manzel s depresiou skutocny pribeh
Zdroj: magazín evita

Janka (59) o svojom mužovi s depresiou: Večer sme si dali dobrú noc a ráno som vedľa seba našla ležať živú mŕtvolu

magazín Evita 14.06.2017, 16:06 Príbehy
Je ako mor. Daň za rýchlu dobu. Aj váš partner sa dostal do štádia, že s spolu s raňajkami zapíjal antidepresívum? Čítajte pozorne. Lebo váš život už nebude ako predtým.

Ten deň a hlavne ten pocit bezmocnosti, ktorý som prežívala, si presne pamätám ešte aj dnes, Ani po 30 rokoch sa na to nedá zabudnúť. Bola jeseň, pekná, farebná. Starší syn mal šesť rokov, mladší tri. Partner sa vrátil z päťmesačnej vojenskej služby a ja som bola šťastná, že ho mám konečne pri sebe. O to viac, keď bol zrazu mimoriadne aktívny, čulý a čiperný. Nevedel obsedieť na mieste, rozprával rýchlo, veľa a o všetkom. V jednom kuse chcel doma všetko opravovať a zlepšovať. Raz to bola polička v kuchyni, druhý deň obrazy v obývačke, ďalší zámok na pivnici. Mal smelé, ba až bezhraničné plány, Kam všade by sme mohli ísť, čo všetko by sme mohli robiť, Dokonca každé ráno behával 20 km, čo pred tým nikdy nerobil. No jeho elán doslova zo dňa na deň vyprchal. Večer sme si dali dobrú noc a ráno som vedľa seba našla ležať živú mŕtvolu s pohľadom upretým do stropu.

Dúfala som, že ide o hlúpy vojenský žartík. Nešlo. Môj muž najbližšie dni odmietal jesť, zanedbával hygienu, nechcel sa sprchovať a keď som sa snažila dostať do neho aspoň hlt vody, viac ako pol hodiny som musela stáť pri posteli a prehovárať ho. Mňa registroval. Rodičov a deti vo svojom stave úplne ignoroval. Bolo jedno či skáču po posteli alebo plačú. Nič ho „neprebralo“. Stratil záujem o svet okolo. Chlapci to našťastie veľmi neprežívali. Vysvetlila som im, že ocko je chorý a potrebuje oddychovať. Po troch týždňoch absolútneho zúfalstva som k nemu zavolala lekárku. Tá hneď zabezpečila prevoz do špecializovanej nemocnice pre duševne chorých. Verdikt znel: maniodepresia. Pre mňa nový pojem, ktorý sa však stal súčasťou nášho života na mnohé roky. Nevedela som, čo bude ďalej.

Stratila som istoty, oporu, pomoc pri výchove detí, svoju bútľavú vŕbu. Budúcnosť ma desila, napriek tomu som verila, že sa vylieči. Začala som študovať knihy o jeho chorobe. Chcela som pochopiť a porozumieť tomu, čo práve prežíval. Venovala som sa deťom, brala som ich na návštevy a výlety, aby nemuseli vnímať, že ocko nie je doma. Akútna fáza liečby trvala tri mesiace. Pokračovala šesť mesiacov a posledná, udržiavacia fáza, jeden rok. Čo je však podstatné, po prepustení sa nám domov vrátil náš tato. Desať rokov bral len jednu jedinú tabletu denne a bez problémov sa začlenil do bežného života. Napriek tomu, po zvyšok života som bola v akejsi pohotovosti. Všímala som si jeho prejavy, správanie, reakcie. Spoločne sme prijali všetko, čo nám osud nadelil. Dokonca sme spolu mali ešte jedno dieťa. Po rokoch, keď som si bola istá, že jeho stav je ok, stalo sa čosi, čo by mi ani v najhoršom sne nenapadlo. Pre vysoké nasadenie v práci aj doma som si to všetko odtrpela ešte raz. N vlastnej koži! Postihol ma syndróm vyhorenia a ťažká depresia. Dnes som na plnom invalidnom dôchodku a lekári nepredpokladajú, že by som sa ešte niekedy začlenila do bežného pracovného života. Ale! Napriek tejto diagnóze môžem povedať, že sa s ňou dá pomerne plnohodnotne žiť. Hlavne nikdy netreba strácať nádej v lepšie zajtrajšky. 

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk.