Janka Juráková, supervízorka logistiky v spoločnosti Dedoles, s. r. o.
Janka v sklade Dedoles
Jej úlohou je riadiť, vyhodnocovať a koordinovať prácu jednotlivých oddelení v sklade. Aj vďaka nej sa výrobky objednané cez internet dostanú čo najskôr k svojim novým majiteľom. Keď sme ju oslovili, aby nám povedala o svojom pohľade na celú vec, skromne povedala: „Ja sa necítim ako žiadna hrdinka – najväčšími hrdinami týchto dní sú pre mňa lekári, zdravotníci, vodiči verejnej dopravy, kuriéri alebo predavači.“
Nemám pocit, že by sa môj život výrazne zmenil. Jediný rozdiel, ktorý vnímam, je ten, že sa riadim danými bezpečnostnými opatreniami. Z práce idem priamo domov a svoj voľný čas trávim doma. Keďže bývam v rodinnom dome, je to pre mňa o niečo jednoduchšie. Na začiatku som však mala pocit, že to nie je úplne fér, že ja som v práci a ostatní doma, ale postupom času som si na situáciu zvykla. Myslím si, že aj moji blízki to vnímali neutrálne. Ja som však cítila a ešte cítim určité obavy, skôr sa však bojím, že sa nakazí niekto z mojich blízkych, prípadne, že ja by som mohla nakaziť ich. Uvedomujem si, že v mnohých zamestnaniach to majú ľudia ešte oveľa horšie. Nikdy som preto nepremýšľala nad tým, že skončím so svojou prácou. Mám ju rada a pokiaľ viem inšpirovať, poradiť alebo pomôcť aspoň jednému človeku, tak to pre mňa má zmysel. Teším sa, že Dedoles výrobky ľuďom prinášajú radosť, čo je v tomto čase veľmi dôležité. A ja som rada, že môžem túto radosť aj prostredníctvom svojej práce sprostredkovať. Spolu so svojimi ďalšími kolegami sa staráme o to, aby sa zásielky s našimi veselými výrobkami čo najskôr dostali k svojim novým majiteľom a potešili ich.
Janka spolu s kolegom pripravujú veselé ponožky Medicína pre zdravotníkov
Potešilo ma, že sa v takejto krízovej situácii ľudia vedeli spojiť a navzájom si pomôcť. Každý pomáha, ako môže a vie. My v Dedolese sme napríklad poslali veselé ponožky Medicína do všetkých krajských nemocníc pre zdravotníkov ako naše poďakovanie za ich prácu počas týchto náročných dní. Aspoň takto sme im mohli urobiť radosť. Finančnú zbierku, ktorú bežne využívame na sadenie stromov, sme dočasne zmenili a presmerovali do fondu Svetovej zdravotníckej organizácie na zefektívnenie boja s pandémiou koronavírusu. Takto sme venovali už 35 000 €. Veľmi by som chcela poďakovať všetkým svojim kolegom za ich prácu, ktorú vykonávajú. Vážim si to, že napriek momentálnej situácii prídu každý deň do práce.
Veselé ponožky Medicína
A čo urobím ako prvé, keď sa boj s pandémiou skončí? Pôjdem na veľmi dlhú prechádzku so svojím psom a stretnem sa so svojimi priateľmi, ktorých som od začiatku vypuknutia epidémie nevidela.
Inga Hužvárová, pracovníčka etiketovania TNV (tepelne neopracovaných výrobkov – suchých salám), závod Mecom Group, s. r. o., Humenné
Spočiatku mi ani nenapadlo, že by som mala ostať doma v karanténe. Keď však vírus naplno vypukol, ľudia začali vo veľkom nakupovať potraviny a my sme pracovali, dá sa povedať, nonstop aj cez víkendy, aby sme vyhoveli našim odberateľom. V televízii každý deň ukazovali ľudí, ktorí musia byť doma, tak je samozrejmé, že prišli chvíle, keď by sme aj my chceli ostať aspoň na týždeň doma. Práca s potravinami je náročná. Musím priznať, že boli aj také obdobia, keď som rozmýšľala o zmene. No v tomto kritickom období by som určite nemenila. Navyše, v Mecome pracujem už niekoľko rokov. To, že chodím do práce aj v období, keď majú ostatní voľno, už všetci v rodine považujú za samozrejmosť. Vážim si svojich kolegov v práci, lebo vidím, ako dodržiavajú všetky opatrenia. Ostatným ľuďom by som odkázala, aby sa správali rovnako zodpovedne, aj keď sú doma a nepracujú. Ide nám predsa o jeden spoločný cieľ.
Najväčší strach z nákazy som mala vtedy, keď sa na Slovensku objavili prví nakazení. Vtedy sme počúvali len katastrofické údaje z Talianska a každý predpokladal, že podobne sa to bude vyvíjať u nás. Teraz, keď vidím, ako je Slovensko na pandémiu pripravené, už taký strach nemám, no zároveň nič nepodceňujem. Preto sa asi najviac u mňa zmenil môj postoj k nakupovaniu. Do obchodu vždy chodím so strachom, a to maximálne 2x do týždňa. Viac nakupujem cez internet. Varím viac ako obyčajne, keďže sa všetci stravujeme len doma. Inak sa môj život významne nezmenil. Ďalej chodím do práce, pomáham deťom s úlohami, relaxujem viac v záhrade.
Nezabudnuteľným zážitkom v čase koronakrízy je pre mňa Veľká noc bez kostola, bez návštev, oblievačky a všetkých vecí, ktoré k tomu patria. Dúfam, že sa to už nikdy nezopakuje.ň
A čo urobím ako prvé, keď sa boj s touto pandémiou skončí? Všetko závisí od toho, kedy sa to skončí. Je rozdiel, či to bude o mesiac alebo o rok. Určite pozvem na návštevu všetkých svojich blízkych, s ktorými sa teraz nemôžem stretávať a spoločne to oslávime.
MUDr. Petra Nottná, lekár laboratórnej divízie Medirex, a.s., Bratislava
Zmena v súvislosti s koronavírusom bola pre mňa veľká, prišlo k narušeniu rutiny ako v pracovnom tak aj v súkromnom živote. Nakupovala som pre seba aj pre rodičov, snažila som sa všetko vybaviť naraz, aby som nechodila denne po obchodoch. Chýbali mi športoviská a telocvične, tak som sa naučila konečne cvičiť doma. A áno, aj ja som poupratovala to, čo som odkladala „na neskôr“.
Nemôcť zostať doma? Keď som videla, ako mnohí ľudia zle znášajú obmedzenia spojené s karanténou, tak som bola rada, že chodím do práce. Myslím, že po psychickej stránke je to aj lepšie. Kolegovia boli a sú veľmi dôslední v dodržiavaní všetkých opatrení, dezinfekcia je na každom rohu. V práci sa cítim relatívne bezpečne. Aj keď, úprimne, blízki sa o mňa boja. A boja sa aj o seba, že by som ich mohla nakaziť. Ale nerozmýšľala som nad skončením. Som realista, nemôžem predsa očakávať, že ako lekár sa budem stretávať len so zdravými ľuďmi, ktorí budú chodiť na preventívne prehliadky. Náš „chlebík“ sú práve tí chorí, ktorým treba pomôcť. Možno je to odvážne tvrdenie, ale nebojím sa nákazy. Ak by som mala strach, nemohla by som sa sústrediť na prácu. Povedala som si, že som mladá, mám dobrú imunitu, mám pracovné ochranné pomôcky, umývam si ruky na každom kroku a dodržiavam všetky nariadenia a opatrenia.
Teší ma, že si ľudia uvedomil dôležitosť zdravia, hodnotu života a náročnosť práce zdravotníkov. Som zároveň veľmi smutná, že to tak nie je stále.
Aj doteraz zdravotníci mali veľa ťažkej práce, nočné služby, výjazdy k pacientom v ohrození života, často v náročnom teréne, kde sami riskujú svoje zdravie. A žiaľ, stáva sa, že namiesto vďaky a úcty sa pacienti odvďačujú verbálnymi a písomnými sťažnosťami. Prajem všetkým pevné zdravie, ale treba myslieť na to, že sa o to treba pričiniť, a popracovať na svojej životospráve. Čas, ktorý momentálne majú, môžu využiť sa šport i sebapoznanie. Treba zvažovať, no nepodceňovať návštevu lekára.
A čo urobím, keď boj s pandémiou skončí? Určite veľkú rodinnú oslavu. Mnohí z rodiny vrátane mňa mali sviatok a SMS či telefonát síce potešili, ale objatie to určite nenahradí. A priznávam, že sa teším aj na posedenie v reštaurácii pri dobrom jedle.