nie sú stavaní. A tak mi ani nepripadalo čudné, že bol Leo podráždený, nepríjemný, že sa mi vyhýbal čoraz viac...Až jedného dňa prišiel domov s mladou blondínou s o čosi dlhšími nohami ako mám ja, nevinným výrazom v tvári a krásnou pleťou. Nemusel nič hovoriť, pochopila som. Bola to rana ako z dela, to vám poviem. Nie preto, že by som ho beznádejne milovala, to už dávno nie. Bola to rana preto, že som zrazu, zo sekundy na sekundu mala byť odkázaná na život, ktorý som už nevedela žiť. A nemala na ten život žiadne základy...

Nerobila som scény, nekričala som, ani som tej peknej, o pár rokov mladšej a mne podobnej blondínke nevytrhala vlasy. Nemalo by to zmysel. Nič mi tam nepatrilo. Okrem vecí, ktoré mi Leo daroval a ktoré som si za jeho prachy kúpila. Tie mi veľkodušne dovolil vziať a tie mali našťastie, aj použité, hodnotu pár tisíc. Auto bolo napísané na neho, mohla som si pískať. Bolo „moje“ iba do tej doby, kým som ho bavila, kým som „nezostarla“ a kým si ma potreboval udržať.

Odišla som asi do dvoch hodín od príchodu novej „pani domu“, teda slečny, ktorú čaká na chvíľu život ako v rozprávke s vidinou toho, že bude trvať navždy. Bude žiť snobský život, cestovať, nič nerobiť a stane sa jej presne to, čo mne. Na prahu tridsiatky zistí, že nemá dokončenú školu, žiadnu prax, vlastné bývanie a priateľov, o ktorých sa môže oprieť...

Začínam žiť odznova

Mala som 28 rokov, keď som od Lea odchádzala, ani nie tak so zlomeným srdcom, ako skôr s dušou. Naštvaná sama na seba...V tom čase som totiž podľa pôvodných plánov mala mať rozbehnutú slušnú kariéru, potenciálneho manžela, vlastné bývanie...Miesto toho som síce odnášala pár krásnych spomienok a plné tašky drahých handier a kabeliek, ale inak som nemala nič. Tie veci sa mi podarilo na bazáre predať, aj keď výrazne pod cenu a peniaze som si vložila do banky na účet, ktorý som si konečne založila. Mali byť vstupenkou do môjho obyčajného života, kde žena musí variť a upratovať a najmä pracovať...

Keď som prišla k našim, povedala som im, že je to len na pár dní. Ostala som asi dva týždne, kým som si našla malú garsónku na prenájom. Nechcela som zavadzať bratom, ktorý dokončovali školy. Zo „zarobených“ peňazí som zaplatila depozit na tri mesiace a začala si hľadať prácu...Začala normálne žiť. Nikto z mojich „pseudopriateľov“ zo sveta bohatých mi nepomohol.

Dnes pracujem ako predavačka v malých potravinách. Nie je to nič moc, z platu zaplatím nájom a moc mi nezostane, ale aj z toho mála sa snažím šetriť na školné. Chcela by som si externe dokončiť školu, dva roky mi uznali. Nebude to ľahké, ale beriem to tak, že mi osud doprial bezstarostný život, aby som si uvedomila, o čom je skutočne šťastie...A ja o to šťastie bojujem ako lev, poučená, ochotná priznať si svoje chyby a pokorná, ako sa najviac dá. Pomaly začínam obnovovať staré vzťahy, z čoho sa najviac teším, aj keď sa tým ľuďom čudujem, neviem čo by som robila na ich mieste ja...

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.