Romana (36): S manželom (volá sa Juraj), sme spolu 13 rokov. Zo začiatku to bola veľká láska, myslím, že z oboch strán, aj keď on tých vzťahov stihol už preskákať viac, nakoľko je takmer o desať rokov starší. Po štyroch rokoch bezproblémového spolužitia prišiel prvý syn, potom druhý. Aj napriek úskaliam, ktoré sú pri deťoch so zmenou života spojené, sme to zvládli, deti už chodia do školy a náš život sa pomaly začal dostávať do pôvodných, pohodlnejších koľají – teda aspoň ja som si to myslela, že teraz už budeme mať na seba viac času.
Jedného dňa, pred vyše pol rokom, som si však na Jurovi začala všímať, že je divný. Prestal ma hladkať, stále bol nervózny, vyvolával hádky. Najskôr mi to nedopínalo, myslela som si iba, že mu prechodne šibe, no po pár týždňoch jeho odťažitého a divného chovania mi začala blikať povestná kontrolka. Začala som si myslieť, že niekoho má a veru, nemýlila som sa. Urobila som scénku a on sa okamžite priznal, vôbec sa nebránil. Čo bola prvá rana, pretože som čakala, že bude zatĺkať, na kolená sa hádzať. Tá druhá rana bola to, že mi povedal, že tá žena je jeho životná láska! Pozerala som ako puk, že ako to myslí. Vraj s ňou niečo mal už dávnejšie predo mnou, už vtedy ju ľúbil, ale ona ho vtedy nechcela za partnera, mala niekoho iného s kým žila. No jemu ostala v hlave ako tá pravá a ja som bola iba náplasť. Vraj ma ľúbil, dokonca miloval, ale že ona mala vždy špeciálne miesto v jeho srdci aj hlave. A teraz, po sto rokoch, sa stretli a zamotali a teraz ona vzťah s ním už chce. A je to silnejšie ako on... Neverila som vlastným ušiam! Môj muž s ktorým mám dve deti a myslela som si, že sme tip top rodinka, celé roky myslel na inú? Bolelo to najviac na svete, nebudem opisovať, do akého psychického stavu som sa dostala. V živote ma nič viac nepoložilo viac na kolená ako toto. Nebolo inej cesty, len sa s ním dohodnúť, ako ďalej. Zbalil si veci, dohodli sme sa, ako často bude chodiť za deťmi, koľko mi bude dávať peňazí. A išiel, kam ho srdce ťahalo... A ja zlomená ako šíp, sama s dvoma chlapcami... Týždne plynuli, ja som bola dlho na PN-ke, nevedela som sa z toho dostať. Jedného dňa som si povedala, dosť a začala som opäť chodiť medzi ľudí, maľovať sa a variť. V tom mi začal môj, ešte stále muž, písať správy. Ako sa mám, ako to zvládam a tak... Pol roka je z domu a vôbec som ho nezaujímala, keď prišiel po deti, nedokázal sa mi ani do očí pozrieť. A teraz zrazu záujem? Pred nedávnom ma dokonca pozval na večeru. Myslela som si, že bude chcieť prebrať veci okolo rozvodu. Mýlila som sa! Začal mi žmoliť ruku, pozerať mi hlboko do očí...Vraj to bola strašná chyba, omyl. Vraj musel zistiť, aká tá žena naozaj je, aby si ju vytĺkol raz a navždy z hlavy. Vraj jej nesiaham ani po členky, nevie sa postarať o domácnosť, nevie variť, je sebecká, naše deti ju nemusia... vraj zistil, že ja som jediná a tá pravá a že mu to je ľúto a keď môžem, nech mu dám šancu... Pravda je taká, že ho ešte stále ľúbim, vždy som mala pocit, že ku sebe patríme. No toto bola taká zrada, že fakt neviem, či sa to ešte zachrániť dá a či má zmysel mu dávať šancu. Viem, že nakoniec urobím po svojom, no zaujímalo by ma, čo si o tom myslíte. Vrátili by ste sa k takému mužovi?