Vtedy to bolo naozaj strašné. Valila sa na nás tragédia za tragédiou. Otec zomrel po chorobe, ale kamarátka pri nehode. Och, bože, mala iba 28 rokov a krátko pred svadbou. Tešila som sa, ako ju s ňou budem plánovať a namiesto toho som jej šla na pohreb. Utápala som sa v depkách, chodila som po svete ako námesačná. Jediné, čo ma ako-tak dokázalo „prebrať k životu“, boli sladkosti a jedlo. Som totižto typ, ktorý počas stresu je... Viem, že niektorí to majú práve opačne a chudnú, ale ja nie.
Trojnásobné nešťastie ako spúšťač
Po otcovom pohrebe som najskôr iba pozerala doma do plafónu. Asi po takých dvoch hodinách som sa strhla a moje kroky viedli k chladničke. Mala som tam tresku, parížsky šalát, zákusky z karu, guláš. Všetko som to pojedla. V podstate by sa dalo povedať, že som v jednom okamihu zjedla nárazovo stravu za celý deň. A takto som fungovala dlho. Smrť Andrey to ešte umocnila. Vtedy som niekoľko dní jedla iba okolo desiatej večer, keď som už naozaj bola hladná. Lenže dobehla som celý deň veľkosťou porcií a vôbec som sa nezamýšľala nad výživovou hodnotou potravín. Isto, svoje urobili hormóny, pretože som bola tehotná. No len 15 týždňov, pretože po tom, čo sa stalo Andrei, som potratila. Bolo to hrozné. Iba kto také niečo prežil, vie, aká bolesť sužuje ženu, ktorá príde o nenarodené dieťa.
Iba toto jedlo ma upokojovalo
Svoju ubolenú dušu som kŕmila dobrotami. Aby som bola aspoň na chvíľu šťastná. Prestala som variť a všetko som si objednávala. Pizza, rezne, hranolčeky, zákusky, zmrzliny, a dokonca aj alkohol. Pila som viac než inokedy za celý rok. Utápala som sa v žiali a nevedela som, čo so sebou. Iba jedlo ma na pár minút trochu potešilo. Niet sa preto čomu čudovať, že rok po týchto tragédiách som mala o dvadsať kíl viac než zvyčajne. Cítila som sa zle, ale akosi som sa nevedela naštartovať, aby som to zmenila. Aby som schudla a znova nabrala energiu, chuť do života a dobrú náladu. Poviem vám, neusmievala som sa poriadne dlho...
Nový začiatok
S veľkou nadváhou, ktorá sa napokon celkovo vyšplhala až na 40 kíl, som žila asi päť rokov. Medzitým sme sa rozišli so snúbencom – s tým, s ktorým som čakala dieťa. Tvrdil, že sa už nedokáže pozerať na to, ako sa ničím. Ani on nebol superštíhly, ale určite bol chudší ako ja. Keď zo mňa asi po roku od rozchodu opadol smútok, začala som konať. Vyhľadala som nielen trénera, výživového poradcu, ale aj psychológa. Odrazu som opäť chcela naplno žiť a tešiť sa. Bolesť otupila... Všetci mi ochotne poradili, čo mám robiť. Nastavila som si pravidelné stravovanie. Prestala som jesť sladkosti a začala robiť rýchlu chôdzu – denne ráno aj večer. Nedostavila sa ani kríza, ale problémy s bolesťou päty áno. No i to sa vyriešilo a nevzdala som to. Chudla som doslova zo dňa na deň. Usmievala som sa viac a viac a akoby som odpustila Bohu, že mi vzal tri milované osoby tak krátko po sebe. Moje vnútro sa otvorilo, metabolizmus rozbehol a psychiku mi podporili hormóny šťastia, ktoré sa vyplavujú po cvičení. Som nový človek, s novou nádejou, že raz bude zo mňa mama a budem mať dobrého partnera. Zatiaľ som sama, ale ponúk na rande pribúda...
