depresia
Zdroj: pexels.com

Skutočný príbeh: Hanbím sa vyzliecť pred manželom

Denisa Badalová 26.02.2019, 15:37 Príbehy
Nie som dokonalá a ani som nikdy dokonalá nebola. Netrápila som sa však tým. Lenže od istého momentu sa na seba nedokážem ani len pozrieť. Môj sexuálny život je na bode mrazu a ja začínam cítiť, že ide do tuhého. Môj muž je zo mňa nešťastný. Nevie mi pomôcť, pretože netuší, čo sa so mnou deje. Nechcem, teda, neviem, ako mu to mám povedať. A tak stále vyčkávam...

Vždy som bola kočka. Vysoká, štíhle nohy, dlhé blond vlasy, osí pás – tým som bola typická. Kamarátky mi závideli. Nikdy som necvičila a navyše, nemusela som sa ani nijako obmedzovať v jedle. Dopriala som si všetko. Svoje telo som vystavovala na obdiv. Keď sme sa s manželom prvýkrát milovali, povedal mi, že som ako anjel – že moje telo je doslova anjelsky zamatové a že voniam ako vanilková mandľa. Vždy som pri tom začervenala, keď mi takto lichotil. Chodili sme spolu asi dva roky. Brali sme sa, keď sme mali 25.

Sme rovnako starí, obaja máme teraz štyridsať. Na svoj vek stále dobre vyzeráme. Môj muž je veľký fešák. Všímam si, že po ňom pokukujú aj dvadsiatničky. Ale, nežiarlim. Teda, nežiarlila som. Až do doby, kým som sa po dlhej dobe nevybrala na aerobik. Nemám nadváhu, ale iba tak pre dobrý pocit som si povedala, že si pôjdem zacvičiť. Nahovorila som aj kamarátku. Hodinu skákania a tancovania som zvládla, na vlastné prekvapenie, veľmi dobre. S ľahkosťou sme vydržali tempo, s ktorým mali problém oveľa mladšie dievčatá. Pot zo mňa kvapkal na všetky strany. No o to predsa pri cvičení ide. Tešila som sa do sprchy. Vo fitku sú však sprchy spoločné, a práve „ony“ sú akousi vstupnou bránou do môjho  „problému“.

Bolo nás tam asi šesť. Myslím v tých sprchách. My dve s kamarátkou a štyri ďalšie. Odhadujem, že mohli mať tak osemnásť, maximálne dvadsať rokov. Boli nádherné. Tá ich krásne vypnutá koža, štíhlosť, vzrušujúce krivky. Nečudujem sa, že sú schopné poblázniť chlapom hlavy. Neviem prečo, ale v tom momente do mňa vošla zvláštna sila, odhodlanosť, akýsi vnútorný hlas, ktorý ku mne prehovoril. „Natália, sprav zo sebou niečo. Aj ty môžeš takto vyzerať.“ Zľakla som sa. Nedokázala som určiť, do akej miery si to nahováram ja a do akej to bola možno nejaká halucinácia alebo čo, ale to, čo ten hlas povedal, som si vzala k srdcu. Hneď v ten večer som sa ešte dlho obzerala pred zrkadlom. Moja hmotnosť je síce v norme, ale telo napriek tomu nie je pevné. Mám aj celulitídu a koža na tele je trasľavá.

Som taká štíhla vlniaca sa hmota. Tak by som to mohla pomenovať. „Lenže ja chcem mať telo ako dvadsiatnička!!!“ Zaumienila som si a ešte v tej istý večer, ako som prišla z fitka, som si išla zabehať a znova som cvičila. Manžel iba krútil hlavou. Vtedy sa na mne ale ešte zabával. Mne to ale smiešne nebolo. Nechcela som mu povedať, prečo to robím, lebo som sa hanbila. Nevie to doteraz. Začala som s tým pred dvomi mesiacmi. Schudla som päť kíl. Stravujem sa maximálne prísne, no stále nemám také telo, aké by som si priala. „Aká si krásna. Poď ku mne...“ Keď líhame do postele, manžel po mne strašne túži. Ja sa ale stále vyhováram. Jeho uspokojím, ale seba nenechám, lebo sa nechcem vyzliekať. Chcem, aby ma videl úplne dokonalú, a to ešte potrvá.

Nedávno sa ma však spýtal: „Natália, si v poriadku? Prečo sa so mnou nechceš milovať?“ Myslím, že začína tušiť, že všetky moje výhovorky sú iba výhovorkami. „Som OK. Neboj sa. Ešte beriem nejaké lieky od gynekológa a už to snáď bude fajn.“ Odpovedala som mu opäť klamstvom. Viete, môj muž od mladosti cvičí. Má telo ako Terminátor. Dokonalé. Vyrysované. Nádherné. A ja sa mu chcem rovnať. „Ty si blbá. Veď keby si sa mu nepáčila taká, aká si, tak by ťa asi nechcel, nie? Nemyslím si, že musíš na sebe makať ako fitneska, len aby si ho nestratila,“ dohovárala mi už aj Elena – kamarátka, ktorá ako jediná vie, o čo mi ide a aký je môj cieľ. „Nie, ja sa pred ním hanbím vyzliecť!“ Odpovedala som jej. Iba mávla rukou a pokrútila nechápavo hlavou.

Kým nebudem mať také telo, aké chcem, nechcem, aby ma videl. Ja viem, je to možno choré, ale nemôžem za to. Je to ako choroba, ktorú sa snažím vyliečiť. Mám to tak zakorenené v mozgu, že kým to nedosiahnem, asi ma nikto a nič nepresvedčí, aby som s formovaním svojho tela prestala. Nejde to však tak rýchlo, ako by som chcela, takže plánujem, že pôjdem pod nôť. Estetická chirurgia to snáď už všetko dá do poriadku. Dovtedy sa nevyzlečiem. „Nebojíš sa, že si Paľo nájde inú? Veď už ho tak dlho odmietaš...“ Vyriekla minule Elena. Áno, táto otázka ma zaskočila, trošku vyplašila, ale spôsobila i to, že som ešte viac začala na sebe makať. Na Valentína sa chcem môjmu milovanému mužovi ukázať o „desať rokov mladšia“. Snáď sa mi to podarí.