Zdroj: shutterstock.com

Status supermamy deťom škodí. Musia sa naučiť, že robiť chyby je ľudské!

Aj supermama je len človek. A byť ňou kvôli deťom? Veď tie to majú v skutočnosti úplne na háku. Aspoň tie moje. Tak kvôli komu to vlastne robíme?!

Som Karolína, taká normálna mama, ako vy. Varím, žehlím, periem a upratujem. Každý deň. Okrem toho kontrolujem maily, organizujem konferencie, nosím podväzky a mám vždy oholené nohy. Z domu vyjdem len nalíčená. Fakt. Moje dve deti sú čisté a múdre. Jedia zdravo, ale nie sú zase príliš „eko, bio, raw“. To by som nedopustila. Snažím sa ich pekne obliekať. Tak aby im ponožky ladili s tričkom a s čiapkou. A aby ladili navzájom. Veď sa na to na ulici dobre pozerá. Väčšinou majú normálne emócie. A keď nie, ja ich zakaždým normálne zvládnem. Moje deti sa hrajú didaktické hry, majú iba drevené alebo hand made hračky. Vždy im trpezlivo odpovedám na všetky ich otázky. Chodia na päť krúžkov do týždňa. Na gymnastiku, angličtinu aj na výtvarnú. Veď všeobecný rozvoj už od útleho veku je dôležitý. Na podlahe nemávame omrvinky. Ani kečup. Nikdy. Kečup je vlastne v našej rodine ZAKÁZANÝ. Mávam pravidelný sex, som finančne nezávislá a neobhrýzam si nechty. A potom... niekedy... tajne... uprostred noci… plačem zavretá vo vyupratovanej špajze. Pri poháriku vodky.

Normálna norma
Aj keď som úplne bežná, normálna, obyčajná matka, mávam svoje vyhrotené chvíľky. V rámci normy, samozrejme. Napríklad vtedy, keď ma môj manžel neobjíme, ako je týždeň dlhý a z nášho sexu je len akýsi rýchlokurz nemotorných pohybov, ktoré euforicky účinkujú len jednostranne. Ale pokoj. Zvládam to normálne. Nie som hysterická. Veď by ma videli deti a čo by si pomysleli? Navyše, snažím sa udržiavať si vnútornú rovnováhu. Robím to podľa schémy lievika rovnováhy, ktorý som našla v príručke Dokonalá manažérka. Bol to New York Times bestseller. Špičková literatúra. Už som spomenula, že veľa čítam? Hlavne vtedy, keď manžel chodí neskoro domov, deti spia už od siedmej a ja neviem, čo s časom. Keď nepracujem, tak sa aspoň vzdelávam. Potrebujem sa posúvať. Kvôli deťom. Dnes som im venovala len dve hodiny času z plánovaných štyroch, a dokonca som na ne zvýšila hlas. Absolútne som zlyhala. No nebudem teraz plakať. Otvorím si diár a lepšie si rozplánujem prácu. Nemôžem pochopiť, prečo som dnes bola taká pomalá! Och! A na menštruáciu sa nevyhovorím ani omylom. Nebudem rovnaká ako všetky tie pokrytecké dievčatká zo ženských magazínov, ktoré sa len sťažujú a riešia akurát farbu laku na nechty. Hádže to zlý obraz na nás, normálne ženy. „Kde trčí ten Alan? Možno niekoho má,“ preblesne mi hlavou. Prehltnem záchvat plaču a utekám do špajze…

Som predsa mama. Čo je to za otázku?!
Môj starší syn mi dnes ráno pri raňajkách povedal, že je so mnou nuda a že sa vôbec nesmejem. Vraj mama jeho kamaráta zo školy nosí tepláky a hovorí v aute nahlas slovo „hovno“. A vraj ešte nevidel matku, ktorú by tak znervóznili štyri omrvinky na stole ako mňa. Keď som mu vysvetlila, aký je podľa feng šuej poriadok v domácnosti dôležitý a odprevadila som ho do školy, vrátila som sa domov a s plačom bežala do kúpeľne. Nemohla som dýchať. Ako môžem svojim deťom pripadať nudná? Veď všetko robím pre ne! Môj muž Alan včera prišiel z roboty o druhej ráno. Raňajok, ktoré som mu nachystala, sa ani nedotkol. Ani neviem, čo ma v tú chvíľu bolelo viac. Či to, že som stratila kontakt so svojou rodinou, hoci sa s nimi rozprávam niekoľko hodín denne, presne ako som si naplánovala, alebo to, že som stratila samu seba. Viem, že som normálna mama. Milujem svoje deti. To je mi jasné. Ale kto je, doriti, Karolína? „Ach! Povedala som doriti! Aj ja môžem byť vtipná mama pre svoje deti,“ šlo mi horúčkovito hlavou. Zízala som na svoj uplakaný odraz vo vyleštenom zrkadle a netušila, kto naozaj som. V tej neustálej honbe za dokonalosťou som sa stratila.

Nie oni, to ja
Kolegovia v práci mi po dnešnom ráne pripadajú cudzí. Celý svet sa mi zdá cudzí. Neverím, že som to urobila, ale vzala som si voľno a po ceste domov som v supermarkete kúpila syr na vyprážanie, veľký balík mrazených hranolčekov a kečup. Netuším, kedy som zo seba spravila pani Dokonalú. Kedysi som počúvala Metallicu, bozkávala som sa s kamarátkou na záchodoch v nejakej krčme a nosila som ružový melír. Ružový! Och bože, na ten otrasný melír a odvážne sny som zbalila Alana. Pamätám si, ako sa vždy nahlas smial, keď som nejaké dlhé slovo totálne skomolila. Dnes sa mi to už nestáva, výslovnosť mám perfektnú. Vlastne, ani Alan sa už nesmeje nahlas. Nie so mnou. Prehltnem guču v hrdle a namierim si to do najbližšieho stánku. Chcem si kúpiť všetky tie plytké ženské magazíny, v ktorých ženy riešia mužov, laky na nechty a vlastné sebavedomie. Tak strašne im závidím! „Mýtus supermamy deťom škodí. Musia sa naučiť, že robiť chyby je ľudské,“ stojí na titulke jedného z časopisov pre rodičov. „Hmm. Deti to už dávno vedia. Škoda, že mamy nie. Škoda, že ja nie,“ pomyslím si a ponáhľam sa domov pustiť si Metallicu a vyjedať kečup prstom rovno z fľaše.

Horúce novinky

Nechajte si posielať emailom prehľad horúcich noviniek, nových trendov a chutných receptov.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Ticketportal.sk