Zuzana Melichová
Zdroj: Katarína Kincelová

2 roky dozadu ju lekár púšťal z nemocnice so slovami: „Už vám nemáme ako pomôcť.“

Ivana Dominová 24.10.2017, 10:30 Príbehy
Zuzana Melichová (30) je živým dôkazom toho, že zázraky sa dejú! Nevzdala sa, ani po tom, čo jej lekári už nevedeli pomôcť. Narodila sa druhýkrát! V súčasnosti oslavuje dvoje narodeniny. Prvé v auguste a druhé v decembri. 2. decembra 2015 jej totiž transplantovali kostnú dreň.

Začiatkom roku 2015 mi moja pani lekárka v Bratislave oznámila diagnózu myelodysplastický syndróm (MDS). Je to ochorenie krvotvorby spôsobené mutáciou kmeňových krvotvorných buniek. Dá sa vyliečiť len transplantáciou kostnej drene alebo transplantáciou krvotvorných buniek. Asi šesť rokov predtým som pre zlé výsledky krvi pravidelne chodievala na hematológiu v okrese, no nič sa nedarilo zistiť. Keď som pátrala po tom, čo to MDS je, dočítala som sa, že v neskorej fáze môže prejsť až do leukémie, odborne do akútnej myeloblastovej leukémie a do nej sa to prehuplo aj u mňa. A to veľmi rýchlo – asi 4 – 5 mesiacov po stanovení diagnózy MDS. Zrejme tomu rýchlemu progresu pomohol aj stres, ktorý som vtedy pociťovala v práci, ale i v osobnom živote.

Z dovolenky hospitalizácia
V máji som si zobrala dovolenku. Potrebovala som oddych, lebo som bola už naozaj vyčerpaná. No ako sa ukázalo, nielen z práce. Musela pre mňa prísť sanitka, nevládala som ani vstať z postele. Hospitalizovali ma v nemocnici v Partizánskom. Tu som ležala týždeň na transfúziách krvi a krátko na to ma prijali do Nemocnice sv. Cyrila a Metoda v Bratislave, kde som absolvovala silnú sedemdňovú chemoterapiu a v nemocnici som vtedy strávila dlhých a náročných 9 týždňov. Bolo to počas veľkých horúčav, čo bolo takmer na nevydržanie. Nikdy nezabudnem na slová pána primára, ktorý mi v deň môjho odchodu z nemocnice (19. 8. 2015) oznámil, že mi už nemajú ako pomôcť, urobili všetko, čo sa dalo, ale na žiadnu liečbu moje telo nereaguje a lepšie mi bude doma, v domácom prostredí. Našťastie, človek pri liekoch od bolesti nevníma naplno realitu a mne túžobne očakávané slovo „domov“ absolútne stačilo. Viac som počuť nepotrebovala a asi ani nechcela.

Záchrana
Doma som strávila asi tri mesiace a pravidelne dva-až trikrát do týždňa som chodila na kontroly a transfúzie krvi, krvných doštičiek a iných podporných infúzií do Trenčína. Aj vďaka nim sa moje telo začalo zotavovať. V novembri som sa vrátila späť do nemocnice na Antolskú vďaka urgencii lekárov z Trenčianskej nemocnice po život zachraňujúcu transplantáciu krvotvorných buniek. Lekári v Bratislave boli prekvapení mojím návratom a výsledkami. Púšťali ma predsa domov so slovami pre moju maminu „... nech tie dni, čo jej zostávajú, prežije doma...“. Dnes však viem, že zázraky sa naozaj dejú! Inak sa o tom odvtedy ani nehovorí.

Dvakrát posun transplantácie
Darcu pre mňa mali už tri mesiace po tom, ako som podpísala súhlas s jeho vyhľadávaním. Je to 45-ročný Nemec. Nebola som však fyzicky schopná transplantáciu krvotvorných buniek podstúpiť. Dvakrát sme ju museli odložiť. Druhýkrát kvôli darcovi. Ležala som v nemocnici po veľmi silnej chemoterapii, keď som mala hodnoty na nule a pán primár mi oznámil, že sa s darcom niečo stalo. Neskôr som sa dozvedela, že môj darca mal autonehodu, pri ktorej, našťastie, neutrpel žiadne zranenie, iba šok. Napokon sa výkon posunul len o jeden deň od pôvodne plánovaného. A tak mi 2. decembra 2015 transplantovali krvotvorné bunky. Prebieha to podobne ako transfúzia krvi. Transfúzia musí tiecť veľmi pomaly, aby nenastala nežiaduca reakcia. Mne tiekla približne šesť hodín. Nasledoval náročný mesiac v sterilnom prostredí a čakanie, či sa darcov štep ujme. Podarilo sa! Dva dni pred Vianocami ma prepustili z nemocnice, tentoraz s gratuláciou, že moje výsledky sú najlepšie z celého oddelenia. Najkrajší darček pre mňa i celú rodinu! Teraz už len vydržať aj hranicu dvoch rokov po transplantácii – telo totiž štep aj po takom čase môže odvrhnúť. No som presvedčená o tom, že ja to zvládnem!

Zmena krvnej skupiny
Dnes som na invalidnom dôchodku. Moja imunita je totiž stále veľmi krehká a buduje sa. Nechodím do uzavretých priestorov, kde je veľa ľudí z dôvodu zvýšeného rizika infekcie. V strave som sa tiež musela prispôsobiť a dodržiavať viaceré zásady. Tesne po transplantácii som začínala ako dieťa – postupne som pridávala to-ktoré jedlo. Najskôr detské výživy, banány, jablká... Krvná skupina sa mi zmenila z 0+ na A+. Spočiatku sa mi triasli ruky, ale aj to pominulo a opäť sa môžem venovať výrobe záložiek do kníh a rôznym dekoráciám do domácnosti.

Deti mať asi nebudem
Bolo pre mňa ťažké zmieriť sa s tým, že dôsledkom radikálnej liečby na 99 percent nebudem môcť mať deti. Akceptujem to, no neviem, či sa s tým dá úplne zmieriť. Tento fakt, žiaľ, musí akceptovať aj môj budúci partner. Nie každý to zvládne. Nechávam veci plynúť a čas ukáže. Veď v detských domovoch žije veľa detí, ktoré rodiny nemajú. Tak si adoptujem. No to jedno percento nádeje že raz budem mať vlastné dieťa, tam stále je. Veď nádej umiera posledná. 

Iný pohľad na život
Čo sa týka lásky, som viac nohami na zemi, nelietam toľko v oblakoch ako kedysi. Inak sa tiež správam voči lekárom. Kedysi som sa nepýtala, spoliehala som sa na to, že vedia, čo robia. Dnes ma to zaujíma. Úplne všetko. Keď mi v nemocnici dávali injekcie, infúzie, lieky, vždy som sa pýtala, čo to je a prečo mi to dávajú. Veď kto, ak nie ja jediná, mám najväčšie právo to vedieť.

Som vďačná
Môjmu výnimočnému darcovi, mojej úžasnej rodine, vzácnym priateľom, lekárom... Za všetko, čo sa mi v živote stalo. Za to zlé, aj to dobré. Zmenilo ma to, dnes vnímam veci inak, s väčším nadhľadom. Viem, že keď nevládzem, tak ešte stále môžem pridať. A tiež viem, že „zajtra“ už nemusí prísť. Preto nič neodkladám. Aby môj život stál za to!

Čo by som chcela, aby si ľudia uvedomili a čo ma to naučilo?
– Bez darcov krvi by som tu nebola a je veľmi dôležité, aby tí, ktorí môžu, išli darovať krv. Zachraňujú tým životy. A keď pribudne ešte aj darcov kostnej drene, tak to bude úžasná, väčšia šanca pre pacientov na vyliečenie.
– Počúvať svoje telo, naučiť sa oddychovať, menej stresovať, určiť si priority.
– Vážiť si viac „náhody“, ktoré sa nám dejú…
– Snažiť sa vnímať, že všetko zlé je na niečo dobré a že všetko sa deje pre niečo.
– Keď nevládzeš, pridaj! Lebo na to máš! V každom z nás je sila na prekonanie všetkého a verím, že všetko, čo sa nám deje, zvládneme, že na to máme silu, len je potrebné nájsť v sebe odvahu.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.