Osirela som. Ja viem, že sa to po päťdesiatke nehovorí. Ale ja mám napriek tomu, že mám muža, deti, dokonca prvé vnúča, po nedávnom maminom odchode pocit, že som zostala definitívne sama. Hoci mala doslova pár týždňov pred deväťdesiatkou, stále to bola vitálna, samostatná a sčítaná dáma, s ktorou som sa mohla o čomkoľvek poradiť. Bola som vďačná, že ju mám, a nechcela som si pripúšťať, že sa mám začať pripravovať na to, že to tak už zajtra nemusí byť. Viem, že sa to mohlo stať kedykoľvek a z akéhokoľvek dôvodu. Ale stalo sa to teraz, lebo dostala covid, ktorým ju nakazil môj muž. Ten, ktorý celý čas tvrdí, že to nie je nič viac ako obyčajná chrípka, takže celé mesiace ignoroval všetky opatrenia a vysmieval sa s obmedzení. Napriek tomu, že mama žila s nami, sa stretával s kamarátmi a tesne po Vianociach si dokonca zorganizoval chlapskú oslavu šesťdesiatky. O týždeň na to skončil v nemocnici na kyslíku a dva dni po ňom tam odviezli aj mamu. On sa z nej však vrátil, ona už nie. Aj tak akoby mu nič nedošlo. Môj smútok síce chápe, ale hnev nie. Dookola sa skrýva za to, že v jej veku to bola otázka času a spochybňuje, či vôbec zomrela na koronu…
Mám pocit, že s ním nevydržím
Viem, že to, čo sa stalo, sa už nedostane, a nech by spravil čokoľvek, nič tým nezmení, ale strašne potrebujem, aby si to priznal. Aby uznal, že jeho nezodpovednosť má následky. Uvedomujem si, že je to neuveriteľne ťažké, aj to, že niekde vnútri si to asi už dávno pripustil, lebo navonok je čoraz viac cynický, akoby sa sám pred sebou potreboval ospravedlniť. Lenže pre mňa je táto kombinácia už na zbláznenie. Sú dni, keď mám pocit, že v jeho prítomnosti už dlhšie nevydržím. Som podráždená z každého jeho slova, dokonca aj vtedy, keď sa snaží. Nechcem na staré kolená rozbiť rodinu, ale momentálne k nemu nič necítim a mám strach, že už ani nebudem. Stále sa však presviedčam, že keby si konečne začal za svoje správanie sypať popol na hlavu, tak sa to zmení. A budem mať dôvod si ho aspoň vážiť, ak už nie milovať. Klamem samu seba alebo má naše vyše tridsaťpäťročné manželstvo predsa len ešte šancu?
Ako komunikovať s blízkym, ktorý covid stále popiera?
1. Je celkom zbytočné snažiť sa druhého prehádať alebo prekričať, pretože jeho nastavenie ho na vašu stranu nepustí.
2. Ak chceme aspoň čiastočne uspieť u príbuzných, ktorí spochybňujú vážnosť situácie, mali by sme viac apelovať na ich emócie ako na rozum.
3. Je síce málo pravdepodobné, že názory a správanie príbuzných zmeníte úplne, ale aj malý ústupok môže byť nápomocný.