Nakoniec sa ukázalo, že nemám zápal pľúc, ale rakovinu lymfatických uzlín. Čitateľka Alena napísala ďalší diel seriálu Môj boj s chorobou, ktorý zverejňuje idnes.cz.
Mala som len dvadsať rokov, keď mi bol diagnostikovaný Hodgkinov lymfóm. Ja a ani moje okolie sme o tejto chorobe nič nepočuli. Bol to šok. S priateľom sme sa počas môjho boja s rakovinou rozišli. Najväčšou oporou pre mňa boli rodičia a kamaráti.
Všetko sa začalo minulý rok vo februári. Mala som hrozný kašeľ, bývala som strašne unavená, stále som len spala, mala som aj nepríjemný svrbivý ekzém po celom tele. Išla som teda k lekárovi a ten ma poslal na röntgen pľúc. Zistili, že tam mám nález, a že je to zrejme zápal pľúc. Dostala som teda antibiotiká na 14 dní, ale tie vôbec nezaberali. Preto ma poslali na kontrolný röntgen, ktorý zistil, že som stále mala nález. Rozhodli sa ma poslať ešte na CT.
Keď sme šli potom na pľúcne pre výsledok, povedali otcovi, nech si radšej sadnea ja pochopila, že to bude vážne. Doktorka nám začala hovoriť, čo sa deje a čo nás čaká. Bola som poslaná na hrudnú chirurgiu do Ústí nad Labem, kde mi bola vykonaná biopsia. Bola to moja prvá operácia, hrozne som sa bála. Odobrali mi vzorku, ktorú poslali na histológiu do Prahy.
Vtedy mi doktor hovoril, že by bol najlepším variantom Hodgkinov lymfóm, pretože je to jeden z najlepšie vyliečiteľných druhov rakoviny. Oznámil mi, že ma čaká chemoterapia a ožarovanie. Pýtala som sa doktora, či mám rakovinu a on mi jednoducho povedal, aby som tot ak nebrala. V nemocnici v Ústí nad Labem som bola päť dní. Odtiaľ ma odporučili do Prahy do Fakultnej nemocnice Královské Vinohrady.
Na liečbu ma poslali do Prahy
V polovici marca som prvýkrát navštívila túto nemocnicu a bola som zverená do starostlivosti pani doktorky Markovej. Zoznámila ma s tým, čo ma čaká a čo musím dodržiavať, aby som všetko zvládla. Absolvovala som niekoľko vyšetrení - sono brucha, röntgen pľúc, EKG, spirometriu, odber krvi, echo srdca, PET.
Nakoniec mi bola pichnutá injekcia na ochranu vaječníkov, aby som v budúcnosti mohla otehotnieť. Po tejto injekcii som musela počkať 3 týždne, aby som mohla začať s chemoterapiou. Mala som štvrté štádium, nádory boli veľké asi 10 a 5 centimetrov na hrudi a v podpazuší, aj preto sa lekári rozhodli dať mi šesť cyklov.
Jeden cyklus mal trvať tri týždne. Prvý týždeň mi po dobu troch dní podávali chemoterapiu kanylou do žily. Druhy týždeň takzvaný dopich, ktorý bol vždy týždeň presne od prvého dňa chemoterapie. Všetko prebiehalo tak, že mi zaviedli kanylu a počas piatich minút mi vstrekli sestričky do žíl asi päť injekcií, ktoré boli agresívnejšie ako samotná chemoterapia podávaná prvé tri dni.
Tretí týždeň bol pohodový, brala som málo liekov, ale musela som chodiť na odber krvi, pretože mi kontrolovali krvný obraz. Mala som oslabenú imunitu. Musela som sa strážiť a nikam nechodiť a pichať si injekcie do brucha na podporu rastu bielych krviniek, aby mohol ďalší týždeň začať ďalší cyklus.
Po chemoterapii prišlo ožarovanie
Asi po štrnástich dňoch mi vypadali vlasy, trochu obočie a riasy. Síce som vedela, že to príde, ale aj tak to bol pre mňa šok. Aj keď pri prvom pohľade do zrkadla som sa začala smiať a hovorila som si, že narastú lepšie a kvalitnejšie.
Po druhom cykle som išla na ďalšie PET, kde mi zistili, že nádor už nie je aktívny. Veľmi sa zmenili a jeden úplne zmizol. Všetko bolo na dobrej ceste. Myslela som si, že to ďalšie cykly chemoterapie ešte zmenšia alebo úplne zničia.
Potom som dochádzala už len ambulantne na denný stacionár. Každý ďalší cyklus mi museli zavádzať kanylu, ale potom to bolo horšie a horšie. Nemohli nájsť žiadnu žilu, ako boli zničené z tých jedov, čo do mňa stále pumpovali. Znášala som to ale dobre celých šesť cyklov, len asi dvakrát sa mi spustila krv z nosa. Moje telo bojovalo a nevzdávalo sa. Zvládlo to na výbornú.
Poslednú chemoterapiu som mala 23. júla 2014. A začala som si nejako uvedomovať, že mi bude za sestričkami smutno, keď sa o mňa tak pekne na stacionári starali, proste som si na ne zvykla.
Pani doktorka mi povedala, že zrejme pôjdem aj na ožarovanie, že bude najlepšie ten nádor zaobaliť alebo aby úplne zmizol. Ale že záleží, ako dopadne posledný PET po poslednom šiestom cykle. Na ten som išla začiatkom septembra. Nádor sa zmenšil asi na 5 centimetrov, a tak sa potvrdili slová lekárky a čakal ma ďalší kolotoč tentoraz na onkológii v Prahe.
Mala som naplánovaných 15 dávok po dobu troch týždňov. Každý všedný deň okrem víkendu. Prvé ožarovanie som podstúpila 30. septembra a zvládla som to dobre. Posledná dávka bola 20. októbra a bol to krásny pocit, že už som skoro na konci cesty.
Po šiestich týždňoch od poslednej dávky som musela opäť na vyšetrenie na Vinohrady, kde sa zisťovalo, ako veľmi mi to zničilo orgány v tele.
Ďalšou ranou bola smrť milovanej mamičky
Kvôli chorobe som musela ukončiť jazykovú školu. Keby som tušila, ako dobre bude liečba prebiehať, zrejme by som ju zvládla. Tak som sa aspoň rozhodla urobiť si autoškolu. Rodičia mi boli najväčšou oporou. Vďaka nim som to zvládla a dokázala som im, že tento boj vyhrám. Pomáhali mi aj kamaráti.
Ďalšia rana osudu však prišla v januári tohto roku, kedy mi kvôli nevyliečiteľnej chorobe odišla najbližšia osoba - moja mamička. Bol to pre mňa naozaj veľký šok a bolelo to a bolí dodnes. Myslela som si, že už tu byť nechcem, aj keď som porazila chorobu akou je rakovina, ale život mi vzal osobu, ktorú mi nikto nenahradí. Viem, že život ide ďalej a že je tu môj otec a brat a oni sú ten dôvod, prečo ďalej žiť.
Choroba mi veľa vzala, no zároveň aj veľa dala, hlavne som počas toho všetkého spoznala veľa nových ľudí, ktorí si tým všetkým prešli tiež. Zistila som, že najdôležitejšie je zdravie a tak si ho teraz viac vážim. Viem, že každou sekundou sa môže čokoľvek na svete zmeniť, a preto sa snažím žiť každú chvíľu naplno.
