Sušická nemocnica sa nijak nelíšila od iných okresných zdravotníckych zariadení vo vtedajšom Československu. Ľudia sa tam liečili, rodili aj zomierali. Ale úmrtie dvoch novorodených dievčatiek na pôrodníckom oddelení v jeden jediný deň, presne 23. februára 1960, malo kruté a temné pozadie. Dievčatká totiž zomreli rukou tej, ktorá sa o ne mala starať.
Bez súcitu
Útla, bledá mladá žena sedela na nepohodlnej stoličke a veľkými, smutnými očami blúdila po vyšetrovacej miestnosti. Vyzerala pokojne, napriek tomu, že sa práve priznala k najstrašnejšiemu zločinu, ktorý môže človek spáchať. Akoby sa jej uľavilo. Akoby vedela, že to, čo ju privádzalo priam do šialenstva, už nikdy v živote nebude počuť. A možno bola aj rada, že už nebude tým vnútorným hlasom, ktorý je silnejší než ona, nútená ubližovať a zabíjať. Pred pár sekundami sa so zjavnou úľavou priznala, že za smrťou dvoch novorodeniatok – jedno bolo na svete iba dvadsať hodín – stojí práve ona. „Bolo to v čase, keď som mala menštruáciu, alebo tesne pred ňou. Ten plač vo mne vzbudil úplnú nenávisť k deťom. Asi by som udrela aj vlastné dieťa, keby plakalo a keby som nejaké mala,“ hovorila. Obaja novorodenci zomreli na ťažké poranenia mozgu. Fikáčková útočila na hlavu a jednej zo svojich obetí zlomila obe ruky. Kto vlastne bola Marie Fikáčková a kde sa v nej vzala neprekonateľná potreba páchať násilie na tých najbezbrannejších?
Zlé roky
Vyrastala v neutešenom prostredí chudobnej rodiny. Matka bola upracovaná, submisívna žena, ktorá často čelila útokom svojho manžela. Otec Schmidl bol Nemec, ktorý sa ani roky po vojne neprestal tajiť svojou nenávisťou k Čechom. Vybíjal si ju najmä na svojej českej manželke. Pil, a jeho agresivita sa s konzumáciou alkoholu iba zvyšovala. Marie mala staršieho, mentálne postihnutého brata, ktorý na ňu podľa jej slov v záchvatoch neovládateľnej zlosti tiež často útočil. Nenávidela ho a bála sa ho a nebol nikto, kto by jej pomohol. Navzdory podmienkam v rodine sa Mária učila dobre. Strednú zdravotnícku školu v Klatovoch vyštudovala s výborným prospechom a hneď po maturite nastúpila do sušickej okresnej nemocnice na pôrodnícke oddelenie. Aj tam sa javila ako pracovitá a spoľahlivá sestrička. Dokonca natoľko, že nadriadení uvažovali o tom, že ju vymenujú za vrchnú sestru. Chvíľu nato sa Mária vydala. Možno aj preto, aby unikla teroru svojho otca a agresivite retardovaného brata. Agresivita však bola zakorenená aj v nej. K matke, ktorú zrejme považovala za pôvodcu svojho utrpenia, za tú, ktorá sa jej nikdy nezastala a preferovala brata, si cestu nikdy nenašla. Dokonca sa neskôr priznala, že na ňu niekoľkokrát zaútočila aj fyzicky.
Vzorná sestra
Dobrá práca, uznanie a spokojné manželstvo mohli byť pre Máriu štartom do nového, lepšieho života. Mala možnosť za tým minulým spraviť navždy hrubú čiaru. To sa však nestalo a v mysli dvadsaťštyriročnej zdravotnej sestry sa začali prebúdzať temní démoni. Už s nimi nedokázala bojovať. Keď 27. februára 1960 prišla pre schopnú a obľúbenú sestru priamo na oddelenie Bezpečnosť, bol to pre všetkých zamestnancov aj vedenie šok. Ale pitva mŕtvych novorodencov jasne preukázala cudzie zavinenie a rozpis služieb tiež hovoril jasne – zmenu mala Marie Fikáčková.
„Iba“ dvaja
Správa sa v Sušiciach a okolí šírila rýchlo, no v dobovej tlači o vraždách v pôrodnici žiadnu zmienku nenájdeme. Úrady sa tak snažili zabrániť panike, špekuláciám a otázke: Zabila zdravotná sestra Marie Fikáčková naozaj „iba“ dvoch novorodencov? Tu sa názory značne líšia. Aj vtedy totiž vyšetrovacie orgány zisťovali, či v časoch jej služieb na oddelení nedošlo k ďalším podozrivým úmrtiam. Starostlivo a podrobne sa porovnávali rozpisy zmien, služby sestier aj lekárov, kontrolovali sa zdravotné dokumentácie a pitevné protokoly zomrelých detí... Žiadne ďalšie podozrivé úmrtia sa však nepreukázali. Pri všetkých úmrtiach, a to aj pred viac než šesťdesiatimi rokmi, sa vždy vykonávala lekárska pitva, ktorá mala za úlohu určiť príčinu smrti a okolnosti s ňou súvisiace. Dôvodom bolo (a stále je), aby sa v podstate chránili živí. Najmä v časoch, keď ešte nebola populácia preočkovaná a vakcínou sa začalo (veľmi úspešne) bojovať s detskou mozgovou obrnou. V okamihu, keď sa objavilo podozrenie na cudzie zavinenie, patológ zdravotnú pitvu prerušil a prišla na rad pitva súdna, ktorá sa vykonávala za účasti dvoch patológov z Ústavu súdneho lekárstva. Tak sa teda stalo aj v prípade dvoch zavraždených novorodeniatok. Aj súdna pitva jednoznačne preukázala cudzie zavinenie. Vďaka podrobnej kontrole zdravotníckej dokumentácie na pôrodnom oddelení kriminalisti zistili, že počas služieb Marie Fikáčkovej došlo k dvom poraneniam detí. V tom čase by však „vzornú“ sestru nikto nepodozrieval a zranenia boli pripisované náhodnej neopatrnej manipulácii. Pri výsluchu sa však Fikáčková priznala, že deti poranila úmyselne, pretože plakali.
Úplne príčetná
Špekulácie sa však množili. Dodnes sa hovorí o tom, že Mare Fikáčková zavraždila najmenej desať detí. Prvé údajne už v roku 1957. Možno aj preto, že o vraždách hovorila pri výsluchu chladne a nezúčastnene. „Dievčatko začalo kričať, tak som ju asi štyrikrát zovretou päsťou udrela do hlavy. To som spravila úmyselne, aby som ju zabila. Tú druhú som chytila za hlavičku a pri stlačení som cítila, ako sa do nej zabárajú prsty. V tom okamihu som však necítila žiadne praskanie lebečných kostí. Len som cítila, že hlavičku stláčam a tá povoľuje. Po krátkom rozrušení som sa upokojila a pokračovala som naďalej v skladaní plienok v infekčnej miestnosti.“ Fotografie z rekonštrukcie, keď nad bábikou stojí mladá žena v sesterskej uniforme, sú dodnes smutným mementom tejto desivej, šesťdesiat rokov starej udalosti. Sestra Marie Fikáčková bola uznaná za vinnú. Odborníci v odbore súdnej psychológie a psychiatrie ju charakterizovali ako osobu so sklonmi k depresii, hystérii a nekontrolovateľným výbuchom zlosti, no úplne príčetnú. Marie Fikáčková bola odsúdená k trestu smrti, ktorý bol vykonaný v apríli 1961 v pankráckej väznici. Od roku 1918 tak bola v Československu prvou ženou popravenou za kriminálny trestný čin.
