Zdroj: Katka Kincelová

Pri čísle 8 sme skončili: Skutočný príbeh mamy 8 detí

magazín Evita 31.10.2018, 21:00 Príbehy
Všetky sú jej, plánované a svoje rozhodnutie mať ich, absolútne neľutuje. Nikoleta Macinská (42) je mama ôsmich detí, šikovná podnikateľka a blogerka. Nám prezradila aj to, ako byť spokojná so svojou nedokonalosťou a nesnažiť sa za každú cenu dosiahnuť maximálny výkon.

Veľká rodina
Usmievavá a energická Nika bola úplne „normálna“ žena s realistickými plánmi, ktoré zahŕňali dobrú prácu, manžela a 2 deti. Ideálne staršieho chlapca a mladšie dievča. „Vysnívala som si to pekne. V skutočnosti sa to pri deťoch trošku skomplikovalo a nebolo to také jednoduché, ako som si predstavovala. Keď sme sa s manželom rozhodli, že chceme dieťa, ukázalo sa, že otehotnieť sa nedá len tak na povel. Tehotenstvo s prvým synom vôbec nebola prechádzka ružovou záhradou. Vtedy som verila, že to musíme prežiť do pôrodu, dúfala som, že vydrží čo najdlhšie v brušku, lebo rizikové tehotenstvo bolo predzvesťou toho, že to tak byť nemusí. A keď sa narodil, zistila som, že všetko náročné ešte len začalo. Napriek tomu som na druhý deň po pôrode vedela, že sa mi stalo to najlepšie v živote. Vtedy som sa niekde vo vnútri rozhodla, že chcem mať veľa detí. Na moje prekvapenie, manžel sa tomu vôbec nebránil a súhlasil. Krásne by znelo, keby som povedala, že som to nikdy neľutovala. Sú dni, keď si poviem: „Bolo mi toto treba?“ Aj keď je to s nimi príležitostne dosť náročné, dnes sa už celkom teším na obdobie, keď budú mať svoje rodiny a my s manželom si budeme užívať to, že sme len sami so sebou a po záhrade nám budú pobehovať vnúčatá,“ hovorí mama ôsmich detí.

Stretnutie s nepochopením
Deťom sa rozhodli dať vo svojom živote priestor. Zo strany rodiny či priateľov sa stretli s nepochopením. „Viem, že to nemysleli zle, skôr im na nás záležalo a nechceli, aby sme sa zničili. Reakcie ľudí na veľkú rodinu sú v dnešnej dobe rôzne a tie negatívne sa ku mne dostávajú len zriedkavo. Kým boli deti malé, zažívala som ich častejšie. Dostávala som otázky ohľadom viery, antikoncepcie či inteligencie. Niektorí ľudia jednoducho nedokázali pochopiť, že niekto môže chcieť mať veľa detí. Dnes sú to väčšinou obdivné reakcie. Možno je to aj tým, akými ľuďmi som viac obklopená. A bol to asi aj prirodzený vývoj situácie, že ľudia, ktorým sa to nepáči, nezostali v našom živote, veď prečo by aj,“ spomína Nikoleta.

Rodinná rada rozhodla
S manželom majú štyroch synov a štyri dcéry, najmladšia má 6 rokov a najstarší 20. Keď boli maličkí, vždy chceli bábätko. To je také prirodzené. Najmladšia ešte stále prosíka, aby mali maličkého bračeka. „Čím sú deti staršie, tým viac si uvedomujú obmedzenia, ktoré logicky s dieťaťom prichádzajú. A tak po poslednom pôrode pred šiestimi rokmi rodinná rada rozhodla, že bolo dosť malých detí. A ja som ochotne súhlasila. Naplnila sa moja materinská túžba. A či pri takom počte trafím to správne meno? Pri prvých dvoch nebol problém so zámenami, keďže sme to mali pekne podľa plánu, chlapec a dievča. Potom prišli dvaja chlapci so 16 mesačným rozostupom a tu som už veru mená plietla. Naše decká sa stále bavia na tom, ako som ich v rýchlosti pomenovala všetkými menami naraz. Vznikla skomolenina Filriškaelačiktorétosi. Neviem, čo im je na tom také smiešne,“ usmieva sa Nika :-).

Jedno je náročnejšie ako dve
Keď mala prvé dieťa, na obed bola ešte v pyžame s neumytými zubami. S druhým dieťaťom nechápala, čo pri tom prvom toľko riešila :-). A tu by sa žiadalo povedať, že s každým ďalším to bolo čoraz ľahšie a ľahšie... ale nie je to celkom tak. Dosť to závisí od osobnosti bábätká, od okolností a celkovej situácie v rodine. „Prakticky s každým novým dieťaťom mi trvalo asi pol roka, kým som sa dostala do nejakého znesiteľnejšieho režimu. Chcem byť však mama, ktorá má s každým svojím dieťaťom vzťah. Chcem vedieť, čo ich trápi, o čom snívajú, čo plánujú, čo ich teší. Chcem s nimi plakať, ak plačú a chcem sa s nimi smiať, ak sa smejú. Som mama kamarátka, ale snažím sa byť aj mama autorita. Myslím, že to musí byť vyvážené, ale nie vždy sa mi to darí. Minule mi najstaršia dcéra povedala, že sa bojí, že keď bude mať deti, tak na nich bude veľmi prísna, lebo sa to vraj strieda s každou generáciou. Ak má mamu priateľku, ona by mala byť mama prísna, a pritom chce byť raz mama ako ja. Rozplakalo ma to, neviem si predstaviť väčšie ocenenie a uistenie ako to, že moje dospelé dieťa mi povie týmto spôsobom, že robím dobre to, čo robím, a pritom ma pozná najlepšie a vie, že viem byť protivná a neznesiteľná, že viem donekonečna analyzovať, či som urobila všetko dobre, že nestíham všetko tak, ako by som si predstavovala, že nemám na nich všetkých toľko času, ako by som mať chcela,“ vymenúva.

V šľapajach rodičov?
Do istej miery je deťom prirodzené to, v akom prostredí vyrástli. „Sledujem to vo svojom okolí, že z mnohodetných rodín určite aspoň niektoré deti majú zase viac detí. Ako to bude u nás, netuším. Myslím si, že teraz túto možnosť, hlavne tí starší, ani nepripúšťajú. Každý si musí zariadiť život tak, aby bol spokojný s tým, čo má. Ale zároveň všetci vedia, že je im doma dobre a že je super, že ich je tak veľa. Majú sa radi a je nám spolu poriadne veselo aj napriek tomu, že nemajú všetko to, čo majú mnohí ich spolužiaci,“ priznáva Nika. Azda najviac im chýba spoločná dovolenka pri mori. Nech počítajú z každej strany ako chcú, nevychádza im to. Buď rodinu prekvapia nepredvídané výdavky počas roka, alebo jednoducho nezarobia dosť na to, aby všetci desiati spolu odišli len tak v lete k moru. Ale okrem toho majú všetko, čo potrebujú. „Možno moje deti nemajú každý päť párov topánok na sezónu, ani tri, niektorí ani dva. Nenakupujeme oblečenie, lebo sa nám chce, ale preto, že potrebujeme. Ale v podstate mi toto až tak veľmi neprekáža, lebo keď sa pozriem okolo seba a vidím celé dnešné spotrebné fungovanie, nie je mi z toho do smiechu. A tak sa snažím aj deti viesť k tomu, aby si premysleli, ktorú vec potrebujú a či ju vôbec potrebujú. Nechceme sa obklopovať vecami. Tie nám šťastie nezvýšia, ak tak iba chvíľkový pocit radosti, ale to je pre život celkom málo,“ zamýšľa sa sympatická mamina.

Zamestnať sa? Nemožné!
Pri všetkých materských povinnostiach si mama ôsmich detí nevedela predstaviť, že by odišla ráno do práce a vrátila sa domov večer. Rovnako bolo pre ňu nepredstaviteľné byť iba mamou na plný úväzok a nevenovať sa ničomu inému. A tak logicky zvážila možnosť svojej realizácie v tvorivom podnikaní. „Vytvorila som viacero malých značiek, z ktorých je môjmu srdcu najbližšia slow fashion produkcia dámskeho oblečenia IMANI. Ide o oblečenie pre ženy, ktoré sa chcú vyjadriť aj tým, čo majú na sebe. V novej kolekcii je to však bez slov, teda bez slov viditeľných pre ostatných. Každý kúsok oblečenia skrýva v sebe jedno jediné slovo, ktoré hovorí o hodnote jeho nositeľky, a tak sa vo vnútri oblečenia dajú nájsť slová ako: ľúbená, vzácna, krásna, dostatočná... A o tom to je. Ak žena vie, že toto je o nej a taká je, dáva to aj ostatným ľuďom, ktorých má okolo seba. Som nadšená z toho, ako ženy reagujú, ako ich to povzbudzuje, nadchýna a mení sa ich vnímanie. Toto je zmyslom mojej tvorby, prinášať posolstvo a hlbší zmysel do života ľudí,“ nadchýna sa.

Všetko je o správnom nadstavení
Nika je perfektný manažér, dokonca má na to školu. Aby na nič nezabudla, musela by byť dokonalá, a to podľa jej slov ani zďaleka nie je a byť ani nechce. „Keď sa obzriem späť, veľa vecí som nestihla. Ale myslím si, že skôr preto, že som nevedela, že by som to stihnúť chcela. Nebolo to primárne kvôli materstvu. Dnes aj trochu s nadhľadom hovorím, že mám čas na všetko, čo potrebujem. Stíham, čo stíhať chcem. Dosť dlho mi trvalo, kým som prišla na to, že nemusím všetko zvládať. Takže niekedy meškám s platbami, zabudnem na krúžok, či na dieťa v škole, nestíham upratovať a žehliť už vôbec nie. Je to o prioritách. Teším sa na všetko, čo mám ešte pred sebou. Vlastne to žijem už teraz, je mi lepšie ako kedykoľvek predtým. A zajtra mi bude zase lepšie ako kedykoľvek predtým. A nie je to preto, že by som nemala žiadne problémy. Je to len o nastavení vnímania života a sveta. Keď som pred takmer tromi rokmi skončila v nemocnici s akútnym zápalom v tele a bolestiach takých, že som si myslela, že to už je naozaj koniec, došlo mi veľa vecí o živote. Odvtedy sa postupne mením ja, môj pohľad na priority, sny a ciele. Žijem tak, aby som mohla povedať, že robím, čo milujem, a milujem, čo robím.“

Čas pre seba
Hoci si ho vie už dnes nájsť, nebolo to vždy tak. Bolo obdobie, keď sa sama sebe nevenovala. Celý jej čas patril iným ľuďom. Až kým nedošla do totálneho vyčerpania a vyhorenia. Fyzického aj psychického. „Je veľmi zmysluplné obetovať svoj život manželovi a deťom, prípadne ešte ďalším ľuďom, ktorí vás istotne potrebujú. Je to krásne a ušľachtilé. Ale zdravé fungovanie v rodine je aj o tom, že všetky osobnosti v tej-ktorej rodine majú priestor na svoj osobný rast a prospievanie. Nie je to o tom, že jedna na úkor druhej stráda až zaniká. A tak dnes viem, že si musím čas na seba vedome naplánovať. A aj o týchto témach je novučičký blog Denník mamy 8 detí, kde chcem priniesť odkryté pohľady na život matky, ktorá nie je dokonalá. Reálne a neprikrášlené situácie zo života a s tým povzbudenie, že sa to dá nielen prežiť, ale aj užiť. Píšem o hľadaní seba samej či o manželskej kríze. Nepojedla som všetku múdrosť sveta a s každým ďalším dieťaťom som sa učila, že na nič neexistujú šablóny a že všetko, čo súvisí s človekom, je vysoko individuálne. Naučila som sa neposudzovať iných a vidieť v ľuďoch to dobré. Mám túžbu podeliť sa so svojimi skúsenosťami a dúfam, že môžu byť pre mnohé ženy dobrou inšpiráciou aj povzbudením,“ končí svoje rozprávanie Nika.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania svetevity.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.