Popredná slovenská skladateľka onedlho uvedie na scénu svoju novú operu Impresario Dotcom, skomponovanú pre prestížny festival Bregenzer Festspiele a v auguste sa predstaví na 16. ročníku festivalu Viva Musica! s Portrétom – prierezom vlastnej žánrovo pestrej tvorby.
Odpustite laickú otázku na úvod, ale... ako sa komponuje opera?
Opera je ako niekoľkoposchodový dom, pri ktorom treba najprv dobre vykopať základy a potom ho postaviť. Možno to bude smiešna paralela, ale ten pot je tam naozaj citeľný, rovnako ako veľké množstvo kolektívnej práce. Skôr, ako sa vôbec opera napíše, sa najprv musí vyhľadať správny titul, treba nájsť libretistu a jazyk, v ktorom sa napíše... V tomto prípade bolo treba načrieť do talianskych vôd, keďže je to voľne spracovaný príbeh na motívy Goldoniho Impresária zo Smyrny.
Je to náročný a dlhý proces. Pár rokov sme sa stretávali s Laurou Olivi, režisérkou Elisabeth Stöppler a s dramaturgom Olafom Schmidtom a tvorili sme. Rozoberali sme, ako to bude vyzerať a na čom bude celý príbeh postavený.
Riešiť premiéru opery uprostred súčasného chaosu musí byť zvláštny zážitok. Bolo treba robiť aj kompromisy?
Opera mala mať premiéru 23. júla, no koronavírus nás všetkých zastavil a naučil nás byť ešte viac trpezlivými. Mysleli sme si, že sa nakoniec nič neudeje, keď tu zrazu prišli Rakúšania s tým, že by ju chceli predsa len uviesť. A že dokonca by mala byť aj na otváracom ceremoniáli vo Festspielhause. Ten má okolo 1 500 miest, čo je úžasné, lebo aj napriek rozostupom stále pojme veľa ľudí. Ďalším kompromisom je, že sme ju s mojím tímom museli trošku skrátiť. Pôvodne mala 134 minút, no pre reštrikcie nemôže byť žiadna pauza. Tak sme z toho urobili 90 minút.
Kreatívna práca je veľmi osobný, ba až intímny proces. Keď však komponujete operu alebo tvoríte hudbu k divadlu či k filmu, ste „len“ kolieskom v súkolí. Ani ten niekoľkoposchodový dom predsa nepostaví jeden pár rúk. Ako zvládate rozkol medzi vlastnými tvorivými predstavami a širšou dramaturgickou víziou, ktorá je výsledkom predstavy iných ľudí?
V modernej súčasnej hudbe a konkrétne aj teraz pri tej mojej opere mám voľné pole pôsobnosti. Idem vlastne do príbehu, no hudobne si ho inscenujem a tvorím tak, ako to chcem naozaj len ja sama. Baví ma aj posúvať harmóniu a rytmus. Nie je to hudba, ktorá je na prvé počutie úplne ľúbivá, ale vytvorila som si svoj vlastný hudobný jazyk, softvér, ktorý ma baví. Vnímam to ako moje hudobné 3D, kde sa skutočne cítim dobre. Čo si napíšem, to tam bude.
S divadelnou a filmovou hudbou je to celkom iné. Tam máte vždy režiséra, s ktorým treba komunikovať, či daná hudba vyhovuje jeho koncepcii. Tvorca nemá až takú autonómnosť. Stále je to však veľmi kreatívna a remeselná práca. Moja hudba vo filme či divadle je konvenčnejšia, no nie je vždy len pekná, romantická a páčivá. Podobá sa životu, ktorý má tiež také i onaké stránky.
Čo ste si ako umelkyňa odniesli z tohtoročnej jari, ktorá bola všetko, len nie páčivá?
Je to o tom počúvaní. Človek má často pocit, že počúva, ale aj tak nepočuje všetko. Korona bola pre mňa špeciálna v tom, že ma ako mamu spomalila a prinútila ma tak nejako sa ujednotiť, upratať a vytriediť nielen skrine, ale aj myšlienky. Že sa budem sústrediť len na jednu vec a nebudem si do hlavy zanášať niečo, čo tam nepatrí. Skúsme sa stíšiť a koncentrovať. Menej rozprávať, viac počúvať.
Môže aj „zlá“ hudba inšpirovať?
Ťažko sa, samozrejme, hodnotí a mnohí by so mnou asi aj polemizovali, že čo je tá zlá a čo zasa tá dobrá hudba. Zábavný priemysel je ohromný a aj ja sa snažím k tým všetkým výdobytkom a všelijakým hrám, čo majú aj moje decká, pristupovať prísne. Sledujem, aká katastrofálna, priam plastická hudba je dnes v móde a poviem im svoj názor. Snažím sa im podsúvať hudbu, ktorá je podľa mňa kvalitnejšia, no priznám sa, že niekedy sa mi to podarí menej a som v aute, žiaľ, nútená počúvať aj to, čo by som si sama nezapla.
Zostáva mi veriť, že raz na to ten môj synátor príde (smiech). Lebo nedá sa niekomu naservírovať, čo má počúvať. Je to o slobodnej voľbe. Je dobre, že máme toľko rôzností. Vďaka tomu sa niečo vykryštalizuje ako horšie alebo lepšie. Aj samotný autor, keď tvorí hudbu, a viem to podľa seba, množstvo vecí vyhadzuje. Je tam veľa toho, čo sa mi nepáči, alebo cítim, že to nie je ono. Som v tomto dosť nekompromisná. Kým nenájdem ideál, vyhadzujem. Treba byť prísny aj k sebe a priznať si, ak sa sem-tam aj niečo niekedy nepodarí. Len tak sa človek učí.
Sú tvorcovia, ktorí si potrpia na svoje rituály a okolité impulzy, bez nich sú náchylní na kreatívne bloky. Či ste, naopak, typ umelkyne, ktorá dokáže tvoriť za každých okolností?
Áno, dokážem. Každému vyhovuje niečo iné. Hold, ja som žena, ktorá má dve decká a som skladateľkou. Nerada rozprávam, že by ženy-skladateľky boli niečo zvláštne, ale možno v minulosti to bolo tak, že kým by sa nejaká z nás dostala ku svojej skladbe, zaspala by únavou, lebo by si už ani nevládala spomenúť, ako sa volá, keďže musela od večera do rána urobiť obrovské množstvo aktivít. Od prania až po vykopávanie zemiakov. V žiadnom prípade nechcem devalvovať mužskú prácu, pretože ja nekomponujem ako žena, ale ako ľudská bytosť. Preto nedelím hudbu na mužskú a ženskú. Nič také pre mňa neexistuje. Je len jedna tvorba. Viem tvoriť práve preto, že tých aktivít, domácich aj iných, je síce dosť, ale dokážem si vždy ukrojiť čas pre seba a svoju tvorbu. Keď mi je dobre a príde nápad, vyťahujem zápisníček, alebo si to zahmkám a nahrám do mobilu. Mám to zaznamenané a už na to nezabudnem. Áno, som typ človeka, ktorému je dobre všade, kam ho posadíte.
Ako sa cítite v úlohe poslucháča? Máte vôbec čas vybrať sa len tak na koncert a keď už, viete si ho užiť bez toho, aby ste analyzovali každú notu?
Nechodím až tak často na koncerty, no keď už, idem si to tam vychutnať. Snažím sa byť úprimná k sebe aj k ostatným. A ku každému umelcovi vzhliadam s pochopením. Lebo keď už niekto príde, sadne si a tá skladba mu o pár minút odíde, keďže hudba prebieha v čase, rozbalí sa a zabalí, treba mu vzdať hold. Je nutné si uvedomiť, že sólista strávil dlhé hodiny, pokiaľ si svoje dielo pripravil a nacvičil tak, aby ste ho prijali v takom znení, ako v tom momente môžete. On už druhú šancu a novú príležitosť ponúknuť vám to nemá.
Na hudbe je teda úžasné aj to, že je neopakovateľná. O to viac si treba remeslo zúčastnených vážiť. Za každým jedným vystúpením je obrovská snaha, práca a úsilie. Aj orchestre, ktoré boli teraz v akomsi spánkovom režime, iste nemali ľahké sny. Podobne ako veľa z nás, hudobníkov. Nikto nevedel, čo a ako to celé bude...
Keď sa vrátim k mojim školským časom, ktoré som strávila na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne, boli to dlhé hodiny, kým človek k niečomu došiel, naučil sa a mohol tvoriť. Naše umenie a náš pot je často neviditeľný. Je však tam a je úžasné, keď divák príde na koncert a váži si to. Aj preto som pozorná poslucháčka, lebo si uvedomujem, že človek, ktorý predo mnou interpretuje svoje umenie mi zo svojho života daruje úplne najviac, čo môže. A tým je čas.
Žijeme digitálne. Dnes si už aj na smartfóne môžete skomponovať, čo sa vám zapáči a aj úplný amatér sa po pár ťuknutiach cíti ako skladateľ. Nedevalvuje to vašu profesiu?
Nie. Pri symfonickom orchestri si treba uvedomiť jednu vec. Nie je na elektrický prúd, ani žiadny digitál. Nepotrebujeme elektrinu a aj tak budeme hrať. A čím väčší a krajší priestor bude, tým to bude znieť lepšie. Aj keď máme rôzne moderné vymoženosti, nikdy by sme nemali zabúdať na nástroje, ktoré sú vyrobené ľudskými rukami. Jasné, decká, ktoré nepoznajú noty, si lepšie zahrajú a zabavia sa na synťáčiku, ale to naše remeslo sa nedá oklamať. Keď chce niekto písať pre orchester, musí to robiť s remeslom. Musí poznať ten jazyk, to médium aj každý jeden nástroj.
A áno, digitalizáciu vnímam. Aj to, že stále silnejú hlasy, že tu máme rôzne fantastické orchestrálne sample, ktoré znejú takmer 1:1. Nie je to však vôbec tak. Počula som ich už veľa a viem, o čom hovorím. Dúfam, že to ešte dlho zostane tak, ako to je, a že nebudeme brať ľuďom v orchestri prácu. Keď si uvedomíme ten veľký symfonický aparát a zoberieme si, že každý jeden človek v ňom má svoj vlastný život, hudobný svetonázor alebo emočný smer, vlastné prevedenie, cit a náladu, ktorú do toho spoločného zvuku vkladá, je to niečo krásne. Na výsledný súzvuk má vplyv každý jeden člen a hráč orchestra. Okrem toho je tam dirigent, ktorý je akýmsi hudobným kňazom, ktorý za pár dní pripraví program a potom ho spolu so svojimi kolegami prednesie na pomyselný oltár hudby – na koncert.
Digitálu sa teda v tomto smere neobávam. Je skvelý, no pozor. Ako sa vraví, je dobrý sluha, ale zlý pán. Všetko by to malo byť v rovnováhe, lebo keď začne človek veľmi vystrájať, opäť príde niečo ako korona. A pripomenie nám, kde je východ a kde západ. A že je to celé trochu inak...
(PR)